Spisovateľ má byť bezvýznamný

Slovenskí kritici vás milujú, niektorí čitatelia označujú za "ťažšie stráviteľného". Neprijali by ste radšej opačnú situáciu?
-- Každá pochvala poteší. Aj pochvala literárnej kritiky. Ale, samozrejme, neexistuje spisovateľ, ktorý by nechcel mať čo najviac čitateľov. Takže, keby som to vedel, tiež by som chcel písať ako pani Keleová-Vasilková. Bohužiaľ, neviem...
Literárny kritik Peter Darovec vás napríklad považuje za jedného z najlepších. Ale popularita okolo vašej osoby tomu akosi nenasvedčuje. Nestojíte o ňu?
-- Nemyslím si, že osoba spisovateľa si zaslúži popularitu.
Prečo nie? Netúžite po svetlách reflektorov ako každý umelec?
-- Skôr sa poteším, keď je populárna moja kniha. To je v poriadku. Nemôžem však povedať, že by literáti boli na Slovensku extra populárni. Človek, ktorý píše, je pozorovateľ, a ak je sám pozorovaný, nemôže tak nepozorovane pozorovať. Istým spôsobom je to prekážka. Najhoršie je, keby mal mať významné spoločenské postavenie. Toto bol jeden z trikov socializmu -- dával významné postavenie tým autorom, ktorých sa rozhodol vyzdvihnúť, a potom ich odmeňoval. Spisovateľ má byť bezvýznamný. Keď si sadá za písací stôl, prestáva byť osobou, ktorou je v normálnom živote. Istým spôsobom píše podľa diktátu, akoby mu niekto v tých šťastnejších chvíľkach diktoval...
Nechcete povedať, že vaša ruka píše ...niekým vedená...
-- Samozrejme, že nie, ale sú veci, ktorým sa po napísaní sám čudujem. Aj americký spisovateľ Henry Miller sa vyjadroval, že on sám je nedôležitý a dôležité je len to pero, ktoré všetky tie myšlienky zachytáva. Nechcem to formulovať presne takto, ale osoba spisovateľa naozaj nie je dôležitá.
Po svojom debute v roku 1965 ste sa na dvadsať rokov odmlčali. S čím súviselo vaše stiahnutie sa do ústrania, o ktorom sa všade píše, ale nikde nie je vysvetlené?
-- Výraz "odmlčal sa" je trochu vznešený. Akoby naznačoval, že predtým som strašne "kecal" a konečne som sa odmlčal. Pritom mi vyšla len jedna knižka, takže sa nedá hovoriť o nejakom veľkom odmlčaní. Aj keby ďalšia knižka už nevyšla.
Ale práve svojím debutom ste sa zaradili do nádejnej a dodnes najsilnejšej generácie slovenskej literatúry: Sloboda, Jaroš, Šikula, Ballek, Kužel...
-- To už tak nejako vyplývalo z dátumu narodenia, zo 60. rokov, keď sa celé spoločenské ovzdušie trochu uvoľnilo a bolo viac naklonené mladej literatúre. Na začiatku som sa skôr venoval existenčným problémom, čo možno tiež spomalilo moje písomné prejavy, ale pravdou je, že v roku 1971 mi mala vyjsť v Slovenskom spisovateľovi kniha. Nakoniec som ju však musel stiahnuť kvôli požadovaným zmenám, ktoré sa mi nepáčili.
Neprešla cenzúrou?
-- Vtedy neexistovala cenzúra. Ale redaktor -- a tu podotýkam, že mal ku mne priateľský vzťah -- sa bál, že keby vyšla v takej podobe, v akej bola, mohlo by dôjsť k tvrdým postihom.
Neexistovala cenzúra? Veď hovoríme o začiatkoch normalizácie...
-- Formálne nie, neformálne áno. Do roku 1968 sme ako redaktori museli nosiť prvé korektúry časopisov na Štátny tlačový dozor, kde sa prvé výtlačky prečítali a označili, čo musí ísť preč. Po roku 1968 sa oficiálna cenzúra zrušila a neskôr existovala len neoficiálna. Knihy sa čítali už vytlačené a v prípade, že tam bolo niečo nevyhovujúce, celý náklad sa zošrotoval. A v takej neistote mi bolo ťažké tvrdiť inému redaktorovi, aby sa odvážil vydať ju.
Ale mnohým spisovateľom knihy vychádzali...
-- Vychádzali, pretože vyhodili, čo nebolo prijateľné.
A vy ste to nemohli urobiť?
-- Ani nie. Časť deja sa odohrávala vo vojenskom prostredí, išlo tam o vraždu, vystupovali v nej vyšetrovatelia, rozprávač nazýval jednu postavu Snorič. No zmeňte to... To nie sú zmeny v štýle, vyhodím jednu vetu alebo škrtnem jedno meno. Dnes sa to dá ťažko pochopiť, ale práve tým, že neexistovala cenzúra, boli pravidlá veľmi nejasné. Len postupne sa odhaľovalo, čo všetko sa smie a čo nesmie. Existoval akýsi zoznam-nezoznam spisovateľov, ktorí nemohli publikovať. Na zozname boli väčšinou ľudia vylúčení zo strany alebo takí, ktorí nesúhlasili s novými stanovami Zväzu slovenských spisovateľov. Išlo o neoficiálny zoznam, pretože v roku 1968 sa začali vyťahovať a pretriasať rôzne dokumenty z 50. rokov, takže kompetentní si dávali pozor, aby neexistovali žiadne rukolapné dôkazy. Všetko bola len "šepkanda" či klebety.
