Uličky medzi knihami

Bibliotéku som navštívil v nedeľu, keď som tam šiel na šichtu (dvakrát som uvádzal svoje nové knihy). Bibliotické priestory sa hemžili ľuďmi, hoci vystavovatelia mi povedali, že v prvý deň hala zívala prázdnotou. Môj prvý dojem – veľa stánkov, veľa vydavateľov, veľa kníh. Určite viac, ako si človek môže kúpiť a ako vládze prečítať. Ale – a to je najdôležitejšie – aj veľa čitateľov. Teda, aspoň si myslím, pretože všetci kupovali. Kupovať ľudí vidíme, čítať ich už vidíme zriedka. V slovenskom knižnom biznise sa každý s každým pozná, ale podľa ústretových pohľadov som videl, že niektorí čitatelia poznajú aj svojich spisovateľov. Stretnutia čitateľov s autormi sa uskutočňovali nielen v stánkoch (a niektoré napriek svojej rozľahlosti praskali vo švíkoch, Slovart napríklad), ale aj na pódiách. Ja som čítal na pódiu Panta Rhei, kde predo mnou bol Rasťo Piško a po mne Július Satinský v zastúpení svojich najbližších. To je ten kolobeh autorov v slovenskej knižnej prírode. Tohtoročná Bibliotéka sa niesla v znamení slov Deti sú naše knihy, ale na mojej ďalšej prezentácii novej knihy Vianočná pošta tvorili presilovku dospelí. Ak sú to dospeláci, v ktorých drieme dieťa, tak som šťastný. Z Bibliotéky som odchádzal s poznaním, že nič nemôže ohroziť knižnú kultúru, ani trendy, ani krízy, ak sa nestratí to najdôležitejšie – manželstvo autora a čitateľa.