Nedobytný hrad nad Slovenskou Ľupčou je už takmer 800 rokov zaujímavým obydlím pre najbohatších a najvplyvnejších mužov z minulosti i zo súčasnosti. Nestojí síce príliš vysoko, ale ani nízko a z jeho okien je stále nádherný výhľad na malebnú okolitú krajinu. Ba i cesta k nemu je pomerne pohodlná. Nie náhodou pohostinnosť tohto stredovekého hradu využívali v minulosti mocní panovníci a najbohatší magnáti z krajiny a nie náhodou istý šľachtic, ktorý dostal hrad od kráľa, dokonca vyplatil vdove po bývalom hradnom pánovi 12-tisíc zlatých odstupné.
Šľachtic, ktorý neváhal vdove vyplatiť polovicu sumy z ceny hradu, za ktorú bol pôvodne postavený, sa jednoducho chcel za každú cenu stať výlučným vlastníkom hradu a o svoje panstvo sa nechcel s nikým deliť...
Povesťami a legendami je stredoveký hrad nad voľakedajším kráľovským mestečkom Zvolenskou (Slovenskou) Ľupčou, strážiaci najdôležitejšiu európsku cestu Via Magna, doslova opradený. Hovoria o významných vlastníkoch hradu z dávnej minulosti. Tí sa k občasnému kráľovskému sídlu takmer vždy dopracovali rovnakým spôsobom: keď kráľ nemal na rekonštrukciu hradu alebo svojim vazalom dlhoval peniaze, platil svojím "rekreačným" skalným hniezdom.
Aj momentálny majiteľ sa k hradu z 13. storočia dopracoval takmer rovnakým spôsobom, čo nepriamo nasvedčuje, že história sa opakuje.
Sídlo magnátov
Vďaka tomu, že kamenný hrad bol takmer vždy obývaný, nestihol ho podobný osud ako ostatných kamenných strážcov pri dôležitých obchodných tepnách a dodnes zostal pomerne v slušnom stave, najmä jeho dolná časť. Už na prvý pohľad hrad predstavuje široká škálu stavieb z rôznych období. Od prestavby z gotiky na barok a renesanciu, až po záchody a kúpeľne pre obyvateľov hradu, ktorí v ňom žili od druhej polovice 19. storočia.
Paradoxom zostáva, že hrad, ktorý nechal postaviť uhorský kráľ Belo IV., a po ňom dlhé storočia slúžil mnohým iným mocným a vplyvným mužom, nebol nikdy dosť dobrý aj pre štát. Až na drobné výnimky -- aby sa nebodaj nezrútil, štát (rakúsko-uhorská monarchia, ČSR, socialistické Československo i kapitalistické Slovensko) do jeho obnovy investoval skutočne len minimum. Našťastie, keď už hrozilo, že aj z Ľupčianskeho hradu zostane len kamenné torzo, sa predsa len vlastník čiastočne spamätal a poskytol finančné prostriedky na opravu múra na severozápadnej strane. Zachránila sa tak statika historickej stavby, ba našli sa peniaze aj na strechu, aby hrad aspoň do predaja vydržal.
Podnikatelia s romantikou
Záujem o kúpu hradu prejavili rôzni podnikatelia z celého Slovenska. Nechýbala ani istá esoročka, dnes už pravdepodobne neexistujúca spoločnosť Ľubietka, ktorá zrejme ako prvá u nás prišla s myšlienkou prebudovať slovenské hrady a zámky na hotely a reštaurácie: tiež chcela prenajímať historické siene pre solventné firmy a budovať v ich areáloch tenisové kurty, bazény, ponúkať luxusné služby pre horných desaťtisíc. O kúpu hradu prejavil záujem aj miestny obecný úrad -- chcel ho za korunu a v jeho interiéroch mienil zradiť kultúrny stánok a múzeum. Ukázalo sa však, že obec nemala prostriedky ani na fyzickú ochranu historickej nehnuteľnosti, nehovoriac už o desiatkach miliónov korún potrebných na vzkriesenie zabudnutej slávy kráľovského hradu.
Pred piatimi rokmi napokon prejavili seriózny záujem o kúpu historickej nehnuteľnosti železiarski magnáti okolo Vladimíra Sotáka zo Železiarni Podbrezová a historický komplex kúpili za 22 miliónov korún.
V spoločnosti Munky
Až k hlavnému vchodu Ľupčianskeho hradu sa možno pohodlne dostať autom po úzkej asfaltovej ceste. Ak novodobí hradní páni práve neparkujú pred historickými sídlom svoje firemné limuzíny, možno pohodlne zaparkovať hneď vedľa mobilných WC pri hlavnej bráne. Po krátkom zvonení sa hlavným nádvorím rozľahne štekot psa, vzápätí z bráničky vykukne hlava strážnika. Mladý muž drží za obojok sučku nemeckého vlčiaka. Sučka sa volá Munka a hrozivo vyzerá iba na prvý pohľad. Ak jej to dovolíte, s radosťou s vami absolvuje prehliadku horného hradu. "Pravdaže, ak vám spoločnosť prítulnej Munky nebude prekážať," nezabudne dodať Katarína Garčárová, sprievodkyňa po hornom hrade.
