Nakrúca filmy v Hollywoode. Bola nominovaná na Oscara a plynule hovorí po slovensky. Keď ju prvýkrát oslovili s ponukou na natočenie Jánošíka, vysmiala ich. Dnes je hrdá na jeden z najočakávanejších filmov v histórii Slovenska. Agniezska Holland. (perex)
Prvé ohlasy na film už odzneli - krásna kamera, naturalistické scény a dosť veľa krvi. Boli podobné reakcie aj v Poľsku, kde mal film premiéru skôr?
Ťažko sa mi analyzujú dojmy na základe niekoľkých ohlasov, ale vo všeobecnosti by som povedala, že Poliaci sú asi trošku menej cudní. Niekto mi tu hovoril, že urobil po premiére prieskum a ženy hovorili, že to je príliš kruté, a mužom sa, naopak, páčilo, že je to realistické. V Poľsku to bolo naopak - muži boli trošku vydesení, a ženy hovorili, že takýto je život.
Je to zvláštne, ale zatiaľ je to aj tak príliš malé množstvo, aby sa to dalo zovšeobecňovať. Čo je zaujímavé, v Poľsku sa na niektorých scénach, ktoré nie sú smiešne, smiali, a tu nie.
Napríklad?
Keď sa Jánošíkovi zjaví Panna Mária, alebo keď Barbora vypúšťa z úst bublinky pri milostnej scéne. Tu na Slovensku to však prijali ako niečo normálne, z čoho mi vyplýva, že ľudia tu majú väčšiu predstavivosť a fantáziu. Poliaci sú akoby viac racionálnejší a uzatvorení do rigidných predstáv.
Hovorili ste o tom, že ženám sa zdal film príliš krutý. Vám ako žene sa ako nakrúcali krvavé scény?
Keď točíte film, dbáte najmä o technickú stránku, takže vám to tak vôbec nepríde. Ja si však myslím, že krutosť je nutnou súčasťou rozprávania filmového príbehu, pokiaľ nejde o pornografiu a slúži významu diela. Bohužiaľ, je súčasťou nášho života, či chceme, alebo nie, a to nielen počas vojny, ale aj v každodennom živote.
Keď chceme ukázať a dotknúť sa prstom toho, čo je bolestné, tak myslím, že tú krutosť musíme ukázať, aby nastala určitá katarzia.
Po koľkýkrát ste film videli teraz, na slovenskej premiére?
Na veľkom plátne asi tretíkrát.
Keď ste prvýkrát videli finálnu verziu filmu, boli ste stotožnená s tým, ako sa vám Jánošíka podarilo vykresliť?
Áno, bola. Viete, ono to nikdy nie je presne tak, ako si to predstavujete na začiatku, vždy je nejaká odchýlka medzi tým, čo si predstavujete, a čo sa podarí urobiť, ale ja, aj moja dcéra Kasia (spolurežisérka filmu - pozn. red.) sme sa zhodli, že finálny produkt je veľmi blízky tomu, čo sme si predstavovali.
Boli momenty, pri ktorých ste si hneď povedali, že toto sme mohli spraviť inak?
Áno, samozrejme. Keby sme mali k dispozícii filmovú kópiu na dlhší čas, niektoré strihové detaily by sme mohli urobiť inak. Ale to je vždy tak.
Viackrát ste spomínali, že keď vám prvýkrát ponúkli sfilmovať príbeh Jánošíka, vôbec ste nemali záujem. Čím ste sa nakoniec nechali prehovoriť?
Keď mi Rudolf Biermann (producent filmu) doniesol scenár, zobrala som ho do ruky a doniesla do Los Angels. Povedala som dcére Kasii, že mi ponúkli sfilmovať príbeh o Jánošíkovi, ale že o to nemám záujem - čo by som ja s Jánošíkom robila. A ona mi hovorí, ale neblbni, veď Jánošík to je úžasná postava, romantický hrdina, ktorého príbeh sa môže nakrútiť veľmi zaujímavo. Prehovorila ma, aby som si ten scenár prečítala. A ten ma presvedčil, aby som do toho išla.
Čím?
Má úplne iné rozprávanie a iné spôsoby vystavania emócií, než nejaký konvenčný americký scenár. Už od začiatku som cítila, že scenáristka je spisovateľský talent.
