Vojtech (Béla) Tuka sa narodil 4. júla 1880 v Piargu (dnes Štiavnické Bane). Univerzitné štúdiá absolvoval v Budapešti, Berlíne a v Paríži. Už v roku 1914 sa stal profesorom filozofie a práva na Alžbetínskej univerzite v Bratislave, svoje politické zmýšľanie prejavil už v po maďarsky napísanej habilitačnej práci A szabadság, politikai tanulmány (Sloboda, politická štúdia).
Slovák v službách Maďarov
Tuka bol národnosťou Slovák, pre jeho súčasných fašistických obdivovateľov však asi nebude príjemnou správou, že už od vzniku Československa sa angažoval v mene záujmov povojnového Maďarska. Stal sa aktívnym členom maďarskej Krajinskej kresťansko-socialistickej strany, ktorá, podobne ako ďalšie strany zastupujúce maďarskú menšinu na Slovensku, vykonávali svoju politiku podľa pokynov Budapešti.
Už v roku 1920 Tuku vyšetrovali československé policajné orgány pre podozrenie z protištátnej činnosti, ktorá mala viesť k odtrhnutiu Slovenska od ČSR. Spojenie s maďarskou iredentou mu nedokázali. Rovnako sa nedokázali obvinenia z úkladov proti republike v roku 1929. Tuka vtedy však aj tak putoval do väzenia, odsúdili ho na 15 rokov. Až neskôr, na základe dokumentov sprístupnených po roku 1945, sa preukázalo, že pre cieľ osamostatnenia Slovenska skutočne spolupracoval s Maďarskom na destabilizácii ČSR.
Pomätený profesor
Prípad univerzitného profesora Tuku jasne ilustruje, že ani najvyššie možné formálne vzdelanie nedokáže ochrániť človeka pred zhubnými ideami. Ešte v roku 1922 vstúpil do Slovenskej ľudovej strany a čoskoro sa stal významnou osobnosťou strany. Z väzenia ho podmienčne prepustili v roku 1937, vtedy už zmenená medzinárodná politická situácia hrala do kariet jeho separatistickým plánom i rasistickým názorom. Spolu s Alexandrom Machom sa stal predstaviteľom radikálneho krídla HSĽS, požadujúceho vytvoriť zo Slovenska fašistický štát podľa vzoru hitlerovského Nemecka. Bol hlavným iniciátorom protižidovských zákonov a deportácií slovenských Židov do vyhladzovacích táborov.
Postupne sa začal zhoršovať jeho zdravotný stav, z aktívnej politiky preto odstúpil už auguste 1944. Ani podlomené zdravie ho však nezachránilo pred šibenicou, na ktorej po krátkom súdnom procese odvisol 20. augusta 1946.