Zvláštne súhra okolností vedie k tomu, že počas filmového festivalu v Berlíne sa väčšinou odohrajú politické drámy, ktoré nemajú s festivalom nič spoločné, ale napriek tomu mu dávajú punc výnimočnosti a politickosti. Tento rok je to rezignácia pápeža. Akoby symbolicky deň predtým bežal na Berlinale súťažný film Mníška, odohrávajúci sa v katolíckych kláštoroch 18. storočia.
Možno práve preto, že obecenstvo verí v politické posolstvo festivalu, tu bol totálne precenený súťažný film väzneného iránskeho režiséra Jafara Panahiho s názvom Pardé, ktorý vo vile pri mori Panahi režíroval spolu so svojím priateľom Kambozyou Partovi. Ten do Berlína prísť smel a určite si pred palácom Berlinale všimol ojedinelých demonštrantov s portrétom Panahiho: „Mal tu byť,“ stálo na nich. Kvôli Panahimu sa dokonca angažovala spolková vláda, napriek tomu Panahi do Berlína prísť nemohol.
Panahi má dvadsaťročný zákaz výkonu filmárskeho povolania a šesťročné domáce väzenie. To mu prináša predovšetkým pocity izolácie a melanchólie, ktoré vo filme znázorňuje prostredníctvom svojho alter ega v rozhovore so psom a neskôr s dvoma mladými ľuďmi, ktorí sa do vily osadenej ťažkými závesmi a mrežami dostali smerom od mora. Nevie sa, či sa chcú schovať pred políciou alebo špehovať. Vo filme vidieť predovšetkým mreže a zámky, ktoré muž starostlivo zatvára a snaží sa zabrániť psovi, aby utiekol von. Muž nekonečne dlho prechádza z poschodia na prízemie a naopak. Vo filme sú aj imaginatívne scény, ktoré vychádzajú zo snov muža – alter ega režiséra. V druhej polovici filmu vystupuje aj Panahi sám, aby opäť chodil z prízemia na prvé poschodie, kontroloval zámky pri dverách a aby sa nakoniec objavila susedka, ktorá mu prinesie jedlo.
Vo filme sa po celý čas nepovie nič závažné alebo kritické. Represívne sily nie sú vo filme vidieť, je tu len tiesnivý pocit z auta, ktoré na začiatku filmu stojí na ceste pred domom. Je to zrejme auto tých, ktorí Panahiho strážia. Uprostred filmu príde vietor a rozbije veľké okno izby. Film je o tom, ako je ťažké robiť umenie, keď sa človek pohybuje na niekoľkých desiatkach štvorcových metrov. Avšak v Panahiho filme nie je nič tak zvláštne ani originálne, aby musel bežať v súťaži veľkého medzinárodného festivalu.
Taliansky majster Giuseppe Tornatore sa v Berlíne (v osobitne uvedenej mimo súťaže) blysol romantickou drámou Najlepšia ponuka. Film sa odohráva v súčasnosti, nie je však jasné, kedy presne. Tornatore zasadil svoju romantickú story do sveta aukcií, umenia, antikvít a noblesných reštaurácií. Film bol natočený v Benátkach, vo Viedni a v Južnom Tirolsku a jeho hlavným hrdinom je licitátor Virgil Oldman (vynikajúca rola austrálskeho herca Geoffreyho Rusha). Je to osamelý muž so záľubou v cestovaní po aukciách a v starom umení i v jeho napodobeninách a falzifikátoch. Jedného dňa mu mladá majiteľka chátrajúceho paláca Claire zavolá, aby odhadol a vydražil predmety v dome, z ktorého zásadne nevychádza von. Hrá ju holandská modelka a herečka Sylvia Hoeks.
