Na kurtoch dostal prezývku Veľká mačka. Súperov najprv učičíkal a potom vystrčil pazúry. Zahral si aj vo finále grandslamu a ako jediný tenista dosiahol na olympijské zlato v Soule v roku 1988. Aby toho nebolo málo, získal tam aj bronz vo dvojhre. Dnes má pod palcom mladé talenty z Davis Cupu. Miloslav Mečíř.
Na čo sa vás pýtajú novinári častejšie. Na Davis Cup alebo olympiádu?
Závisí to od príležitosti. Davis Cup je tu častejšie, ale ak sú nejaké výročia alebo letná olympiáda v dohľade, vyhráva jednoznačne olympiáda.
Tak to skúsme od začiatku. Ako ste sa dostali k tenisu?
Asi najklasickejšie ako sa dá. Môj otec hral tenis a aj môj mladší brat hral tenis. Pamätám sa, že už ako prvák som ťahal na kurty spolužiakov, bol som tam ako doma.
Vrchol kariéry ste dosiahli počas socializmu. Ako sa športovalo počas bývalého režimu?
Všetko to bolo také systémovejšie. Aj tá starostlivosť o hráča bola asi vyššia. Dnes je to skôr o tom, kto si čo zoženie. Ani s tými sponzormi to nie je také ružové. Hľadajú sa ťažšie a náklady začínajú byť také vysoké. Ťažko si môže priemerne zarábajúci rodič vychovávať tenistu.
Bývalí športovci tvrdia, že počas minulého režimu bol šport viac o drine, o cti a presvedčení. Mladej generácii vraj ide skôr o peniaze. Vy sa stretávate s mladými ľuďmi, ktorí reprezentujú, ako to teda je?
Ťažko sa mi to posudzuje. Dnes sa všetko počíta na peniaze. Tých dobrovoľníkov či ľudí, ktorí by robili niečo len z predsavzatia, ubúda. Každý chce všetko zaplatiť, pretože aj od nich všade pýtajú peniaze.
Neubližuje to športu? Paradoxne peniaze ho posúvajú, no možno aj tak trochu brzdia.
Je to rôzne. Trochu áno, trochu nie.
To je trochu pohodlná odpoveď.
Objektívna asi neexistuje. Kedysi sa hrávalo dobrovoľne, zadarmo, no aj tá výchova bola o niečo jednoduchšia. Myslím si, že tie polemiky sú zbytočné. Treba sa prispôsobiť aktuálnym podmienkam.
Vnímali ste to previazanie komunistickej politiky a športu?
Bol som študent. Mladík, ktorý sa pozerá, ale tak trochu mu súvislosti unikajú. Až keď som bol starší a začal hrávať prvé profesionálne turnaje, som si to začal uvedomovať. Možno to súviselo aj s tým, že som sa musel začať starať o seba sám, dovtedy tu boli rodičia. Písal som o tom dokonca maturitnú tému.
O politike a športe?
Áno, bola to moja prvá úvaha. Aspoň som vedel, o čom píšem. Uvedomoval som si, že je to systémové a ide svojím spôsobom o reklamu pre štát.
Pomohla reklama? Poznali v zahraniční Československo?
Vždy je to o informovanosti a inteligencii daných ľudí. No niektorí sa o trpasličie krajiny nezaujímali.
Vnímali ste v zahraničí rozdiel medzi domovom a danou krajinou?
Chodil som najmä na turnaje. Kurty boli skoro všade rovnaké. Aj v kapitalistickej i socialistickej republike. Áno, niekde mali možno krajšie obchody, možno trošku iné hoteli... Nakoniec som ich už prešiel toľko, že som rozdiely už skoro nevnímal (smiech).
A ľudia?
To už som si všímal viac. Ich zvyky, kultúru. A na nich sa tá politika tak neodrážala.
Nepomýšľali ste na emigráciu?
Nie, nebolo to nutné. Bol som spokojný, mal som aj dobré tréningové možnosti a mohol som hrať všetky turnaje, ktoré som si zmyslel. Štátu som poctivo odvádzal poplatky a nič mi v podstate nechýbalo. Mal som tu aj rodinu a priateľov...
Takže vás režim neobmedzoval.
Nevnímal som to tak. Neangažoval som sa do politiky, mal som dosť roboty so športom.
Ako sa cíti dnes olympijský víťaz zo Soulu v roku 1988?
Pribúdajú roky... Ale inak dobre.
Spomínate na občas tú vašu zlatú olympiádu v Soule v roku 1988?
Áno a veľmi rád. Nepripadal som si tam ako tenista. Skôr ako športovec, ako člen kolektívu. To ma neskutočne burcovalo.
Bola to príjemná zmena?
Áno, mali sme tam takú klubovničku, kde sme sa stretávali a diskutovali. Aj oproti tým mojim individuálnym turnajom to bolo iné. Tam sa mi stávalo, že po druhom kole všetci našinci vypadli a zostal som tam sám.
Kto vám odtiaľ zostal najviac v pamäti?
