Človek sa niekedy k vlastným deťom správa horšie ako k najväčšiemu nepriateľovi. Vôbec tu nejde len nedávno medializovaný prípad z neďalekého Brna. Prípad matky, ktorá svojho syna držala niekoľko mesiacov zviazaného na zemi v pivnici, vzbudil obrovský rozruch. Celá vec sa začína zamotávať a môže dokonca viesť k zmene legislatívy týkajúcej sa informovania o takýchto prípadoch. Do popredia sa totiž dostávajú zatiaľ nepodložené dohady o prepojení na sekty či obchod s nahrávkami týrania.
Prípad z Brna však, čo sa týka pošramotených vzťahov medzi rodičmi a deťmi, zobrazuje len špičku ľadovca. Stav pripomínajúci vojnu rodičov proti vlastným deťom, totiž nie je vôbec zriedkavý.
Slovenské tabu
Na Slovensku je fenomén týrania detí nepreskúmanou oblasťou. Ide o jedno z tabu našej spoločnosti, ktorá je podľa psychologičky Miriny Hochelovej výrazne prepojená s násilím. "Slováci veľmi často používajú telesné tresty pri výchove. Súvisí to jednak s temperamentom a tiež s tradíciou," uvádza psychologička pre HN. Ľudia pri výchove detí kopírujú správanie svojich vlastných rodičov, čím sa násilné správanie voči deťom prenáša cez generácie.
Spoločnosť pritom "výchovné násilie" neodsudzuje. Naopak, domáce násilie je všeobecne tolerované - stačí si spomenúť napríklad na text ľudovej piesne: "Ešte som sa neoženil." Tradícia nám umožňuje ospravedlňovať násilné správanie u druhých i u seba, hovorí Hochelová. "Vravíme si: keď ja bijem svoje dieťa, nerobím nič zlého, veď všetci okolo mňa to robia."
Otec ma zderie tak či tak
Veľkú výpovednú hodnotu o našom pohľade na domáce násilie má film s výstižným titulom Otec ma zderie tak či tak z roku 1981, nakrútený podľa románu Vincenta Šikulu Prázdniny so strýcom Rafaelom. Ide o komediálne ladený príbeh, v ktorom otec (hrá ho, mimochodom, výborný Stanislav Štepka) vysvetľuje synovi, že ho nebije preto, že by ho to bavilo, ale preto, aby z neho "bol slušný človek". Mýtus, že fyzické tresty sú legitímnou formou výchovy, je na Slovensku silne zakorenený.
Psychologička Jana Štúrová nás však upozorňuje, že používanie fyzických trestov vo výchove je tanec na tenkom ľade. "Je to veľmi na hrane, kedy je to ešte výchova, a kedy to začína byť týranie."
Dieťa ako hromozvod
Nie je žiadnym tajomstvom, že štatisticky najviac ohrození násilím sme v rámci rodiny. Teda paradoxne rodina, ktorá by mala byť oázou bezpečia a pokoja, je, naopak, najčastejším miestom násilia. Hochelová vysvetľuje tento fenomén spoločenskými faktormi. Okrem tradície, ktorá zohráva svoju úlohu, je tu i obdobie výrazných zmien, ekonomických i sociálnych. Ľudia sa potrebujú prispôsobovať týmto rýchlym zmenám a dostávajú sa tak pod obrovský tlak. "V Bratislave to síce nevidno, ale na Slovensku je stále dosť vysoká nezamestnanosť, ľudia sú sústredení na uspokojovanie základných potrieb. Žijú v neistote, v neustálom napätí, čo ešte príde, sú na nich kladené vysoké nároky. Najjednoduchší spôsob, ako tento stres ventilovať, je vybiť si zlosť na tých, ktorí sa nemôžu brániť - na manželke, deťoch, ale často i starších ľuďoch," tvrdí Hochelová. "Človek príde domov vystresovaný z práce, potrebuje si uľaviť a hovorí tomu výchova," dodáva zase Štúrová.
Podľa nej sa k fyzickým trestom uchyľujú ľudia, ktorí nie sú zrelí na rodičovstvo. Štúrová upozorňuje, že fyzické násilie zo strany rodičov najviac hrozí deťom do troch rokov. Čiže hromozvodom pre frustráciu rodičov sa najčastejšie stáva práve tá najzraniteľnejšia veková skupina, ktorá sa ani len teoreticky nemôže mať šancu brániť.
Domáci diktátori
Násilie voči deťom je často výrazom bezmocnosti dospelých. Ide o zlyhanie, slabosť. Psychologička Hanka Bartová vysvetľuje, že za tým často stoja komplexy menejcennosti zdedené ešte z detstva. "To neznamená, že zakomplexovaný človek sa musí automaticky stať násilníkom. Môže napríklad začať behať a stať sa najlepším v okrese, a tým si zdvihnúť sebavedomie."