Počas akého projektu vás producent Rudo Biermann zastihol s prvotnou ponukou na nakrúcanie?
Presne vám to nepoviem, ale viem, že sme sa stretli, keď som na Slovensku nakrúcala úvodnú scénu do amerického filmu Tretí zázrak. On nám pomáhal s produkciou a mám pocit, že už vtedy mi o tom prvýkrát povedal.
Čo ste robili počas dlhej 6-ročnej pauzy, kedy sa Jánošík nenakrúcal?
No, urobila som pár filmov (smeje sa).
A ohľadom Jánošíka?
Najmä sme zháňali peniaze, a vďaka tým poľským producentom, ktorí šialene bojovali, sa to podarilo. Naozaj sme mali veľký záujem, aby sa to dokončilo. Videli ste, že sme mali naozaj obrovský štáb, išlo do toho veľa energie a bola by škoda, keby to všetko vyšlo navnivoč.
Ako ste vôbec predtým vnímali postavu Jánošíka v histórii?
Ja som videla poľský seriál zo 70. rokov, ktorý mi pripadal dosť nudný a povrchný, a Jánošík mi pripadal ako nejaký komiksový hrdina. Ako taký "dedinský superman". Keď som študovala v Prahe, videla som aj Fričov film, ktorý sa mi zdal dosť staromódny.
Predpokladám, že teraz sa už na to pozeráte trochu inak...
Keď robíte takúto sondu dovnútra nejakého hrdinu a nejakého človeka, tak sa stotožníte s jeho osudom a váš názor sa zákonite mení.
Nestretli ste sa s nacionalistickými názormi, že prečo film o slovenskom národnom hrdinovi režíruje Poľka, Jánošíkovu milenku hrá Američanka atď.?
To viete, že som sa stretla. Ale myslím si, že je to hlúposť a absolútne tomu nevenujem pozornosť. To je taký malý nacionalizmus. Keď si človek pozrie film, tak vidí, že to je o niečom inom.
Zmení sa podľa vás zmýšľanie našincov o Jánošíkovi po tom, čo si pozrú váš film?
To neviem povedať, keďže na to nemám žiadne sociologické prostriedky. Neviem, čo si dnes Slováci predstavujú o Jánošíkovi, a do akej miery sú otvorení, aby sa naňho pozreli inak.
A teda naposledy - ak by sme chceli ukončiť všetky polemiky - myslíte si, že Jánošík bol slovenský alebo poľský národný hrdina?
Určite slovenský. Nie je to ťažké určiť. Vieme, kde sa narodil a kde žil. Dodnes v Terchovej žijú Jánošíkovci. V Poľsku vôbec nežil, aj keď možno tam zbojníčil. O tom sú však len dohady. Slovensko-poľská hranica bola pohyblivá, nebolo to tak ako dnes. Z toho možno tie polemiky aj vznikajú. Horali, ktorí žijú na severe Slovenska - Spišiaci, Oravci, nikdy nemali také povedomie - ja som Slovák alebo Poliak, myslím, že to začalo až koncom 19. storočia. Také dnešné zmýšľanie podľa pasu a striktného určovania národnosti je anachronické. Ale v každom prípade, ak by bola polemika, či bol Slovák, alebo Poliak, tak môžem spokojne vyhlásiť, že Poliak teda nebol určite. (Smiech.)
Kto je Agnieszka Holland:
Agnieszka Holland sa narodila 28. novembra 1948 vo Varšave. Študovala réžiu na pražskej FAMU. Skôr než začala sama režírovať, písala scenáre pre Andrzeja Wajdu. Jej prvým veľkým filmom bola snímka Provinční umelci. V roku 1981 emigrovala do Francúzska. V roku 1985 získala nomináciu Americkej filmovej akadémie na Oscara za najlepší zahraničný film so snímkou Bittere Ernte. Ďalšia oscarová nominácia prišla v roku 1991 v kategórii najlepší scenár za film Európa, Európa. Po tomto úspechu presunula pôsobenie do USA. K jej posledným dokončeným filmom patrí hudobná dráma V tieni Beethovena. Po roku 2000 opäť pracuje aj v rodnom Poľsku, kde režírovala niekoľko epizód TV seriálu Ekipa. Bola vydatá za Slováka Laca Adamika, ktorý pôsobí v Poľsku ako uznávaný divadelný režisér.