V jednote je sila. Sú situácie, kedy niet času na akúsi demokraciu a žabomyšie škriepky jednotlivých politických strán. Ak je doba zlá, treba zaťať zuby a spojiť sily. Približne takto ospravedlňovala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) na jeseň roku 1938 faktické zrušenie demokratického pluralizmu na Slovensku.
Všetky ostatné politické strany, s výnimkou dvoch strán zastupujúcich nemeckú a maďarskú menšinu, sa museli zlúčiť s HSĽS, ktorá si tak k svojmu názvu pridala slovné spojenie "Strana slovenskej národnej jednoty." Ak sa nejaká strana odmietla s ľudákmi spojiť, bola jednoducho zrušená a rozpustená.
Jeden Hlinka, jedna strana
Takýto osud postihol napríklad Slovenskú národnú stranu (SNS), ktorá mala za prvej Československej republiky s ľudákmi veľmi príbuzný program, a to dosiahnutie autonómie Slovenska v rámci ČSR. Cieľ bol splnený, Slovensko vyhlásilo autonómiu 6. októbra 1938. Vytvorením Strany národnej jednoty sa HSĽS stala štátostranou, podobne ako o desaťročie neskôr Komunistická strana, a na Slovensku sa vytvoril totalitný režim.
Hlinkova strana sa tak stala skutočne všeľudovou a získala v krajine takmer neobmedzenú moc. Predtým významné politické strany, ako napríklad Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu (tzv. agrárnici), Československá sociálnodemokratická strana robotnícka, či z nej odčlenená Komunistická strana Československa, prestali legálne existovať.
Tiso verzus radikáli
Pohltenie konkurenčných politických strán však bolo pre HSĽS zároveň pascou. Najväčší rozkol bolo možné pozorovať medzi dvoma hlavnými smermi v samotnej pôvodnej ľudovej strane. Bol tu Jozef Tiso, predseda strany a zároveň predseda slovenskej autonómnej vlády, od októbra 1939 prezident Slovenskej republiky. Bol predstaviteľom konzervatívneho, umierneného krídla v strane. Sám kňaz, opieral sa o silnú podporu cirkvi, ktorá odmietala fašistickú ideológiu a stavala sa proti drastickému prenasledovaniu Židov na rasovom princípe.
V opozícii voči Tisovi stáli predstavitelia radikálneho krídla, ktorých cieľom bolo vybudovať na Slovensku fašistickú diktatúru podľa vzoru Nemecka. Najznámejšími radikálmi boli VojtechTuka a Alexander Mach.
V októbri 1939, kedy bol Tiso vymenovaný za prezidenta, sa na uvoľnené miesto ministerského predsedu dostal Tuka. Jeho súputnik Mach bol zase hlavným veliteľom ozbrojenej milície HSĽS -- Hlinkovej gardy (HG). Tiso, ako prezident, mal však pozíciu najvyššieho veliteľa armády a zároveň ako predseda strany bol najvyšším veliteľom gardy. Prezidenta zároveň podporovalo zostávajúcich sedem ministrov slovenskej vlády. "Sympatie nacistov, ktorí de facto stvorili Slovenský štát, boli jednoznačne na strane radikálneho krídla," uvádza historik Ivan Kamenec.
Polovičná porážka, polovičný triumf
Nemecko sa navyše s nevôľou pozeralo na snahy Slovenska o samostatnejšiu vnútornú i zahraničnú politiku, ktorú presadzoval minister vnútra a zároveň i zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský. Pohár nacistickej trpezlivosti pretiekol, keď sa Ďurčanský -- po začatí druhej svetovej vojny -- nechal počuť, že Slovensko by si mohlo zachovať neutralitu. Po nemecko- slovenskom summite v Salzburgu (júl 1940) bol Ďurčanský, na pokyn Adolfa Hitlera, stiahnutý z vládneho kabinetu. Novým ministrom zahraničných vecí sa stal Tuka (zostal aj ministerským predsedom), na čelo ministerstva vnútra sa postavil Šaňo Mach. Výrazne sa tak v slovenskej vláde posilnili radikálne národno- socialistického tendencie, Tisovo krídlo bolo čiastočne zatlačené do úzadia.
Avšak iba čiastočne, prezident a jeho ľudia v HSĽS si dominanciu udržali. "Nacisti potrebovali na Slovensku pokojné pomery. Potrebovali hospodárske zázemie pre svoje potreby," vysvetľuje tento paradox Kamenec. Tretej ríši by nestabilita v jej východnom satelite rozhodne neprospela. Sympatie preto ustúpili pragmatizmu a podporu nacistov získal konzervatívny Tiso, ktorý sa v očiach slovenskej verejnosti tešil oveľa väčšej autorite ako "Tukovci."