Človek však nemá vždy takúto konštruktívnu cestu. Vtedy najjednoduchším spôsobom, ako si zlepšiť vlastný obraz, teda vnímanie samého seba, je získať a potvrdzovať svoju moc nad slabšími. Vznikajú tak domáci diktátori, terorizujúci celú rodinu.
"Často tento motív nie je uvedomovaný. Väčšinou beží na nevedomej úrovni," dodáva psychologička. Podľa nej cieľom takýchto rodičov nie je primárne škodiť dieťaťu, chcú si len dokázať, že ho vedia kontrolovať. Svoje konanie pritom sami pred sebou ospravedlňujú napríklad tým, že im ide o výchovu, že svoje deti bijú preto, aby z nich boli "slušní ľudia". Ak by si ho neospravedlňovali, tak by ich ťažko získané sebavedomie automaticky opäť kleslo nadol, pripomína Bartová.
Problémy z "lepších rodín"
Modelovým prípadom zanedbávania detí je podľa Hochelovej situácia, keď sa rozpadá manželstvo alebo sú manželia odlúčení. Otec rodiny sa kvôli práci zdržiava mimo domu dlhší čas a žena matka často reaguje stratou záujmu o dieťa. Ďalším "predpokladom" zanedbávania detí je prostredie rodiny v sociálnych problémoch.
Bolo by však naivné si myslieť, že týranie a zanedbávanie detí sa týka len nižších sociálnych skupín. Presvedčenie, že deťom v "lepších rodinách" nehrozí týranie, je len ďalším mýtom, podobne ako to, že sa v takýchto rodinách nevyskytuje alkoholizmus. Štúrová upozorňuje na časté prípady detí podnikateľov a pracovne vyťažených rodičov, ktorí si popri náročnom zamestnaní nestíhajú plniť rodičovské povinnosti. "Z pocitov viny potom zahŕňajú takto zanedbávané deti priehrštím materiálnych statkov. Tie tak majú všetko, okrem toho najdôležitejšieho, a to pozornosti, záujmu a lásky rodičov."
Časté bývajú i prípady, keď ambiciózni rodičia z "lepších rodín" kladú na dieťa privysoké nároky. Neustále ho ženú do výkonov. A ono zo strachu, aby svojich rodičov nesklamalo, stráca vlastné detstvo za študijným stolom či na tenisovom ihrisku. Snaží sa plniť nadmerné očakávania rodičov, žije v neustálom napätí a netrúfa si vzbúriť sa proti tomu. "V psychoterapeutickej praxi sa stretávam i s veľmi schopnými mladými, napríklad dvadsaťročnými ľuďmi. Majú za sebou úspešné štúdiá na prestížnych školách v zahraničí, prichádzajú však s vážnymi psychickými problémami. Celý život sa museli prispôsobovať vysokým očakávaniam, rodičia nebrali ohľad na ich skutočné potreby.
Preceňované tresty
Rodičia majú často pocit, že "deti sú naše", a nie naopak, že "deti majú nás.. Podľa Štúrovej pri takomto prístupe chýba rešpekt voči osobnosti dieťaťa. Dospelí akoby si často ani neuvedomovali, že deťom ubližujú. Akoby deti ani neboli plnohodnotné ľudské bytosti. Na margo v úvode spomenutého filmu psychologička dodáva, že ak z ľudí, ktorých v detstve rodičia bili, vyrástli slušní ľudia, nebolo vďaka fyzickým trestom, ale napriek nim. Podľa nej v takých rodinách okrem fyzických trestov muselo existovať i niečo iné, záujem rodičov o deti, silný vzťah medzi nimi, pozitívna atmosféra. Prízvukuje, že podstatou výchovy sú vzťahy, nie tresty. "My príliš preceňujeme význam trestov, zároveň nedoceňujeme význam pochvaly. Platí to nielen vo výchove detí, ale všeobecne v spoločnosti," tvrdí Štúrová. Motivácia strachu je negatívna motivácia, ktorá je vždy slabšia ako pozitívna motivácia.
Psychologička tiež zdôrazňuje, že úloha rodiny nie je dieťa vzdelávať. "Na to sú školy a ďalšie inštitúcie, dnes si takmer všetky vedomosti možno nájsť na internete. Deti, ak sú vyzbrojené láskou, to znamená pocitom bezpečia, dôvery a sebadôvery, budú samy nasledovať príklad rodičov. Netreba ich príliš viesť a riadiť, ale skôr vnútorne ich vyzbrojiť láskou a pocitom bezpečia, aby ten život zvládli. A to zatiaľ nikto nedokáže lepšie ako rodina. Ale ani nik iný im nemôže viac ublížiť."