Dlhé roky ste sa médiám skôr vyhýbali. Poskytujete nám rozhovor len preto, že to máte napísané v zmluve k vášmu novému filmu Obsluhoval som anglického kráľa?
- Niečo v zmluve mám, neviem presne čo, ale mojou úlohou je nielen film natočiť, ale aj zabezpečiť, aby naň ľudia prišli. Bohužiaľ, na to nestačí len to, aby bol film dobrý, ale musí sa okolo neho spraviť aj mediálny cirkus. Takže som len rád, že sa o filme hovorí. Film som robil pre ľudí. Mám dojem, akoby veľa ľudí prestalo chodiť do kina, pretože sa premietajú filmy, ktoré nie sú úplne podľa môjho vkusu. Chcel by som ich do kín vrátiť. Už ako študent som si povedal, že chcem robiť divadlo a kino tak, aby ľudia mali chuť vrátiť sa. Toto je môj jediný umelecký cieľ a ctižiadosť.
Myslíte si, že čím viac o filme poviete, tým viac ľudí prilákate?
- Keby som tieto rozhovory odmietol, v tom momente by si každý začal myslieť, že pán Menzel sa za svoj nový film hanbí.
V Česku film vyvolal vlnu kritiky. Nebolo to preto, že ste do hlavných úloh obsadili Bulhara a Slovákov?
- Slovákov určite nie, pretože u nás nie je protislovenská nálada. Naopak, slovenské divadlo je veľmi populárne. S tým Bulharom je to trochu horšie... Tu sa prejavuje určitý český snobizmus, pretože ide o Balkán.
...a kvôli téme sudetských Nemcov?
- Toľko recenzií som zasa nečítal. Myslím si však, že táto politika už nikoho nepáli. Ale vždy je to o morálke. V Česku sme vždy niečo dostali zadarmo a sami sme si to neudržali. Ako napríklad prvú republiku, ktorú sme si nedokázali pred Nemcami upratať. Jednoducho, nie sme až takí pašáci, ako si o sebe myslíme. To však nie je nič proti nám, sú to pozitívne veci a mali by sme si ich uvedomiť. Mnoho vecí sme stratili práve preto, že nevieme vidieť vlastné chyby.
A ako si vysvetľujete kritiky, že "príliš sledujete Hrabalovu verziu, relativizujete národnú hrdosť či máte nedostatok režijného odhadu"?
- Hrabalova kniha je veľmi inšpiratívna, ale ťažko filmovateľná a nikto z recenzentov si nevie ani len predstaviť a domyslieť ju tak, ako som si ju musel domyslieť ja. Preto vznikajú povrchné predstavy, a keď niektorému z nich nevyhoviem, zdá sa mu, že je múdrejší. Táto absencia pokory k práci toho druhého mi je odporná. Oni nespravili ani zlomok, čo som urobil ja pre knihu, len si pozreli film a napísali o ňom svoje dojmy.
Nemáte rád, keď vás kritizujú, ale ani keď sa vám podkladajú...
- ...to je ešte horšie.
Čo vám teda vyhovuje?
- Kritiku si predstavujem trochu inak. Mala by súvisieť s cieľom filmu - kam to autor smeruje a či sa mu to podarí.
Ale aj zlá reklama je reklama. Nenahráva vám to trochu?
- Možno nahráva, ale prekáža mi, že vyzerám ako blbec. Najviac ma štve to, že o Hrabalovi viem dosť, ešte viac viem o tom, ako sa robí film a čo sa pre to má urobiť. Už z toho pramení určitá závisť. Ale tu nejde len o film, ale aj o literatúru a divadlo... Oni jednoducho nemajú radosť z tvorby.
Takže vám závidia?
- Aj. Sú zatrpknutí a závidia.
Vám na tom predsa už nemusí až tak záležať.
- No, neviem, ako je to u vás, ale v Česku sa úspech neodpúšťa.
Takže nie ste zatrpknutý vy? Popísalo sa všeličo...
- Nie som a nikdy som ani nebol. Oni si, blbci, myslia, že som zatrpknutý, ale ja len nechcem rozprávať hlúposti.
Obsluhoval som anglického kráľa je vaša šiesta adaptácia Bohumila Hrabala. Nie je to v istom zmysle trochu obmedzujúce?
- Nie je, pretože nebolo nič lepšie. Ale točil som aj Vladislava Vančuru, Zdeňka Svěráka... Robil som to, čo mi ponúkli.
Ale boli ste jeho "dvorným" režisérom.
- A prekáža to?
Nie, len ste povedali, že ste sa vždy pokúšali vystihnúť Hrabalovho ducha. Nikdy ste do filmu nechceli priniesť aj vlastné názory?