Medzi starnúcim mužom a mladou ženou sa rozvinie zvláštny vzťah, neskôr dokonca láska, ale Claire je len napodobňovanie originálu, ktorý existuje zrejme len v predstavách muža. Film končí v Prahe v reštaurácii Night & Day, kde láska milovníka umenia končí a muž smie už len spomínať na časy, kedy tu Claire bola, keď tu jej priateľa zrazilo auto a ona sa potom psychicky zrútila a stiahla do svojho paláca. Svet milovníka umenia Virgila Oldmana pripomína svojím duchom svet spisovateľa Jiřího Muchu, ktorý žil chvíľu v Prahe a chvíľu v Londýne, Paríži alebo New Yorku a miloval staré umenie a mladé dievčatá.
Americký režisér Steven Soderbergh sa vo svojom novom psychotrileri Vedľajšie účinky (bol uvedený v medzinárodnej súťaži Berlinale) jemne naviezol do prepojenia medzi farmaceutickými firmami a doktormi. Hrdinom filmu je lekár Jon Banks (Jude Law), ktorý pracuje nielen pre svojich pacientov, ale aj pre farmaceutické firmy. Ako v nejakom divokom sne sa tu neustále vynárajú pilulky, roztoky, injekcie a ďalšie liečivá. Figurujú tu imaginárne aj skutočné antidepresíva, betablokátory, barbituráty a lieky proti bolesti. Vo výpočte nechýbajú ani skutočné firmy ako Pfizer alebo Eli Lilly. Soderbergh, ktorý už nakrútil film s témou ohrozenia životného prostredia alebo zo sveta drog (Traffic – nadvláda gangov), sa vo svojom novom filme vrhol – veľmi opatrne – do sveta liekov, ktoré užíva tretina všetkých obyvateľov zemegule. Vo filme ide konkrétne o imaginárne antidepresívum Ablixa, ktoré mohlo mať vplyv na skratové konanie antisociálnej ženy Emily Taylor (Rooney Mara). Tá zažíva obrovské vypätie po tom, čo sa jej manžel (Channing Tatum) vráti z väzenia a žena sa snaží z depresií dostať pomocou liekov. Aby sa k nim ľahšie dostala, začne vyhľadávať lekárov Victoriu Siebert a Jona Banksa (Catherine Zeta-Jones a Jude Law). Nie je vôbec jasné, či je jej smrtiaci útok na manžela zavinený vedľajšími účinkami fiktívneho antidepresíva Ablixa alebo psychikou nalomenej ženy. Vzťah medzi depresiou, psychofarmakami a farmaceutickým priemyslom v dnešnom svete je v Soderberghovom filmu úplne jasný.
Sám režisér bol však v Berlíne ten posledný, kto by po premiére filmu nejako napadol pozíciu farmaceutických firiem a spotrebu liekov. Naopak, na tlačovej konferencii povedal, že väčšina antidepresív je potrebná a má správne účinky. Ani film neobviňuje firmy ani pacientov. Najvážnejší výpad vo filme je veta vyslovená chorou Emily na adresu lekára, ktorý robí klinické štúdie liekov pre firmy: „Jemu ide len o peniaze,“ povie žena. Jude Law pri tlačovej konferencii síce zdôraznil, že nikdy nebral tabletky proti bolestiam hlavy, ale naopak, obhajoval správne vykonané diagnózy lekárov a správne nasadené lieky, ktoré majú v živote pacientov pozitívne účinky. Film Vedľajšie účinky má napätie, aktuálnosť, ale v žiadnom prípade sa neodvažuje ísť hlbšie do doteraz neprebádaného prepojenia civilizačných chorôb, farmaceutických firiem a lekárov. Jednoducho je tu jeden imaginárny liek, ktorý má vedľajšie účinky a ktorý dovedie psychicky labilnú ženu k vražde, bez toho, aby si bola vedomá, čo urobila. Nič viac, nič menej. Po projekcii filmu som mal pocit, že pre Stevena Soderbergha bolo kedysi jednoduchšie ísť proti mafiánskym spoločenským praktikám a korupcii. Zneužívanie liekov sa mu podarilo len jemne nahryznúť.
spolupracovník Radovan Holub, Berlín