Tak som sa rozhodol, že film Martina Šulíka si pôjdem pozrieť do Richnavy, do osady, kde sa nakrútil. Všetko nasvedčovalo tomu, že je to špičkovo načasované. Ešte aj počasie nám dávalo nádej. Bol týždeň po Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch, kde tento film spomedzi 179 konkurentov získal hneď dve ceny: Mimoriadnu cenu poroty spolu s 20–tisíc dolármi a hlavný hrdina Janko Mižigár Mimoriadnu cenu za najlepší mužský herecký výkon. Skvelé. To nebolo všetko. Popri festivale ho vyhodnotila filmárska únia za najlepší európsky film a Federácia filmových klubov mu udelila Cenu Dona Quijota.
Bolo 12. júla, pol druhej poobede a my, spolu s mojím bratrancom Petkom a jeho priateľkou, sme vyrazili. Došli sme po Trnavu a turbodúchadlo za Trnavou sa rozpadlo. Pánbožko nás začal skúšať. Otočili sme to späť na Bratislavu, vymenil som auto a po piatich hodinách sme sa už blížili k Richnave. Samozrejme, meškali sme. Tridsať – štyridsať novinárov práve ukončilo svoju exkurziu po tejto osade. Martin spolu s hercami im urobil milý exkurz, v ktorom im ukázal miesta, kde sa točilo. Richnava bola na nohách, vyštafírovaní Rómovia ich čakali na priedomiach svojich chatrčí. Po hodinke spomienok sa celá 1 500-členná osada presunula na futbalový štadión, kde už to dávali chlapci z Prešova. Chiki liki Tu–a hrali dnes za gádžov a robili predkapelu rómskemu Negatív and Dáša a aj samotnému filmu. Dvetisíc ľudí bolo vo vare.
O 22. hodine sa na pódium dostavil ešte hosť z Poľska Matej Gil a odovzdal Martinovi Cenu Dona Quijota, ktorú mu chceli odovzdať vo Varoch, ale tam sa im záhadne stratil, tak si ho našli v Richnave. Bol to taký filmový Stanly Cup, ktorý dorazil k svojim hercom. A potom sa začalo kino, neuveriteľná eufória radosti a šťastia, spontánnych reakcií. Rómovia sa ukázali veľkorysejší ako gádžovia. Keď sa novinári pýtali miestnych, čo im ten film dal, čo zmenil, jedna pani – Rómka povedala: Ten film nám vrátil hrdosť. O čom ten film je, neprezradím, choďte si ho pozrieť, stojí za to. A vôbec nie je o Rómoch, ale o nás, o gádžoch. Cigán hrdo kráča Slovenskom a Pánbožko nás s ním skúša, našu citlivosť, empatiu, našu toleranciu.