Neboli ste na ňom aj vy?
-- Nie, nemal som menovite zakázané publikovať. Problém bol jednoducho v tom, že to, čo som napísal, sa nedalo uverejniť v takej podobe, v akej to bolo. Postupne sa však situácia uvoľňovala.
Takže nešlo o žiadnu osobnú vzburu?
-- Neodmlčal som sa spôsobom: "No a teraz si dávam záväzok, že kým bude normalizácia a kým nepovolia všetkým slovenským autorom publikovať svoje diela, nič neuverejním. Jednoducho to vyplynulo zo situácie.
Boli protesty slovenských a českých autorov v tomto období porovnateľné?
-- Na Slovensku a v Čechách bola situácia odlišná a podľa toho sa do veľkej miery vyvíjali aj protestné akcie. Kolektívne sa zrušil Zväz československých spisovateľov a vytvoril sa nový, s novým štatútom. Na Slovensku vznikol Slovenský zväz spisovateľov a to isté chceli urobiť v Čechách, ale nikto oň okrem druho- a treťotriednych spisovateľov neprejavil záujem. Českí spisovatelia jednoducho zaujali protestné stanovisko.
A prečo nie aj slovenskí?
-- Nechcel by som z toho vyvodzovať žiadne národné charakteristiky. Česi mali možno trochu väčšie výčitky svedomia, pretože tam bolo po vojne väčšie nadšenie z komunizmu ako na Slovensku. V Čechách sa celá situácia vyhranila ostrejšie. Faktom tiež je, že sme na Slovensku všetci akoby z jednej dediny a podľa toho u nás vyzerala aj normalizácia. Ako som už spomínal, spisovatelia sa postupne uvádzali späť do literárneho života. Tu niekto napísal sebakritiku, tam súhlasil s nejakými podmienkami atď., atď., takže to bolo jemnejšie. V Čechách to bolo na hrane, bolo to "telo proti telu". Keď napríklad Bohumil Hrabal súhlasil vo svojej knihe s nejakými zmenami, len aby mu mohla vyjsť, všetci ho ostro odcudzovali.
Chcete naznačiť, že u nás normalizácia nebola až taká tvrdá?
-- To by som nepovedal. Protesty tu boli, len ich bolo oveľa menej. Veď prvým verejným symbolom bol Dominik Tatarka, potom tu bol Ivan Kadlečík, Pavel Hrúz, Hana Ponická... Nemali sme však emigrantov, ktorí by boli politicky významnejšie vystupovali. Na Slovensku sa v podstate ani nedalo politicky vystupovať. Disidenti sa občas zišli a ponadávali si, ale na verejnosti sa vystúpiť nedalo. Neboli ich veľa, dali sa dobre sledovať, na to námestie by ani nedošli...
Preto fungoval disent v Čechách lepšie?
-- Disidentov v Čechách bolo viac, rovnako ako ich aktivít. Navyše slovenský disent bol napojený na český.
V časopise .týždeň sa nedávno objavil článok o nepopulárnych témach na Slovensku. Ako vnímate neochotu slovenských umelcov vyrovnať sa s érou socializmu?
-- Aby na Slovensku mohla vzniknúť románová situácia, musela by tu existovať rozvinutá spoločnosť, čo je problém slovenského románu od samotného začiatku. Tých Slovákov, čo čítali slovenské romány, nebolo veľa, všetci sa navzájom poznali, takže romány sa písali veľmi ťažko. Každý sa v nich buď uhádol alebo sa v daných postavách aspoň hľadal. Autori článku sú dobrí novinári, napriek tomu ho považujem za typický príklad žurnalistickej povrchnosti.
Hovoríte o zjednodušovaní vecí a súvislostí? Citovali aj vás...
-- Tak po prvé, po páde komunistického režimu každý čakal, čo všetko vyjde. Nič prevratné nevyšlo. Keby sa však problematike venovali podrobnejšie, už len ja, napríklad, dodnes vyťahujem zo zásuvky. Aj v zbierke Čarovný papagáj a iné gýče je poviedka, ktorú som napísal za bývalého režimu. Ani tie tri knihy, ktoré mi vyšli v roku 1989, som nenapísal vtedy, ale dávno predtým. O tomto období písal aj Ivan Kadlečík, Dušan Kužel, Pavel Hrúz... Autori článku v podstate vyrukovali s tézou, že tu chýba veľký román z obdobia socializmu, a to je presne tá téza, s ktorou vyšiel aj Ústredný výbor KSČ. Aj ten sa stále domáhal veľkého románu zo socialistickej epochy. Samozrejme, s iným úmyslom, ale veľký román chceli, paradoxne, jedni aj druhí.