- Ani nie, netrúfam si.
Prečo?
- Pretože je lepší spisovateľ než ja. Nepotrebujem to a nemám ani trpezlivosť. Nie som Tarkovskij alebo Bergman. Látku musíte vysedieť, a to ja neviem.
Scenáre ste väčšinou písali s Bohumilom Hrabalom. Komunikovali ste s ním aspoň v duchu aj pri písaní posledného filmu?
- Áno.
A čo vám radil?
- Nič, len sa chechtal.
Spomenuli ste, že viete, čo filmu chýba, ale nechcete to povedať. Prečo?
- To vám nepoviem, pretože to je moja vec a nechcem, aby to o mne niekto napísal a robil sa ešte múdrejším.
V komédiách ste začínali dnes už kultovou scénou s pečiatkovaním zadku, v kráľovi bolo obnažených pozadí rozhodne viac. Chceli ste ísť s dobou?
- To napísal pán Hrabal.
Takže je to len zhoda náhod a vy ste vystihli dnešný vkus divákov?
- Asi áno. Keď som robil Ostro sledované vlaky, objavili sa úvahy, že by som scénu s pečiatkovaním mal vystrihnúť, pretože na to obdobie to bola trochu silná káva. Nakoniec sa tak nestalo a akurát nedávno som sa dozvedel, že jedno z veľkých čísel firemných večierkov je, že si dámy nechajú pečiatkovať zadky.
No vidíte, ako ste sa zapísali do histórie...
- To pán Hrabal, ja nie. Ja som to len spopularizoval.
Za svoj prvý celovečerný film ste hneď získali najvyššie ocenenie - Oscara. Nebolo to demotivujúce pre vašu ďalšiu tvorbu?
- Nie, pretože keď som ho dostal, nepovažoval som ho za najvyššie ocenenie. Bolo to pekné, ale bolo to v roku 1968 a vtedy Oscar nebol taký významný. Ale akáže demotivácia? Z letiska som hneď išiel točiť komédiu, potom som robil divadlo. Neuvažoval som tak.
Navyše prišla Pražská jar a chodili okolo producenti, lákali ma do USA a ja som si myslel, že mám čas. Potom som pripravoval Skřivánkov na niti, divadlo v Semafore.... Pre niekoho je to možno ťažké pochopiť, ale Oscar pre mňa neznamenal tak veľa. Znamenalo to pre mňa toľko, že som sa dvakrát mohol pozrieť do Ameriky.
A čo pre vás znamená veľa?
- Keď ma majú ľudia radi. Keď vás zastaví nejaký párik a povie vám: "Pán Menzel, veľmi sa nám to páčilo." Keď vidíte, že vaša práca má nejaký zmysel. Keď sa postavíte pred kino a vidíte, že ľudia sa usmievajú. Že sú niečím ovplyvnení a "oiskrení". Ten zmysel nie je v tom, že budem laureát štátnej ceny, ale že ľudia pôjdu do divadla a že sa tam aj radi vrátia.
Prečo ste potom mali 13-ročnú filmovú pauzu?
- Robil som divadlo. Teraz napríklad máme s jednou hrou v Divadle na Vinohradech päťstú reprízu.
Nikdy ste neoľutovali, že ste návrh niektorého z amerických producentov neprijali?
- Len vtedy, keď som doma nesmel robiť. Ale to v tom čase nerobil ani Forman v Amerike. V mojom prípade však bolo rozumné, že som ostal. Nemám vhodnú povahu, neviem sa biť. Takže keď mi nikto nič neponúkne, nerobím.
Po tom, ako odišli Skřivánci do trezoru, vám zakázali točiť. A vy ste o štyri roky natočili budovateľský film Kdo hledá zlaté dno. Museli ste?
- No, musel... Bol som rád, že som ho spravil. Môže to znieť ako hlúposť, ale bol to film o tom, ako sa stavia priehrada. To je stále lepšie ako film o špiónovi, ktorý zabije druhého špióna. Samozrejme, že sa dnes na mňa zaň sprosto pozerajú, ale ten film má určité hodnoty, ktoré síce už dnes neplatia, no ja sa zaň nehanbím, pretože som vďaka nemu mohol pokračovať s Postřižinami a Vesničkou.
Ako si vysvetľujete, že ste ako 50-ročný začali dostávať ceny za celoživotné dielo?
- Aj mne sa to zdalo zvláštne, ale tie ceny som už dostal na mnohých miestach. Všade si asi prajú, aby som prestal (smiech).
Vždy ste pôsobili placho. Nemali ste problém presadiť sa ako režisér?
- Nuž, keď vás na tú stoličku posadia, musíte konať.
