Mário Radačovský pre HN: Národné divadlo je vnútri chorou inštitúciou (video)

Predpremiéra predstavenia Rómeo a Júlia je v nedeľu, a už teraz ste museli zmeniť termín, priestory, zápasiť s odstúpením sponzorov a nedostatkom peňazí. To nie je najlepší začiatok.
Žiadny projekt nemá jednoduchý pôrod, niekedy to funguje hneď, inokedy je to viac komplikované. Počítali sme s určitým rizikom, ale prekvapilo nás to. Zásadné však je, že predpremiéra sa v nedeľu v Nitre uskutoční a dúfam, že budeme pokračovať. Teraz totiž nedokážem zaručiť, ako dlho bude náš balet v danej chvíli existovať, dúfam však, že premiérou a ďalšími predstaveniami presvedčíme.

Niektorí tanečníci odišli kvôli súboru zo stáleho zamestnania v Národnom divadle, neľutujú?
Určite to nie je pre nich jednoduché, možno aj ľutujú, ale od začiatku vedeli, že riskujú. Napriek všetkému však tvrdo pracujú. Bola by pre mňa osobná tragédia, ak by sme skončili na úrade práce.

Balet Bratislava má mesto už aj v názve, napriek tomu spolupráca s ním stroskotala. Prečo?
Mám veľký rešpekt k primátorovi Milanovi Ftáčnikovi. Aj keď som dúfal, že to dopadne lepšie, chápem situáciu, v ktorej sa nachádza mesto, má čo teraz hasiť. Chceli by sme väčšiu podporu, ale matematika nepustí, tak nám poskytli napríklad aspoň priestory na reklamu. Beriem teda zodpovednosť na seba. Keď sme sa do toho rozhodli ísť, veľa vecí sme nevedeli, mnohé sme nepredpokladali - nová vláda, voľby, nové obdobie. Tá neistota zapríčiňuje, že ani súkromný sektor nevie, čo bude.





Až tak ovplyvňujú voľby a vláda vašu existenciu? Váš balet je súkromný.
Vždy je to bielo-čierne, asi treba nastaviť inú farebnosť. Každé štyri roky sa začína od začiatku, to nie je dobré pre nikoho.

Viackrát ste sa vyjadrili, že sa vám nepáči, že na Slovensku sa „nemusia“ dodržiavať dohody...
Nechcem, aby to vyznelo, že všetko čo robíme, je skvelé, možno aj ja zle komunikujem s ľuďmi, ale zo zahraničia som zvyknutý komunikovať inak. Som zvyknutý, že ak niekto niečo sľúbi, tak to aj dodrží, som zvyknutý, že aj džentlmenské dohody platia, a keď nie, viem o tom dopredu. Ale to hovorí o kultúre národa dnes nielen u nás, ale aj vo svete. Je to pre mňa škola, ak prežijem, budem už vedieť presne, čo robiť, aby sa to už nestalo.

Pôvodne ste mali vystupovať v Mestskom divadle, „azyl“ vám teraz na šesť predstavení do konca roka poskytla Nová scéna, stačí to pre súbor?
Záleží práve od tohto obdobia, ak sa potvrdí, že zaplníme šesťstomiestnu sálu päť- šesťkrát, sme dohodnutí s riaditeľom divadla Jurajom Ďurdiakom, že to budeme skúšať ďalej. Radšej pre záujem pridávať predstavenia, ako ich pre nezáujem rušiť. Uvidíme, ako zareagujú ľudia, teší ma však, že nedeľná predpremiéra je vypredaná.

Založiť vlastný súbor ste sa rozhodli aj po škandalóznom odchode zo Slovenského národného divadla, ako dnes vnímate odchod Ondreja Šotha a vzniknutý dlh v Národnom divadle?
Situácia v Národnom divadle ma bolela dlho, už pri odchode Silvie Hroncovej. Nie je to škodoradosť. Fakt, že sa Ondrej Šoth stal riaditeľom, hovorí o systéme kultúry na Slovensku. To, čo sa stalo s baletom a celým divadlom po roku, to ani nie je jeho chybou, ale chybou komisie, že dôverovala človeku, ktorý im to hlásil. Vyžaduje si to zmenu, divadlo je vnútri veľmi chorou inštitúciou. Ale to je môj pohľad.