Pred tromi rokmi zaujal krátkou filmovou poviedkou, s ktorou sa dostal aj na slávny festival v Cannes. Teraz túto poviedku prepracoval, pridal k nej ďalšie príbehy a zamieril na festival do Rotterdamu, kde mal svetovú premiéru. Prvý celovečerný debut slovenského režiséra Mátyása Priklera s názvom Ďakujem, dobre je už aj v našich kinách.
Vzťah, ktorý sa nedá zlepiť
Snímka, ktorú napísal spolu s Marekom Leščákom, má blízko k dokumentu. Je ráznou ukážkou naštrbených vzťahov v rodine a viac ako dve hodiny na filmovom plátne neponúkajú veľa možností na útek pred emotívnou paľbou. Ďakujem, dobre je však zaujímavý aj svojou štruktúrou. Ide o tri poviedky a epilóg, ktoré však nie sú ani zďaleka vyvážené. Hlavnú dejovú líniu predstavuje Attilova (Attila Mokos) rozpadávajúca sa rodina. Manželstvo Attilu a Zuzy (Zuzana Mauréry) balansuje na pokraji krachu. Attila sa snaží ešte silou-mocou, aj tlakom na svoje dve deti, vzťah pozliepať, no napokon končí vymknutý a vysťahovaný pred dverami bytu v čase Vianoc.
Poviedka bez väzby
Osamotený ostáva aj jeho otec Béla (Béla Várady), ktorý si hodnotu svojej manželky uvedomí, až keď ju navždy stratí. Ľútosť nad jeho životom sa ešte viac prehĺbi, keď ho jeho deti (Attila so sestrou) odvezú do starobinca, kde má dožiť s ostatnými „odloženými“ dôchodcami. Kým príbeh Bélu očividne súvisí s tým Attilovým (i keď ide zjavne o menej dôležitý príbeh, keďže dostáva menej priestoru), posledná poviedka pôsobí ako samostatná jednotka.
Divák v nej sleduje podnikateľa a politika Miroslava (Miroslav Krobot), ktorý sa popri všetkej „práci“ snaží zvládnuť aj svoju manželku alkoholičku (Jana Oľhová) a pomôcť nepriebojnému bratovi. Táto časť, ktorou Prikler otvára svoj film, je zo všetkých najslabšia. Okrem toho, že jej chýba akási dejová hĺbka, ktorá by sa mohla dotknúť diváka, nevyniká ani herecky. Niežeby Krobot a Oľhová neboli výborní herci. Práve naopak, a to sa malo ukázať aj v snímke. Tentoraz však Krobot veľa priestoru nedostal a Oľhová bola postavená do polohy opitej hysterky v prostredí, v ktorom jej výkon vyznie umelo.
Nebývalý herecký koncert
Všetky tri ťaživé príbehy uzatvára paradoxne svadba, ktorá sa dá chápať ako epilóg. Na bujarom veselí sa stretnú viacerí protagonisti príbehu. Attila sa pokúša o záujem svojej exmanželky Zuzy, Miroslav vydáva svoju dcéru. I keď je scéna svadby priestor, kde tvorcovia mohli vysvetliť a dorozprávať niektoré veci, nestalo sa tak. Asi polhodina v rytme slovenských i maďarských ľudoviek je zbytočne dlhá. Na druhej strane však treba vyzdvihnúť herecký koncert, ktorému tentoraz kraľovali Attila Mokos a Zuzana Mauréry. Slovenským divákom ponúkajú takú autenticitu, akú od tuzemských hercov zažijú len naozaj málokedy.
Celkovo je snímka Ďakujem, dobre smutným odrazom našej každodennej reality, v ktorej sa žijú skutočné osudy. Tieto osudy však prináša Prikler pútavo, i keď je otázne, ako sa s delením na poviedky vysporiada divák. Ten si totiž nepomer medzi jednotlivými časťami všimne a nemusí mu vyhovovať.
Hodnotenie HN: 3,5 hviezdičky z 5
Krajina: Slovensko
Réžia: Mátyás Prikler
Hrajú: A. Mokos, Z. Mauréry
Slovenský režisér Mátyás Prikler o novom filme pre HN: Hercom sme chceli dať slobodu
Pred pár dňami ste sa vrátili z festivalu v Rotterdame, kde mal váš film Ďakujem, dobre svetovú premiéru. Aké ste mali naň ohlasy?
Rotterdam je výnimočný festival, kde je koncentrovaných veľa filmov a divákov. Nerieši sa tam červený koberec ani šampanské, a to je na tom sympatické. Vždy pred filmom sa predstaví jeho štáb alebo režisér a po projekcii nasleduje diskusia. Reakcie na film boli dobré. Druhá vec je, že tí, ktorým sa film nepáči, nechodia na festivale za režisérom, aby mu to povedali.
Film je už v našich kinách. Pôjde do kinodistribúcie aj v Maďarsku?
To by sme chceli, i keď v Maďarsku je to s digitalizáciou kín ešte horšie ako u nás. Ale máme tam ako neoficiálneho koproducenta spoločnosť Protón, ktorá nám nezištne pomáha, i keď sa im rozpadol systém financovania kinematografie.
Časť filmu bola už pred rokmi uvedená ako absolventský film. Nezväzovalo vám to ruky pri dokončovaní dlhometrážnej formy?
Nie, nezväzovalo, akurát sme stratili nejaký čas, keď sme ten krátky film dokončovali postprodukčne.
Vedeli ste už vtedy, že raz z toho urobíte celovečernú snímku?
Nebolo to o tom, že sme urobili krátky film, s ktorým sme boli v Cannes, všetci nás pochválili a my sme si povedali, že z neho urobíme dlhometrážny film. Pravdepodobne by to vtedy ani nefungovalo. My sme už od začiatku vedeli, že to má byť dlhometrážny film. V roku 2009 som bol piatak na škole a aby som dostal diplom, musel som odovzdať nejaký film. Vtedy sme si povedali, že nakrútime najlepšie pripravenú poviedku, za ktorú dostanem diplom a film pôjde do „šuplíka“. Zistili sme však, že táto poviedka funguje aj sama osebe, tak sme urobili na škole jednu verejnú projekciu. Potom však film začal putovať po festivaloch a my sme sa len pozerali, čo sa deje.
Film pôsobí veľmi autenticky. Ako sa vám pracovalo s hercami?
Prídu mikrobusy, kamión, rozložia sa káble a železo. Je tam tridsať ľudí a hercovi sa povie, nech zahrá, tak vyzerá „filmovačka“. My sme toto nechceli. Vždy sme sa snažili, aby mali čo najväčšiu slobodu. Čiže štáb mal od päť do desať ľudí, nesvietili sme, neboli tam káble, nehovorili sme im, kde majú značky.