Keď je človek zdravý a sleduje v médiách politické prestrelky na tému slovenského zdravotníctva, povie si: "Preboha, len aby som neochorel a nepadol do rúk tomu rizikovému zdravotníctvu, ktoré určite už dnes -- zajtra skolabuje." Nuž, a potom človek ochorie -- a akoby sa našiel v inom svete. Všetko je inak, než sa píše v novinách.
Mne sa to prihodilo okolo Veľkej noci -- ocitol som sa v bratislavskej nemocnici na Antolskej ulici. A od prvej chvíle (vlastne už od návštevy u obvodného lekára, ktorý ma prvý prezrel) som musel obdivovať ten dokonale fungujúci systém odberov, vyšetrení, infúzií, injekcií, vizít, v ktorom každý z tých, ktorí ho tvoria, na minútu presne vie, kedy nastupuje. Ako spisovateľ som pocítil obdiv aj k tej "morzeovke", ktorou si lekári navzájom odovzdávajú stručné, ale dokonale presné správy o pacientovi.
"Je to taký nacvičený orchester, ale často sa za tým skrýva aj veľké vypätie síl," smeje sa profesor Pechan, keď sa mu zdôverujem so svojím obdivom. Orchester, to je výstižné. K orchestru patrí melódia.
Aj tú melódiu totiž človek počuje v nemocnici na každom kroku, počuje ju z hlasov lekárov, sestričiek i celého personálu. Nazval by som to melódiou slovenskej zdravotníckej vľúdnosti. Tá vľúdnosť je určite nadštandardná -- potvrdili mi to priatelia, ktorí ležali v nemocniciach rôznych krajín. Vraví sa, že niektoré národy majú špeciálne dispozície na výkon istých povolaní -- vľúdni Slováci a Slovenky sú pravdepodobne od Boha nadaní zdravotníci. Ak je to naozaj tak -- potom slovenskému zdravotníctvu nijaká katastrofa nehrozí. Ostáva mi len zaželať mu čosi podobné, čo som napísal do pamätníčka jednej zo sestričiek v nemocnici na Antolskej:
V bielom plášti milá Hela
podobá sa na anjela.
Aj na zemi šťastia veľa
tomu anjelovi želá