„Dominik Tatarka? Veľmi si na neho už nepamätám,“ odpovie mi pani tlačiaca bicykel, „skúste niekoho staršieho“. Tak skúšam ďalej a... veľmi nepochodím ani pri ďalších ľuďoch. Je skoré utorkové chladné ráno, dva dni pred nedožitou storočnicou slovenskej spisovateľskej legendy. Som na mieste, kde sa narodil karpatský pastier, ako sa sám autor zvykol nazývať. Plevník-Drienové je miesto, odkiaľ pochádza a kde aj trochu zaniká identita Dominika Tatarku.
Tam, kde sa (ne)zabúda
„Pre mňa moja mať, môj otec, môj dedo, to je identita. Identita jednej roľníckej rodiny. Na to musíme v nejakom zmysle nadväzovať,“ vyznáva sa Tatarka v Navrávačkách od Evy Štolbovej, ktoré práve vyšli. Jeho odkaz a dielo je však na tomto mieste viac ako rozpačité. Aj takáto je pamäť slovenského národa.
© Martin Marenčin
Ale... Našťastie aj medzi Slovákmi existujú nedocenení nadšenci... tých miestnych sme našli na tom najsprávnejšom mieste – na Základnej škole Dominika Tatarku. Riaditeľka Dagmara Smataníková sa hneď na privítanie pýši tým, že sa škola už poctivo chystá na oslavy. „Všetky naše deti vedia o Tatarkovi, vedieme ich k tomu od začiatku, a preto úplne automaticky berú fakt, že pochádzajú z jeho rodiska,“ rozpráva energicky. A dôkaz na seba nenechá dlho čakať: chodby zdobia obrazy či maľby samotného Tatarku či jeho obľúbeného Manína. A aj žiaci majú jasno: „Je to slávny Plevníčan, našu dedinu poznajú aj vďaka nemu,“ pohotovo odpovedá deviatak Ľuboš Čičut.
Ten čiernovlasý mladík
Nejde však len o slová, pri škole nájdete aj pamätnú izbu, ktorú tu pred viac ako 20 rokmi zriadila Matica slovenská. Prekvapujú ma najmä jeho fotky z mladosti. Ruku na srdce, koľko z vás si pamätá čiernovlasého, dobre živeného Dominika Tatarku s fúzami? Pár obrázkov a hneď máte k spisovateľovi ešte bližšie – napríklad ak ho vidíte vysmiateho so ženou a deťmi.
Apropo, deti... „I keď sme ich pozývali pri rôznych príležitostiach, nikdy neprišli,“ dopĺňa riaditeľka a ukazuje izbu, ktorú zapĺňajú exponáty z jeho 15 diel, ktoré počas života napísal. Dokonca sa tu zachovalo aj niečo z jeho korešpondencie, napríklad to, že nebol veľmi šťastný, keď učil v Žiline a chcel odtiaľ odísť čo najskôr preč. „Nemôžem tu už ani dýchať,“ písal kamarátovi do Martina, kam nakoniec „ušiel“ učiť.
Dlho sa však v škole nezdržal, bolo už po vojne a začal oveľa viac ťukať do písacieho stroja a pracovať aj ako redaktor. Ozaj, v Navrávačkách si dokonca spomenul a nevyberaným slovníkom okomentoval moment, keď ho vtedajší šéf a šéfredaktor Laco Novomeský poslal urobiť rozhovor s Jozefom Tisom.
© Martin Marenčin
Čudák v klobúku a s cigaretou
Človek, ktorý je aj maturitnou otázkou, však nemá na mieste, kde sa narodil momentálne už žiaden rodný dom (pre zlý stav ich museli zbúrať), ale ani najlepšiu povesť. Dedinčania ho vždy mali za akéhosi čudáka, ktorý chodil v čiernom dlhom kabáte a klobúku.
„Viete, po vojne začal byť slávny, strkal nos do politiky a pre istotu bol aj ľavicovo orientovaný,“ vysvetľuje mi jeho prasynovec, bývalý starosta malej obce, Jozef Štens, ktorého stretávam kúsok od Tatarkovho pomníka (na jeho otvorení bol dokonca bývalý československý prezident Václav Havel).
To nie je všetko, jeho čudáctvo umocňovalo aj to, že vystúpil z cirkvi a nahovoril na to aj bratov. Bol to svojský človek – na začiatku oduševnene budoval režim, potom bojoval proti nemu. „To už bolo na obyčajných dedinčanov priveľa,“ vysvetľuje energický šesťdesiatnik.
Tatarka v uliciach v roku 1968. Snímka: archív Matice slovenskej, repro foto: HN/Pavol Funtál
Po štúdiách už v dedine býval málokedy. Celá rodina však sledovala, ako si počína v Bratislave. „Neveril, že sem v 1968 prídu vojská, naozaj to nečakal. Podpísal deklaráciu Dvetisíc slov (jeden z najvýznamnejších dokumentov Pražskej jari), vyjadroval nesúhlas s režimom, a viem, že sám prezident Gustáv Husák ho presviedčal, aby to nerobil.“ Ale to by nebol večný rebel Tatarka, ktorého režim klepol po prstoch – stiahol jeho diela z pultov a zaradil ho na zoznam zakázaných autorov.
No Tatarku nič neumlčalo. „Kritizoval režim, to sa, samozrejme, netolerovalo, aj preto ho odsunuli do úzadia a dostal sa do akejsi tvorivej aj ľudskej izolácie,“ spomína jeden už z mála žijúcich potomkov zakazovaného spisovateľa.