Tiso navyše dokázal poraziť radikálov ich vlastnými zbraňami. Podľa fašistického vzoru nastolil vodcovský princíp a vyhlásil, že vodca môže byť len jeden a bude to on. Upevnil svoju pozíciu v strane a prehĺbil kolaboráciu s Nemeckom. Výsledkom bolo zostrenie totality na Slovensku.
Naši Nemci a Maďari
Len dvom politickým stranám sa podarilo uniknúť "zjednoteniu" z jesene 1938. Prvou bola Deutsche Partei, ktorá na Slovensku zastupovala približne 135-tisícovú nemeckú menšinu a bola, samozrejme, úzko prepojená s nacistickým Nemeckom. Jej vodca, Franz Karmasin, sa sprvoti domnieval, že bude mať výrazný vplyv na politiku Slovenského štátu: videl v sebe akéhosi arbitra, ktorý napomôže transformácii na fašistickú diktatúru. Prerátal sa však, pretože ho -- podobne ako Tuku -- zastavil pragmatizmus stratégov Tretej ríše. Aj preto Karmasin dostal varovanie z Berlína, že má síce zastupovať záujmy nemeckej menšiny, ale nemá sa miešať do slovenskej politiky. "Na to tu boli iní, najmä nemecké veľvyslanectvo a špeciálni poradcovia -- berateri, ktorí pôsobili na ministerstvách, či v bankách," pripomína Kamenec. Aby Berlín dostal Karmasina úplne pod kontrolu, poslal mu osobného beratera, čo vodca slovenským Nemcov považoval za osobnú urážku.
Existencia Maďarskej strany pod vedením Jánosa Esterhazyho bola klasickým medzištátnym výmenným obchodom: na našom území mohla pôsobiť, pretože v Maďarsku si mohli svoju stranu založiť aj Slováci. "Maďarská i slovenská menšina boli kolektívnymi rukojemníkmi týchto dvoch režimov," komentuje maďarsko- slovenské vyrovnanie historik Kamenec. Podľa neho bolo Slovensko vo veľkej nevýhode. Zatiaľ čo u nás žilo aj po Viedenskej arbitráži okolo 65- tisíc Maďarov, v Maďarsku sa nachádzalo okolo 200- tisíc Slovákov.
Ilegalita
Klasická opozícia voči režimu fungovala v ilegalite. Občianska opozícia pozostávala najmä z členov a aktivistov politických strán zrušených v roku 1938. Politici, za prvej republiky zvyknutí na istý demokratický štandard, nemohli byť v Slovenskom štáte spokojní, rozhodujúcim faktorom limitujúcim ich aktivity však bol, tak ako v každej totalite, strach. Známou odbojovou skupinou bola skupina Demec, zložená z členov zrušenej agrárnej i sociálnodemokratickej strany. Organizovala sa okolo topoľčianskeho advokáta Michala Zibrina. Skupina pôsobila na prelome rokov 1940/1941 a napojená na exilovú Československú vládu v Londýne poskytovala do zahraničia cenné informácie, či zabezpečovala pohyb českých antifašistov cez Slovensko. Po prezradení a zatknutí väčšiny členov skupiny Demec nadviazala na jej činnosť skupina Flóra, nazvaná podľa krycieho mena jej vedúcej osobnosti, Kvetoslavy Viestovej.
Najkompaktnejšou silou v ilegálnej opozícii však boli komunisti, ktorí sa na rozdiel od ostatných skupín vyznačovali najmä silnou disciplínou. Ilegálna Komunistická strana Slovenska bola založená v máji 1939, k vodcom patrili Július Ďuriš, Laco Novomeský, či Gustáv Husák. Ilegálne odbojové sily sa aj napriek rozdielnym názorom i cieľom v decembri 1943 spojili podpisom tzv. Vianočnej dohody.
Na Slovensku je to tak
História nie je malá násobilka, prízvukuje Ivan Kamenec. Slováci nikdy neboli dôslední a vďaka tomu žiadna totalita, ani fašistická, ani neskôr komunistická, tu nebola až taká zverská, ako v Nemecku, či neskôr v ZSSR. Opozičné aktivity dokonca neboli cudzie ani čelným predstaviteľom štátu. Napríklad minister obrany Ferdinand Čatloš bol čiastočne zapletený do prípravy Povstania. S odbojom spolupracoval aj guvernér centrálnej banky Imrich Karvaš, ktorý pred Povstaním presunul značnú časť zásob slovenskej meny z Bratislavy do Banskej Bystrice.
Typicky slovenské pomery sa však prejavili najmä v tom, že Alexander Mach, ako predstaviteľ fašistického krídla v HSĽS, sa osobne priatelil so zapáleným komunistom Lacom Novomeským. Ich dobré vzťahy pochádzali ešte z prvej republiky, kedy Mach prispieval do komunistického časopisu Dav. Možno aj to bolo dôvodom, prečo napriek skutočnosti, že umiernený Tiso dostal po vojne povraz, vyfasoval radikálny Mach len 30 rokov väzenia.