Niektorí ľudia tento bezbranný a nevinný výraz vedia správne využiť. Pomohol aj vám?
- Ani nie. Ewald Schorm to napríklad vedel využiť. Viem však zahučať, keď treba, ale keď to nemusím robiť, nerobím to. Vždy sa správam skôr priateľsky. Som bezbranný? (nakloní sa s otázkou k manželke, ktorá od únavy zaspala)
Môžeme pokračovať v tomto psychoanalytickom trende? Nepôsobíte tiež trikrát veselo.
- Ale so mnou je sranda! Opýtajte sa mojej ženy (ukáže na spiacu manželku).
To verím, všetci hovoria, že máte nadhľad, ale nie ste ten typický "smieško".
- To by som sa vyčerpal. Vtipy neznášam, sú dosť ťažké.
Potom je zaujímavé, že točíte najmä komédie...
- Pretože si myslím, že sú potrebné. A viem ich robiť. Točil som ich celý život, nie je to sranda a navyše je to dosť nevďačná práca. Keď robíte Dostojevského, hneď ste umelec, či sa vám to podarí alebo nie, je to v poriadku. A keď to zbabrete úplne, dá sa povedať: "Á, to je tá avantgarda." Naopak, komédiu musíte vedieť urobiť a keď ju pokazíte, vidieť to.
Od ostatných režisérov českej novej vlny v 60. rokoch ste sa odlišovali svojím pohľadom na človeka - vždy ste verili v jeho dobro. V jednom z vašich posledných rozhovor však už hovoríte, že "hajzel zostane hajzlom". Čo sa zmenilo?
- Po invázii ruských vojsk som spoznal, že nie každý človek je dobrý. Dlho som si to myslel, že v každom je niečo dobré. Dokonca si myslím, že sú ľudia, ktorí majú zlo v génoch. To je ako ten chlapík, ktorý najskôr niekoho zabil a potom mu odrezal penis. Podivní ľudia. Ja sa však desím toho, že si na to zlo zvykáme. Ľudia boli vždy zlí, drsná scénka sa objavovala v starých filmoch, v Shakespearovi, ale vždy tam bola pridaná aj katarzia. Dnes sa s tým už filmári nezdržujú. Atraktívne je rozpárať brucho.
Kto zo súčasníkov vám potom vyhovuje?
- Woody Allen, Robert Altman, Honza Hřebejk, Martin Šulík...
Šulík?
- No jéj, to je sympaťák.
Hlavnými postavami vo vašich filmoch sú obyčajní ľudia. Čím vás tak fascinujú?
- Pretože sú fascinujúci. Je vám sympatickejší mordír?
Dnes sú zaujímavejší superagenti a manažéri s hodinkami značky Gucci.
- Možno sú zaujímavejší, ale nie sú cennejší. V Skřivánkoch na niti je jedna krásna Hrabalova veta, ktorú som si v tom čase neuvedomil. "Keď ráno vidím svoju domácu, ako za tmy vypravuje deti do škôlky a domov sa vracia ovešaná taškami, táto pani je pre mňa cennejšia ako všetko umenie, čo som kedy urobil..." Pripadá mi to strašne múdre.
Ale pri kastingu to pre vás veľmi neplatí, ste skôr prieberčivý.
- Som čo?
Prieberčivý v herečkách, ktoré vo vašich filmoch hrajú.
- To som vybral tie najlepšie "holky"!
Veď práve. Vraj sa vám nepáčila nemecká herečka Julia Jentsch, lebo mala veľký nos.
- Kto vám to povedal?
Pán producent Biermann.
- Kecá. Keď prišla, sedeli sme s Biermannom v krčme a ja som si pomyslel, že by to mohla byť ona. Úplne obyčajné dievča, ktorá si k nám prisadlo a začali sme sa baviť. A neďaleko sedel Karel Gott a ona že - jéj, Karel Gott. Potom prišiel Karel Gott k nám, predstavil som ho a hneď som mal u nej rešpekt. Patrí k nádejným nemeckým herečkám, získala už významnú medzinárodnú cenu, takého európskeho Oscara.
Takže okrem lásky k obyčajným ľudským figúrkam máte prvotriedny vkus na ženy - Jitka Zelenohorská, Libuše Šafránková, Magda Vášaryová, vaša manželka...
- Hej, mám dobrý vkus? Len túto predstaviteľku som trochu neodhadol (ukáže na prebúdzajúcu sa manželku).
Označovali vás za majstra v slalome medzi ženami. Nedávno ste sa však oženili. Prišla vám do cesty prekážka?
- Nie, naopak, ja som v tom slalome vyhral. Všetko som prešiel (manželka sa prebudí).
Všetko v pohode, nič som neskazil. Prišla si len o pár periel...