Ozaj, a vedeli ste, prečo študoval Tatarka za kňaza? Traduje sa, že jeho mama Žofia si ho ako jediného syna vymodlila a preto sľúbila, že ho dá na kňazský seminár. „Ale viete, nepáčilo sa mu tam,“ uzatvára so smiechom Štens.
Lásky a priatelia
Napriek tvrdej ruke režimu pri ňom zostalo mnoho priateľov. Často s nimi zdieľal podobný osud či názory. „Pre našu generáciu bol zaujímavý najmä v šesťdesiatych rokoch, bol vyčnievajúcou osobnosťou z celej pôvodnej literatúry. Páčil sa mi jeho poetický jazyk, bol to iný druh písania, trocha ironické, aj úprimne osobné,“ spomína vydavateľ Albert Marenčin, ktorého otec s Tatarkom spolupracoval na scenároch, ktoré im malý Albert často nosil.
Nezostalo len pri kamarátoch, ako pri správnom bohémovi šlo aj o lásku. Tou poslednou láskou bola Eva Štolbová. „Ani neviem, či bol rozvedený, keď si začal s pani Štolbovou, ale on nebol typický sukničkár. Mal ženy skutočne úprimne rád, za čo vďačí jeho vzťahu s mamou,“ dodáva ešte učiteľka Žolka Cingeľová.
© Martin Marenčin
Jeho dielo "nežije"
Zomrel len pár mesiacov pred revolúciou. Nedožil sa toho, aby sa nadýchol skutočne slobodného slovenského vzduchu. Všetkým blízkym chýba dodnes. „Keby už konečne vychádzali jeho knihy, to by sme si priali,“ smutne konštatuje básnik Ivan Štrpka. „Vytratil sa z učebníc a povinného čítania. Po jeho smrti bol veľký záujem o jeho knihy, premeškalo sa to,“ konštatuje Marenčin. V jeho vydavateľstve i v Artfore vždy bola snaha vydávať jeho diela. O dôvodoch, prečo dnes nevychádzajú jeho diela v dôstojnom šate, sa dnes hovorí potichu. Jeho syn sa pred rokmi nepohodol napríklad s Martinom M. Šimečkom, ktorý chcel vydať jeho knihy. A potvrdzuje to aj fakt, že Oleg Tatarka dal na súd vydavateľstvo Artforum za aktuálne vydanie Navrávačiek, aj keď podľa jeho riaditeľa Vladimíra Michala, bolo všetko odkomunikované. Oslovili sme aj samotného Olega Tatarku: "Na to sa nedá reagovať jednou vetou," odkázal.
Tatarka dva mesiace pred smrťou. Snímka: archív Matice slovenskej, repro foto: HN/Pavol Funtál
Zdá sa, že aj napriek veľkému množstvu jeho priateľov, sa dnes, sto rokov po jeho smrti, jeho duch pomaly vytráca. Aj napriek tomu, že všetky tie zákazy, na ktoré písmená a slová počas bývalého režimu doplácali, padli. Alebo máte vo svojej knižnici aspoň jednu jeho knihu? Ak je odpoveď áno, má ešte Tatarkov odkaz šancu.
Život Dominika Tatarku v skratke
– narodil sa 14. marca 1913 v Plevníku-Drienovom
– bol predposledným z ôsmich detí; otec bol karpatský gazda a dedinský učiteľ, nepoznal ho
– študoval v Nitre v kňazskom seminári, neskôr v Trenčíne, kde maturoval
– už v roku 1935 mu časopisecky vychádzajú Cesty a Záchvevy duše
– študoval na Karlovej univerzite v rokoch 1934 až 1939, rok na Sorbonne v Paríži
– po návrate z Francúzska sa stal stredoškolským profesorom francúzštiny v Žiline (1939 – 1941) a v Martine (1941 – 1944).
– ako člen Revolučného národného výboru v rokoch 1944 – 1945 sa zúčastnil na prípravách SNP a po ústupe do hôr bol partizánom v Turci a Liptove
– po vojne sa stal redaktorom Národnej obrody nakladateľstva Pravda, Tatran a funkcionárom spisovateľského zväzu
– po vojne vydáva dielo Panna zázračnica a Farská republika, neskôr Prútené kreslá a Démon súhlasu
– v roku 1968 sa po invázii ruských vojsk vyšiel do ulíc
– krátko nato získal titul Zaslúžilý umelec a viedol Literárny život
– o tri roky neskôr ho vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov, mal zákaz publikovať
– podpísaním Charty 77 bolo jeho dielo dôsledne vyradené nielen z evidencie verejných knižníc, ale aj z oficiálnych programov slovenských vydavateľstiev, zo stránok novín a časopisov
– v samizdate mu potom vyšli diela Písačky či Navrávačky
– od roku 1970 pracoval ako pomocný robotník v lesnom závode, neskôr ako zberač odpadkov
– od roku 1971 bol invalidný dôchodca
– zomrel po dlhoročnom utrpení v Bratislave 10. mája 1989; pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave
– po jeho smrti vyšlo len niekoľko jeho diel: Sám proti noci, V nečase či Písačky pre milovanú Lutéciu, v tomto roku Navrávačky Evy Štolbovej a Písačky pre milovanú Lutéciu
Dominik Tatarka v Plevníku dnes:
Riaditeľka Základnej školy Dominika Tatarku Dagmara Stamaníková v pamätnej izbe.
Po "múzeu" sprevádza učiteľka Cingelová.
Škola sa na oslavy výročia chystala dopredu.
Aktuálny starosta obce Ján Michalec pri pomníku spisovateľa v parku v obci.
Snímky Plevník: HN/Pavol Funtál