Presúval som sa za zákazkami z miesta na miesto. V pondelok Stuttgart, v stredu do Marseille za Juliettou, v nedeľu Záhreb, v utorok Mníchov, vo štvrtok Praha, tri dni na obchodnom rokovaní vo Frankfurte nad Mohanom, a potom týždeň so stálymi alebo novými klientkami v Bratislave.
Precestoval som toho každý mesiac viac než moji rodičia dohromady za celý život. Občas som mal po prehýrenej noci vážny problém spomenúť si, kde sa nachádzam. Keď som vyzrel z okna, pešie zóny niektorých miest vyzerali na nerozoznanie.
Odlet, prestup, prílet. Neustále presuny, telefonáty s agentúrou, transfery peňazí. Niekedy som si celé týždne ani nevybalil kufor. Oblečenie som si dával prať a žehliť v hoteloch.
Dni, mesiace a roky plynuli a ja som dobre zarábal. Keď som si chcel niečo kúpiť, mal som na to. Získal som dosť prostriedkov na nový život. Plánoval som, že si nasporím toľko, aby som mohol zabudnúť na svoju prácu aj na Bratislavu. Vo svojom nadšení som sa nad situáciou vôbec nezamýšľal. Nezaložil som si konto na sporenie, odložil som to na neskôr. Najprv som si mienil majetok poriadne užiť.
Väčšina mojich rovesníkov sa zmierila so skromnou budúcnosťou minigarsónok, ojazdených áut, neistých dôchodkov a doživotných bankových úverov. Univerzitní doktorandi chodili do Anglicka zbierať jahody, diplomovaní inžinieri oberali špargľu v Nemecku, psychologičky umývali riad vo Viedni, len aby zarobili za mesiac toľko, čo ja za dve hodiny.
Investori naďalej kolonizovali krajinu a ja som z toho vďaka ich manželkám profitoval tiež. Rozumel som ženám, už som ich jazyk, zvyky a túžby ovládal až do najjemnejších podrobností. Prenikol som k podstate ich tiel a žil som obklopený ich prenikavou vôňou. Presne som vedel, čo mám ktorej hovoriť. Jednej som nechutne nadával, inej som lichotil a prisahal, že je mojou jedinou, že som kvôli nej s inými skoncoval. Moje telo si hľadalo, nachádzalo a bralo, čo len chcelo.
S jednou ženou som chodieval do divadla, s inou na predvianočné nákupy do Paríža, ďalšiu som utešoval po dramatickom rozvode, tamtá zasa potrebovala spoločníka na dlhé obchodné cesty do Írska.
---
Aspoň raz mesačne som navštívil agentúrou predplatenú lóžu v opere. Sedel som v kresle medzi stenami inkrustovanými červeným hodvábom a pozláteným drevom. Ruku som mal vsunutú pod sukňou svojej klientky a hladkal som čipkovaný podväzkový pás. Sledoval som dlhé a hmlisté predstavenie, ktorému som vôbec nerozumel. Medzi dejstvami som, pravdaže, trochu popíjal, aby som vydržal až do konca.
Keď si ma objednávali len cudzinky, aj niekoľko mesiacov som vôbec neprehovoril slovensky. V televízore som mal nastavené len zahraničné programy. Čítal som iba nemecké časopisy o životnom štýle. Už som si ich nemusel požičiavať, kupoval som si ich a viaceré som mal aj predplatené.
Do agentúry som chodieval len raz za dvanásť mesiacov, vždy na konci januára. Podpisom som predĺžil exkluzívnu zmluvu. Inak som majiteľov ani zamestnancov bližšie nepoznal, a ani mi to nechýbalo. Navyše ma štval pohľad na hlavohrude, ktorými sa kancelária len tak hemžila. Našťastie, kontakt s firmou prebiehal hlavne telefonicky a cez internet.
Bratislava zažívala boom. Časopisy Vogue a Vanity Fair venovali mestu svoje špeciálne májové vydania s cestovateľskými prílohami.
Detailne som spoznal prosperujúce ulice, ktorým som sa donedávna vyhýbal alebo som si ich nevšímal. Navštevoval som exkluzívne obchody, nahustené vedľa seba v centre alebo v nových nákupných palácoch -- vyzeralo to, že sa každý venuje predaju len jedného predmetu, ktorý osamotene trónil vo výklade: tam zlatá kabelka, inde jedna lodička alebo diamantový náramok na zamatovej šatke.
Oči som si v záplave luxusných vecí cvičil v poznávaní krásy. Prsty som už nemal také kŕčovité ako kedysi, zvykli si na hodváb a kožušiny, na pružné ženské telá a na jemný leštený mramor, zlato a čínsky porcelán.