Ale nezdá sa vám, že v poslednom čase chýbajú také kľúčové diela ako Obchod na korze či Farská republika?
-- Ale práve Obchod na korze vznikol až dvadsať rokov po vojne. Takže podľa mňa ešte nenastal ten správny čas.
Nebojíte sa však, že by sme sa mohli stať obeťami tzv. bezčasového pôžitkárstva? Aj Česká televízia v jednom zo svojich sloganov o 17. novembri hovorí: "Vy jsi možná nepamatujete, my ano..."
-- Literatúra potrebuje odstup. O súčasnosti sa píše veľmi ťažko. Skutočne. Ani si nemyslím, že vznikne veľký román. V momentálnej situácii nie, možno o dvadsať rokov bude v móde. Vzniklo však veľa noviel, poviedok... Rudo Sloboda ešte stihol napísať dva alebo tri romány o porevolučnej dobe, Ján Johanides má niekoľko noviel, Pavel Hrúz má tiež skvelé novely, poviedky, kratšie romány...
Znamená to, že naša neochota vracať sa k minulosti je skôr vykonštruovaný pohľad niektorých novinárov?
-- Len si nemyslím, že toto obdobie bolo celkom vynechané. Je pravda, že žiadny veľký román s morálno-účtovacím posolstvom sa tu ešte neobjavil, ale to možno nesúvisí s postojmi ľudí. Ešte stále sme primalá spoločnosť a všetci sa poznáme. O týchto veciach sa ťažko hovorí, pretože ak chceme vyčítať, musíme sa zamyslieť aj sami nad sebou. Keď ty mne, ja tebe ...a začnú sa vyťahovať veci...
Sám však patríte k spisovateľom, ktorí sa snažia demýtizovať slovenskú históriu a postavy v nej...
-- To je jedna zo základných úloh spisovateľa. Naopak, druhá zo základných úloh môže byť mýtizácia. Keď chýbajú mýty, človek si začne vymýšľať príbehy, ktoré by mohli mať platnosť mýtu. Ale u nás bolo tých mýtov až-až, takže to demýtizovanie je akosi súrnejšie.
A dozreli sme už na úroveň demýtizovania napríklad štúrovcov a ich lásky k alkoholu či vyvražďovania nemeckého obyvateľstva na Starom poli alebo v Medzeve, ktoré akosi nezapadajú do príbehu o našej mierumilovnej povahe?
-- Fakt, že Štúrovci boli alkoholici, ich v slovenských očiach len skrášli. To nie je téma, ktorej by sa bolo treba báť. Už Juraj Špitzer mal takú novelu, kde vykreslil Štúra ako homosexuála. Ak sa strávi toto, tak skutočnosť, že si štúrovci vypili, je zanedbateľná. Horšie je to vyvražďovanie... Tieto témy však už nadškrtli spisovatelia ako napríklad Alfonz Bednár, ktorý naznačil, že partizáni tiež neboli svätí a kadečo porobili. Aj Rudolf Jašík v zbierke poviedok Mŕtvi nespievajú... O týchto témach sa teda už hovoriť začalo, druhá vec je, koľko sa povedalo a ako. Problém je, že u nás je to všetko veľmi spečené...
Nie je to len istý druh alibizmu?
-- Nehovorím to ako ospravedlnenie. Ľudáctvo s komunizmom sa tak nejako bratsky chytili pod pazuchy, v mnohých prípadoch to boli tí istí ľudia. Čím mali niektorí viac ľudáckeho masla na hlave, tým boli použiteľnejší a horlivejší komunisti, pretože chceli dokázať, že sa polepšili. Často boli aktívnejší a agresívnejší ako tí druhí. Oba režimy pracovali s tými istými ľudskými vlastnosťami, pretože oba boli do väčšej či menšej miery totalitné. Spoliehali sa, že im tieto vlastnosti pomôžu manipulovať s ľuďmi.
V názvoch vašich diel sa často nachádza slovko cit či pocit. Aký máte pocit z dnešnej doby?
-- To by som si v takomto rozhovore netrúfal povedať, to by chcelo prinajmenšom novelu, a aj tak by to bol len čiastkový pocit. Mnohé moje výhrady, ktoré by som však mal, čiastočne pripisujem veku. Veľa z vecí, čo sa mi nepáčia, sú už typické starecké frflania, ktoré mi pripadali v mladosti smiešne. Už sa mi nepáči, keď ide veľa áut, keď majú všetci mobily, jednoducho banálne veci. Základný pocit však je -- vy to asi nebudete vedieť precítiť, čo je dobré -- pocit slobody. Dnešní mladí ľudia majú oveľa väčšiu slobodu rozhodovania sa a voľby. Keď si len predstavíte, aký kus sveta dnes vidia už aj stredoškoláci, čo všetko zažijú na vlastné oči. Je to úžasná vec. S takýmito ľuďmi sa totiž oveľa ťažšie manipuluje.