Na prvý pohľad vyzerá Uran-9 impozantne, ale je podobná kategória robotických systémov v súčasnej dobe vôbec použiteľná v boji?
Uran-9 je pásový diaľkovo riadený bojový prostriedok patriaci do kategórie pozemných bojových bezposádkových vozidiel UCCG (Unmanned Combat Ground Vehicle). Jeho hmotnosť je 10 ton a v základe sa počíta s 30mm rýchlopalnými kanónom 2A72, napojeným 7,62mm guľometom a desiatimi riadenými strelami. Kanon má kadenciu 350 až 400 rán/min.
Kde je teda problém?
Uran-9 môže odpaľovať protitankové strely 9S120 Atak (štyri strely v základe) a protivzdušné 9K33 Igla (štyri strely). Robotickú platformu však možno využiť na inštaláciu najrôznejších zbraňových systémov.
Senzorové vybavenie zodpovedá moderným obrneným vozidlám - termálne senzory, laserový diaľkomer alebo denné/nočné kamery. Systémy dokážu automaticky odhaľovať, rozpoznávať a sledovať ciele.
Zostavu robotického komplexu tvoria dve bojové vozidlá Uran-9, ťahač pre ich transport a mobilné riadiace pracovisko. Uran-9 je určený pre ozbrojený prieskum a palebnú podporu pechoty a protiteroristických jednotiek.
Kde je teda problém? Uran-9 je v skutočnosti rádiom ovládaný robot. Nie je nič známe o tom, že by sa dokázal sám pohybovať v komplexnom prostredí - ako je napríklad les, mesto, v ťažkom teréne alebo dokonca po cestách.
Vozidlá Uran-9 je nutné ovládať z kontrolného stanovišťa, čo vyžaduje priamu viditeľnosť medzi "robotmi" a kontrolným stanovišťom. Tu je veľký rozdiel medzi pozemnými a leteckými dronmi, ktoré vďaka veľkej výške letu možno riadiť priamo na desiatky alebo stovky kilometrov.
Bezpilotné lietadlá nie je problém riadiť ani pomocou satelitného prenosu, pretože tu nie sú žiadne prekážky brániace komunikácii. Dole na zemi však satelitnú komunikáciu blokujú budovy, stromy, hory, prírodné prekážky a dokonca aj lístie na stromoch.
Najväčšiu účinnosť má na veľkých rovných plochách
Pre prípadné ovládanie cez satelit je navyše nutný veľmi rýchly prenos informácií (predovšetkým video) alebo pokročilé spracovanie dát. Je otázkou, či ruské vojenské komunikačné satelity dokážu zabezpečiť spoľahlivý a rýchly prenos tak veľkého objemu dát. Ďalším rizikom je samozrejme možnosť prerušenia vysielania prostriedkami elektronického boja protivníka.
Existujú nástroje, ako problém zmierniť. Napríklad bezpilotným lietadlom alebo vzducholoďou, ktoré poslúžia ako komunikačné relé. Avšak stále je nutná pre komunikáciu priama viditeľnosť, nehovoriac o komplexnosti celého systému.
Nemožno teda napríklad očakávať zapojenie prostriedkov Uran-9 do obliehania po boku tankov alebo bojových vozidiel pechoty v rýchle sa meniacom komplexnom prostredí.
Najväčšiu účinnosť Uran-9 dosiahne na veľkých rovných plochách s kvalitným komunikačným pokrytím. Ostatne ruská armáda chce robotické bojové systémy nasadiť na ochranu vonkajšieho perimetra základní strategických raketových síl. Tyler Rogoway z blogu Foxtrot Alpha však namieta, že podobné služby oveľa lepšie poskytnú klasické vozidlá s posádkou.
Na druhú stranu, napríklad Izrael k ochrane svojej hranice už od roku 2008 úspešne používa ľahké robotické vozidlo Guardium, ktoré má rovnaké obmedzenia ako Uran-9.
Uran-9 vstúpi do služby v rokoch 2017 až 2018 a bude tiež ponúkaný zahraničným záujemcom.
Článok vznikol pre web Armádne noviny a bol redakčne upravený. Pôvodnú verziu nájdete tu.