Svet sa zmenil a mne išlo o to, byť pri tom. Čoraz rýchlejšie životné tempo mi vyhovovalo. Ešte som zvládal každý nápor. Po štvorhodinovom spánku som sa cítil ako znovuzrodený. Zimné noci v meste bývali na žúroch také dlhé, že sa počas nich dalo zabudnúť, ako to vyzeralo za svetla.
Ženy ma mali rady, dostával som veľa zákaziek a nadobudol som v agentúre väčšie právomoci. Mohol som si upravovať denný režim podľa svojich predstáv a diktovať si podmienky.
Ráno som sa umyl, vyčistil som si zuby a zapálil som si prvú cigaretu. Prečítal som si emaily. Vypočul som si odkazy. Zistil som, kto si ma objednal a na kedy. A hneď som sa vrhol do ďalšieho dňa.
Chudobní už v metropole nemali budúcnosť. Chcel som sa stať jedným z bohatých.
Pracoval som pre náročnejšiu klientelu, ktorá míňala oveľa viac.
Zmeny sa diali veľmi rýchlo.
Západ závidel východu reformy, do ktorých sa bál pustiť.
Ekonomika sa posilnila za uplynulý rok o rekordných štrnásť percent.
Západ je minulosť. Východ je budúcnosť.
Obyvateľstvo západu stálo pred demografickým kolapsom.
Východ zažíval populačnú explóziu a znova objavil vieru v seba.
Na západe bolo všetko krásne, ale nič nefungovalo.
Na východe bolo všetko otrasné, ale začínalo to úžasne fungovať.
Deprimovaný západ zostarol. Do východoeurópskych hôr chodilo každý rok páchať samovraždy viac a viac zúfalých Nemcov.
Mesto nespútane rástlo, až sa mi zdalo, že ho počujem šumieť pod nohami. V bývalom zapadákove sa už ročne vyrobilo viac osobných áut ako v Nemecku a viac laptopov ako v Sillicon Valley. Nakrútilo sa tam viac reklamných spotov ako v Sydney. Technologický park na predmestí sa rozrástol na druhý najväčší po Bangalore. Postavilo sa dvakrát toľko mrakodrapov ako v Berlíne.
Koniec západu priniesol začiatok východu.
Fantázie architektov sa závratným tempom presúvali z počítačových monitorov do reality. Buldozéry sa valili po uliciach a tlačili pred sebou pôvodné stavby ako zápalkové škatuľky, a na dodlávenej zemi po nich zostávali len odtlačky pneumatík a húsenicových pásov.
VWAP-GA-RIEP-WROOM...
Staré domy aj mladé stromy uvoľnili miesto čiernym brázdam. Chodci sa zmenili na nepríjemnú zver vo voľnom výbehu rýchlych automobilov. Na voľných priestranstvách sa okamžite stavali nové budovy, polyfunkčné stavby, mrakodrapy a hotely.
Magistrát investoval do zmeny imidžu mesta sedemdesiatpäť miliónov eur. Nedávna diktatúra oficiálne zmizla z ulíc. Globálna kampaň chválila otvorenú a pestrú spojnicu medzi germánskym a slovanským svetom. Zahraniční novinári dostávali zdarma poukazy na ubytovanie vo vynovených loftoch aj na okružné jazdy po Dunaji a po novom prístave. Za pozitívnu zmienku vo svetovej tlači sa platilo nehnuteľnosťami.
Demokracia sa spackala, ale ekonomika raketovo vyštartovala. Osemdesiat percent bankovníctva pochádzalo zo zahraničia. Nadnárodné poisťovne a investičné fondy objavili nový daňový raj. Peniaze sa závratne rýchlo rozmnožovali. Číňania, Kórejčania a Arabi sa usilovali o štátne občianstvo, aby mohli násobiť úspory. Lacné i drahé letenky dobyli mesto.
Tejto diere sa darilo trikrát lepšie ako metropole Francúzska a rozvíjala sa päťkrát dynamickejšie než Španielsko. Odinakiaľ sa masovo odchádzalo, do Bratislavy sa za hospodárskym rastom z celého sveta prichádzalo. Cudzinci sa valili v húfoch a zaplnili centrum. Aj cudzinky. Tešil som sa na ne.
V Bratislave sa za rekordne krátky čas postavilo metro.
BOOM BANG BOOM!
Východ vôbec prvý raz cítil hrdosť. Nadávanie na západ zmódnelo.
Totálna ekonomika predbehla aj najodvážnejšie sny.
Kedysi som dúfal, teraz som to videl.
Východ sa stal západom budúcnosti.
Úryvok z práve vychádzajúceho románu Michala Hvoreckého Eskorta.