V zákulisí literatúry

Nie ten dej, ktorý sa odohrával pred publikom, ale to, čo bolo za scénou: Kto poťahuje tie nitky, kto hovorí hrubým hlasom čarodejníka, kto to tam vyrába blesky a hromy. Rovnako ma fascinuje zákulisie hudby, čo sa deje pred koncertom alebo po jeho skončení, ako sa krehká harfistka mocuje s tou oceľovou žirafou... Alebo ako chlapíci zvaní bedňáci vynášajú reprodebne Rolling Stones alebo Mariána Vargu. Dokonca aj politici vrátane prezidentov majú svoje zákulisia, ako nás o tom presvedčili niektoré dokumenty premietnuté v súvislosti s úmrtím prezidenta Havla. Podobné zákulisie má aj literatúra. V týchto dňoch praskajú kníhkupectvá od návalu kníh a kníhkupujúcich, ale v zákulisí literatúry je už dávno po Vianociach. Slovenskí vydavatelia, ktorí si medzi sebou láskavou hovoria Deti kapitána Granta, dávajú žiadosti o granty na ministerstvo kultúry. Vypĺňajú tabuľky, zháňajú posudky, dobrozdania z poisťovní, že nemajú dlžoby. Chystajú tituly na prvý kvartál, niektorí pripravujú detské rukopisy a ilustrácie pre veľtrh v Bologni, ďalší dolaďujú zmluvy so zahraničnými bestselleristami. A všetci čakajú, ako dopadne vianočný trh, pretože na Slovensku všetkých držia Vianoce. Vydavatelia vyplácajú autorov (raz za rok), pretože aj ich (raz za rok) vyplácajú distribútori. Ale o tom návštevník kníhkupectva nemá ani potuchy. Dokonca ani poťuchy! Či?