Na festivale v Bratislave ste uviedli film Tatínek – dokument, ktorý o vás natočil Jan. Aké to je, vidieť sa očami svojho syna?
Zdeněk Svěrák: Ten film som videl po dlhom čase znovu. Do Bratislavy sme prišli s takým nadšením, že sa na to spolu pozrieme. A počas tej projekcie sme sa niekoľkokrát dotkli a on mi povedal: Si dobrý, a ja som mu povedal: Pekne si to natočil. Je dobré, že ten film po mne zostane, pretože je natočený veľmi úprimne. Nešetrili ma, a pritom sa vyhýbali tomu, aby sa ma dotkli. Je to citlivo natočený, úprimný film, ktorý dosť vystihuje, aký som.
Spolu ste pracovali na viacerých úspešných projektoch. Viete sa objektívne pozrieť na prácu toho druhého?
Z. S.: Náš vzťah sa vyvíjal, postupne sa prevažoval na stranu môjho syna. Keď točil prvý film – Obecnú školu, tak bol pokorný, začínajúci mladík, ktorý si vzal za úlohu nepokaziť mi scenár. A potom sa osmeľoval čoraz viac, naberal skúsenosti, a nakoniec som sa ja dostal do akéhosi služobného postavenia, že som písal scenáre tak, aby sa mu páčili. A pokiaľ sa mu nepáčili, tak ich nebol ochotný natočiť. Ale ja si myslím, že ten vývoj je správny. Ja som starol a on dozrieval, takže sa to dostalo do správneho stavu. Náš spor zachytený v Tatínkovi, keď som ho nenávidel, odznel, keď som sa potom na tie Vratné lahve, o ktorých sa spor viedol, pozrel a zistil som, že mladý mal pravdu.
Jan Svěrák: No, taký on je (úsmev). Takže je hrozne ťažké sa snažiť s ním bojovať, pretože on je múdrejší a vždy ustúpi. A vy si hovoríte: Pozor, nekazím ten scenár, keď mám nejaké nároky a nútim otecka, aby vyhodil nejaké scény? A on povie: Dobre, ale bol tam vtip, pochovávaš vtip, vieš o tom? Vlastne tú zodpovednosť prehodí na mňa, takže to musím robiť veľmi opatrne.
Režisér Jan Svěrák.
Aký je medzi vami rozdiel pri tvorbe?
Z. S.: Rozdiel je tiež v tom, že ja som viac hladný po vtipe než Jan. Keď niečo vymyslím, viem, že sa tomu kino zasmeje, pretože mám mnohoročnú divadelnú skúsenosť, čo on nemá. A keď on povie, že to nechce, tak je mi to ľúto práve preto, že ľudia zostanú ochudobnení o niekoľko sekúnd smiechu.
J. S.: A to je rozdiel medzi divadelnou a filmovou skúsenosťou, pretože s trojrozmerným hercom má divák väčšiu trpezlivosť než s dvojrozmerným. Zatiaľ čo v divadle kumulujete vtipy a je to zábavné, tak vydržíte s jedným hercom na scéne pokojne aj hodinu a pol. Ale keby som vo filme nechal jedného herca na plátne hodinu a pol, ktorý by občas povedal niečo zábavné, tak odídete. Tam je potrebné stále otáčať stránky, a preto často hovorím: Oci, táto scéna má tri stránky, to je maximum. A o tom sú naše naťahovačky.
Sám ste priznali, že nemáte rád konflikt v živote ani v scenároch. Ale dej, aby bol dobrý, konflikt predsa potrebuje.
Z. S.: Samozrejme, že to je moja chyba, pretože príbeh bez akéhokoľvek konfliktu nie je zaujímavý a nejde to. No ale ja mám takú povahu, že ich nevyhľadávam a vyhýbam sa im. Aj to je moje chyba, ale ja som taký. Napríklad Tmavomodrý svět by bol asi lepší, keby ho napísal niekto, kto miluje konflikty, ale zase sú tam veci, ktoré by on nevedel. Človek sa nemôže zo svojej ulity úplne vyzliecť.
Scenárista, herec a spisovateľ Zdeněk Svěrák.
Situácie vo vašich scenároch sú inšpirované vašimi skutočnými zážitkami. Spoznávajú sa v nich ľudia?
Z. S.: Niekedy áno, ale väčšinou je to len jadro toho motívu, ktorý vezmem zo života. Vždy je potrebné ho nejako dokopnúť, dotvoriť, napríklad viac to nadsadiť. No a to je práve úlohou scenáristu alebo spisovateľa. Najprv mať na to čuch, že pozor, pozor, tu sa odohráva niečo, čo v sebe skrýva nejaké možnosti. Ja tieto veci zbieram a zapisujem.
Radšej diváka rozosmievate alebo dojímate? Alebo vyvoláte smiech cez slzy?
Z. S.: Oboje. Myslím si, že špecifikum českých filmov je práve v tomto pomedzí, keď sa pohybujete na hrane, keď človek nevie, či je to na smiech, alebo na plač. Že je to i na smiech, i na plač. A to koľkokrát v zahraničí považujú za zvláštnosť a nám sa to zdá normálne. Oni sú zvyknutí, že to bude buď veselé, alebo smutné. A ten mix, ktorý my máme radi, im pripadá chutný.
Práve v zahraničí ste takým mixom v Koljovi zabodovali, keď ste získali Oscara. Ale scenár k Tmavomodrému světu ich už neoslovil. Ako ste to vtedy prežívali?
Z. S.: Samozrejme, že nás to mrzelo. Boli sme navnadení tým, že nám povedali – napíšte hocičo a my to zafinancujeme. Ale tam boli ešte nejaké iné dôvody, prečo sa im to nepáčilo. Myslím si, že chystali Pearl Harbor a nechceli, aby boli dva podobné filmy na túto tému.
Kto sú Zdeněk a Jan Svěrákovci
Zdeněk Svěrák sa narodil v roku 1936. Pracoval ako učiteľ, neskôr v rozhlase. Potom sa začal venovať písaniu scenárov, poviedok, rozprávok a piesní. Spoluzakladal Divadlo Járy Cimrmana. Jan Svěrák je jeho syn, ktorý je známym režisérom, narodil sa v roku 1965. Spolu pracovali na viacerých filmoch ako Obecná škola, Akumulátor 1, Kolja, Tmavomodrý svět, Vratné lahve, Tatínek alebo Kuky se vrací.