Jožko Pribilinec
Ďalší zlatý atlét zo Soulu. Zlato k zlatu sadá?
(smiech) Práve on bol pre mňa obrovskou motiváciou, keď doslova prišiel so zlatou medailou.
Takže sa ten zlatý ošiaľ lepil aj na ostatných členov?
Áno. Atmosféra tam bola vynikajúca. Vznikla tam taká športová rodina.
Je to splnený sen?
To ani nebol sen. To je niečo také, čo si človek možno tak trochu predstavuje, Keď sa pozerá na televíziu a zrazu ste tam a máte šancu. Viem, že to vyznie trochu otrepane, ale ja som sa cítil už ako víťaz, keď som tam prišiel. Na začiatku som sa rozhýbal v ťažkých zápasoch, a už to šlo...
Prežívajú to tí mladí tenisti rovnako. Vy by ste to mali vedieť posúdiť...
Ja som skeptik. Som trochu frfloš... Vždy sa nájdu takí, ktorí sú k športu vedení, ktorých to baví... Ale v tom priemere sa tá masa zúžila.
Takže máme ešte v športe "šancu"?
Neviem. Nie som veštec (smiech). No ak mám byť férový, tie talenty tu sú... však aj ženský tenis má výborné hráčky. Uvidíme.
| vybrali sme z archívu Olympijské hry – Los Angeles 1984 Letné olympijské v najväčšom meste Kalifornie, Los Angeles, mal pod taktovkou guvernér, neskorší americký prezident Ronald Reagan. Ten Reagan, ktorý bol v prvej polovici osemdesiatych rokov známy ostrou protisovietskou rétorikou a ktorý komunistické impérium nazval „ríšou zla“. Tá však na olympiáde chýbala. Sovietsky zväz sa rozhodol, že sa na hrách nezúčastní. Ako dôvod uviedol „silnejúci šovinizmus a antisovietizmus v Spojených štátoch“. Rusi však len vracali úder, pretože Američania neprišli v roku 1980 do Moskvy pre sovietsku inváziu do Afganistanu. A keď sa nezúčastnil „veľký brat“, tak ani jeho satelity. Samozrejme, ani Československo. Mnoho športovcov, ako napríklad bežkyňa Jarmila Kratochvílová alebo guliarka Helena Fibingerová či diskár Imrich Bugár, prišli o šancu bojovať o medaily. Ako jediný člen Varšavskej zmluvy neposlúchlo Rumunsko a poslalo 125 športovcov. Rumunsko skončilo v medailovom hodnotení národov druhé za USA. Čína sa na hrách zúčastnila. Jarmila Kratochvílová (26. 1. 1951) Bývalá československá bežkyňa na krátkych a stredných tratiach. Prevažne na trati 400 metrov. Je držiteľkou svetového rekordu na 800 m v čase 1:53,28 min., ktorý vytvorila 26. júla 1983 v Mníchove. Tento rekord oslávil už 26 rokov a je tak vôbec najdlhším v atletickej histórii. Drží stále aj halový svetový rekord na rovnakej trati časom 49,59 s. Ako prvá žena zabehla 400 metrov pod hranicou 48 sekúnd. Národné rekordy drží v ženskej kategórii v disciplínach 100 m, 200 m, 400 m i 800 m. Kratochvílová dosiahla úspechy aj vďaka extrémnej tréningovej záťaži v spolupráci s trénerom Miroslavom Kváčom. Behávala so závažiami, vo vojenskej maske a v desaťkilovej veste. Bola nútená posilňovať, dvíhať tony železa a behávala vo vode nad členky. Momentálne sa venuje trénerskej činnosti. Nevydala sa, je bezdetná. V auguste 2006 bola Kratochvílová nepriamo obvinená denníkom MF Dnes z užívania dopingu, tieto obvinenia však odmieta. Zdroj: wikipedia.cz Pioniersky a telocvičný úbor Pionierska uniforma a telocvičný úbor boli ostro sledovaným tovarom. „Budovať a brániť socialistickú vlasť buď pripravený! Vždy pripravený!“ znelo heslo pionierov. Deti vo veku šesť až osem rokov boli iskričkami s odznakom a bielou košeľou. Československí pionieri pre zmenu nosili na krku uviazanú červenú šatku a bielu košeľu s odznakom. Neskôr bola biela košeľa nahradená svetlomodrou. Hneď po pionierskej druhá ostro sledovaná rovnošata. Predpísaný jednotný cvičebný úbor slúžil na orientáciu medzi pohlaviami. Chlapci mali biele tričká a červené trenírky. Niektorí možno ešte stále máte v skrini červené trenírky aj biele tričko z tých čias. Dievčatá nosili modré nohavičky s vreckom na pravej zadnej strane a plátenné cvičky s priečnym pásom z plochej gumy na priehlavku, nazývané jarmilky. Ak im sedela veľkosť, ešte to ušlo, ale keď mali inú konfekčnú veľkosť tohto sexi úboru, tak to vyzeralo naozaj takmer ako plienky. Zdroj: z knihy Normálne 70. roky od Juraja Šeba a wikipedia.sk |