Napriek tomu, že sme neohlásená návšteva a na hrade prebieha historicko-archeologický výskum, Katarína Garčárová sa aj vopred neohlásenej návštevy ochotne ujme. Nie je teda pravda, že hrad je pre verejnosť neprístupný. Vstupné sa neplatí, vraj preto, že tu nie sú zatiaľ zriadené žiadne expozície, kasička na dobrovoľný príspevok na záchranu súkromného majetku však nechýba. Ročne navštívi Ľupčiansky hrad asi 6-tisíc ľudí, pretože amatérski "hradológovia" tu majú stále čo obdivovať, aj keď pre verejnosť zostal prístupný len tzv. horný hrad. Táto časť historického komplexu je podľa Garčárovej už vďaka novému majiteľovi z najhoršieho vonku. Je novo zastrešená a pravdepodobne už nehrozí, že návštevníkovi padne na hlavu škridla alebo kus múra, ako to bolo ešte donedávna.
Odklínanie minulosti
Deväťdesiat metrov hlboká hradná studňa na hornom nádvorí, vlastne pri vstupe do hradu, je zasypaná do polovice hlinou a kameňmi. Podľa jednej povesti smerujú zo studne tajné chodby na všetky svetové strany. Momentálne je suchá a čaká na preskúmanie, odkliatie. Výskumníci očakávajú, že hradná studňa konečne zaspieva o dosiaľ netušených udalostiach na hrade a okolí. "Bude to najhodnovernejšia kronika hradu," tvrdí Katarína Garčárová
Na konci 50. rokov, keď sa do hradu nasťahovali mníšky, vraj museli studňu ešte viac zasypať, pretože sa z nej šíril mŕtvolný pach. Počas Slovenského národného povstania tu partizáni vystrieľali celú nemeckú posádku, ktorá hrad okupovala. O tom, či mŕtvoly nahádzali do studne, nevedno. Nasleduje prehliadka mučiarne, studených komnát s pôvabnými oknami a úzkymi strieľňami... Navlhnuté steny hradu z času na čas odhalia skryté figurálne maľby, ktoré tiež čakajú na svoje odkliatie...
Kastelán Peter Mosný hovorí, že počas zimy sa výskum a práce na obnove horného hradu zastavili, len čo sa sneh pominie, začne sa s prácami na plné obrátky. "Len keby bolo dostatok odborníkov a robotníkov," strachuje sa kastelán. Približne za hodinu máte prehliadku hradu za sebou. Bezpečne ste prešli slávnymi storočiami až po súčasnosť historického komplexu na dolnom nádvorí.
Hradné tabu
Dolný hrad -- Gizelin dom na dolnom nádvorí, je v súčasnosti už takmer úplne zrenovovaný. Podľa skromného odhadu Železiarne Podbrezová do jeho rekonštrukcie vrazili približne 30 miliónov korún. Pre obyčajného smrteľníka je však nedobytný, ako za čias tureckých nájazdov na túto kamennú pevnosť. Také je rozhodnutie nových hradných pánov. Katarína Garčárová o tejto časti hradu návštevám veľa nepovie. Iba toľko, že sa ho (chvalabohu) podarilo zachrániť vďaka novému majiteľovi a čoskoro bude tiež prístupný verejnosti.
Podľa našich informácií obnovený Gizelin dom stál jeho majiteľov úctyhodnú kôpku miliónov. Majitelia hradu sa totiž pri kúpe nehnuteľnosti zaviazali, že do jej obnovy investujú každoročne obrovské sumy. V prípade Gizelinho domu železiari rozhodne financiami nešetrili. Nachádzajú sa v ňom okrem iného štyri prezidentské apartmány i miestnosti pre kultúrne a spoločenské udalosti, miestnosti na rokovanie, ba i kuchynka. Existuje však iba málo ľudí, ktorí interiér dolného hradu videli zblízka. Zlé jazyky totiž tvrdia, že dolný hrad bude výlučne slúžiť hutníckej šľachte z Podbrezovej a nimi pozvaným hosťom -- obchodným partnerom a známym golfistov a ostatnej elite. Bežný smrteľník jednoducho nemá šancu dostať sa dnu. Kastelán hradu Peter Mosný sa tomuto tvrdeniu usmieva. "Je otvorený pre verejnosť." Podľa neho tu už bolo niekoľko akcií, dokonca aj dve svadby a s podobnými akciami sa ráta aj do budúcnosti.
Aj Monika Tomášová z Turistického a informačného centra v Slovenskej Ľupči sa tiež prikláňa na stranu kastelána. Vďaka iba nedávno zvýšenému turistickému ruchu sa im darí predajom brožúrok, tričiek a čiapok prežiť.
