Ľudkovia boží, to je nádhera, jeseň ako vyšitá a v Austrálii jar. V angličtine sa vraj tomu vraví indiánske leto, ale u nás to má predsa len omnoho atraktívnejšie pomenovanie. No nie –- babie leto, to znie omnoho vyzývavejšie. Radosť žiť. A to naše babie potrvá dokonca až do začiatku októbra. Babie leto sem, babie leto tam, ale už sa začal aj školský rok, a to po prázdninách pre mojich chlapcov nebola najpríjemnejšia správa. I v telke zarezávame o 106, času teda nie je nazvyš. A predsa sme sa cez víkend po dlhom čase utrhli a prežili dva úžasné dni v lone prírody. Keďže mojim chlapcom dlhujem to naše, tú našu kultúru, tak sme pokračovali v spoznávaní nášho Slovenska. Po račianskych Sakrakopcoch a Štiavnických vrchoch im chýbal k poznaniu Kriváň so svojím Podbanským.
Priznám sa, že som Kriváň naživo nevidel 40 rokov. A oči som si išiel vyočiť. Nádhera! A ten vzduch. Na kokavskom moste sme zabočili doprava a tam sme objavili oázu pokoja, z ktorej sálala prirodzenosť a obyčajnosť, ktorú mám tak rád, v kruhu srdečných a láskavých ľudí, ktorých asi v meste ťažko stretnete. Evidentne im chýbal kŕč, ktorý vidím každé ráno hneď na prvej križovatke, keď idem autom do práce.
Dva dni prechádzok lesom s blízkymi. Salaš s ovečkami a so psíkom, ktorý ma celého od radosti očúral. Koníky Lisko a Pejko, čo ťahajú drevo s Karolkom z lesa a mačička Cica, malá kravička, veveričky. Slovom, množstvo pozitívnej energie a pokoja, ktoré vám len dušičku pohladia. Ďakujem, dobrí ľudia, za to obyčajno. Určite sa vrátim. Len aby opäť prišli aspoň dva voľné dni a mňa sa už len tak ľahko nezbavíte!
Pri odchode mi môj Janko povedal, že tie kopce dookola sú ako kopce z Pána prsteňov. Nie synak, tie boli novozélandské. Takéto sú len jedny, naše! A keď už spomínam opačný koniec našej zemeguľky, chcem poďakovať tým, čo ma čítajú aj v Austrálii, a pozdraviť ich. Gracias.