"Akoby neslúžil verejnosti, veď v dolnom hrade už boli aj naši poslanci," hovorí. Starosta Slovenskej Ľupče Peter Lakomčík bol medzi tými šťastlivcami.
"Sú to prekrásne priestory a slúžia verejnosti, v minulosti tu už dokonca rokovali prezidenti Slovenska a Maďarska," potvrdzuje slová kastelána Petra Mosného. Podľa neho je iba na nových majiteľoch, koho si pozvú do svojho zámku. Ak by totiž hrad nekúpili, iba by sa rozšíril zoznam zrúcanín na Slovensku a padajúce múry a škridly by mohli niekoho prizabiť...
Hradní páni mlčia
Generálneho riaditeľa a jedného s majiteľov hradu Vladimíra Sotáka sme sa chceli spýtať na pohnútky, ktoré ho viedli ku kúpe historickej nehnuteľnosti v Slovenskej Ľupče. Nespýtali sme sa. Šéf hutníckej spoločnosti sa v tom čase nachádzal na pracovnej zahraničnej ceste. Informácie nám z neznámych dôvodov odmietla poskytnúť aj personálna riaditeľka spoločnosti. Bezprostredne po kúpe však Vladimír Soták povedal, že hrad jeho spoločnosť kúpila najmä preto, aby ho dali do poriadku, na aký sú zvyknutí vo svojich zariadeniach. Podľa šéfa hutníckej spoločnosti ak by prijali len ponuku podporovať ho dotáciami, nemali by istotu, že ich peniaze sa použijú správne. Podľa nemenovaného zdroja sa pri kúpe Soták vyjadril aj inak. Ako správny patriarcha vraj svoje peniaze bude investovať výlučne do kraja, v ktorom jeho firma pôsobí. Bratislava vraj nech si nájde iných mecénov...
Z druhej ruky sme sa dozvedeli, že železiari chcú svoj hrad zrekonštruovať do pôvodnej podoby v priebehu desiatich rokov (odborníci považujú tento záväzok za nereálny) a údajne ho potom celý sprístupnia pre verejnosť. Plánujú osloviť tiež vlády Slovenska, Rakúska a Maďarska a požiadať ich o vrátenie zariadenia späť na hrad, ktoré v ňom pôvodne bolo a momentálne sa nachádza v ich depozitoch. Na hradnom nádvorí dokonca postavia kaplnku, v ktorej sa po jej vysvätení budú sobášiť ľudia z celého okolia.
Dievča vo veži
V čase, keď hrad v Slovenskej Ľupči patril rodu Séčiovcov, bol hradným kastelánom istý Jožko Selecký. Jeho manželka mu v šťastnom manželstve povila synčeka, po pôrode však začala očividne chradnúť a nevládala viac poskytovať lásku svojmu manželovi, ba ani sa starať o spoločné dieťa. Preto operatívne zavolala na hrad svoju sesternicu, sirôtku Veronku, a to zrejme nemala robiť. Netušila, že mladé dievča -- krv a mlieko -- sa o jej manžela bude zaujímať viac ako o dieťa. Keď sa kastelánka dopočula, že Veronka dokonca usiluje o jej život, nechala ju zatvoriť do veže. Zaľúbená sirôtka sa vysoko vo veži zbláznila a skočila z okna. Odvtedy sa vraj pri splne mesiaca po hrade potuluje Biela pani, ktorá neúnavne hľadá svojho milého...
Vivat Beňovský? Tentoraz nie
Medzi mnohými záujemcami o využitie národnej kultúrnej pamiatky, ktorú štát v tom čase vykazoval ako prebytočný majetok, vystupovali napríklad aj herci -- romantici Jozef Adamovič (filmovej verejnosti známy ako slovenský šľachtic Moric Beňovský) a Ivan Palúch (toho zase preslávila hlavná úloha vo filme Adam Šangala). Obaja dostali vraj pred niekoľkými rokmi ponuku na využívanie tejto historickej nehnuteľnosti. V tom čase totiž už naozaj hrozilo, že vlhké kamenné múry sa zrútia a každý, kto prejavil záujem o využitie, alebo dokonca o kúpu hradu, bol vítaný.
"Chceli tam chovať kone," potvrdil nám hodnoverný zdroj z Ľupčianskeho hradu. Našťastie k dohode "na spadnutie" nikdy nedošlo, údajne však iba preto, že na hrade chýbala kanalizácia a štátni referenti, poverení predajom národnej kultúrnej pamiatky, ani potenciálni kupci nevedeli, kde budú odpratávať konský hnoj. Manželka Jozefa Adamoviča -- Božidara Turzonovová tvrdí, že ide o bohapustý výmysel. "Môj manžel nemal nikdy o hrad záujem."
"O hrad bolo veľa podobných záujemcov, ale do rokovania o jeho kúpe, našťastie, nevstúpil ani jeden z nich," s úľavou hovorí Peter Mosný, dlhoročný kastelán a správca hradu.