Tvrdenie, že počas vlády Komunistickej strany Československa sa falšovali dejiny, nie je ničím nové a pravdepodobne len málokoho prekvapí. Je známe, že niektorým činiteľom sa pridávali zásluhy, ktoré nemali, v prípade iných sa ich konanie vysvetľovalo len ako negatívne a smerujúce proti záujmom všade prítomnej modly - ľudu - a najmä "jedinej skutočnej zástankyne“ jeho záujmov - samotnej komunistickej strany.
Preto asi vôbec nie je zarážajúce, že podobným spôsobom komunisti upravovali a prekrúcali aj dejiny vlastného hnutia. Aby sme po príklad nechodili ďaleko: kým v 50. rokoch minulého storočia vytláčal z dejín Viliam Široký Gustáva Husáka, o 20 rokov neskôr mu to Husák odplatil rovnakou mincou - budoval vlastné mýty o svojej odvahe, schopnostiach a mimoriadnych zásluhách. Boli však aj veci, na ktorých sa prekvapivo všetci rivali zhodli - totiž, že sú postavy, ktoré do dejín Komunistickej strany Slovenska skutočne nepatria a treba ich navždy vylúčiť a čím skôr na ne zabudnúť.
Nepochybne najzaujímavejšou z týchto postáv bol už takmer úplne zabudnutý Štefan Handera, jeden z vedúcich komunistickej ilegality na Slovensku. Meno tohto muža sa na stránkach historických publikácií o komunistickej strane zo začiatku 50. rokov ešte objavovalo, neskôr sa však vytrácalo - napríklad v Husákovom Svedectve o SNP nájdeme o ňom len kratučkú zmienku. Dôvod tohto "macošského“ prístupu historikov pred rokom 1989 je pomerne prozaický: išlo o jedného z najúspešnejších konfidentov Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB).
Konfident
Po tom, ako Hlinkova Slovenská ľudová strana uchopila na jeseň 1938 moc do svojich rúk, komunisti sa stali predmetom záujmu polície a museli čeliť prenasledovaniu. Dôvodom neboli len silné ideologické rozpory, ale aj neustála snaha o zavedenie diktatúry proletariátu a v neposlednom rade bezpodmienečná ochota pomáhať záujmom Moskvy, zväčša spravodajským. V týchto podmienkach sa teda utvárali aj pohnuté osudy Štefana Handeru.
Narodil sa v roku 1914 na Zakarpatskej Ukrajine. Vyučil sa za holiča. Neskôr žil na východnom Slovensku a stal sa presvedčeným komunistom. Dokonca ho ako aktívneho komunistu prvý raz zavreli už koncom 30. rokov. Oko tajnej služby ľudáckeho Slovenska, Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB), sa na neho naplno uprelo až v roku 1942. V priebehu rokov 1941 a 1942 sa bezpečnosti podarilo zadržať tri ilegálne komunistické vedenia a spolu s nimi aj množstvo nižších straníckych kádrov. V roku 1942 im padol do rúk aj dovtedy nepolapiteľný Ján Osoha, pričom ešte predtým stihol ďalším organizovaním komunistických ilegálov poveriť Štefana Bašťovanského.
Predchádzajúce zásahy polície však stranu značne zdecimovali, a tak Bašťovanský začal s obnovou organizácie. Súčasne sa však začali angažovať aj ďalší ľudia - medzi nimi tiež Handera, ktorý vytvoril isté paralelné vedenie slovenskej komunistickej strany. Obe skupiny neskôr nadviazali spojenie a Handera podriadil svoje bunky pod vedenie Bašťovanského. Po Milošovi Hrušovskom stal tretím členom vedenia KSS. Čoskoro však nastali komplikácie.
Vo väznici Krajského súdu v Bratislave, kde si svoje tresty odpykávali aj ľudia odsúdení za politické trestné činy (a teda aj komunisti), sa totiž v tom čase pomerne živo "motákovalo“. ÚŠB sa podarilo zistiť o tom viac a po pomerne obsiahlych priznaniach niektorých popredných komunistov detektívi postupne zatkli troch dozorcov. Jeden z nich spomenul aj Handerovo meno. Šéf detektívnej skupiny komunistického oddelenia ÚŠB Imrich Sucký vyslal preskúmať situáciu okolo Handeru konfidenta Kurta Ehrensteina, ktorý sa už osvedčil pri odhalení a zatknutí dvoch sovietskych vojenských rezidentov začiatkom roku 1942. Ehrensteinovi sa síce veľa zistiť nepodarilo, potvrdil však, že ide o aktívneho komunistu. Pri zatýkaní u neho našli letáky a ďalší dôkazový materiál. Handeru počas výsluchu pravdepodobne zbili a on sa priznal. To však nebolo všetko. Z obavy pred uväznením sa stal konfidentom - pravdepodobne jedným z najúspešnejších v dejinách Ústredne štátnej bezpečnosti. Jeho úlohou bolo napojiť sa na vedenie strany, čo sa mu, ako sme už spomínali vyššie, čoskoro podarilo. Členom najužšieho straníckeho vedenia sa stal v decembri 1942.
Z východu na západ
Jeho spolupráca s políciou týmto nabrala nový rozmer. Ako člen vedenia sa podieľal napríklad na schvaľovaní letákov, ktoré chceli komunisti vydať. Stávalo sa teda, že Handera návrh letáka odniesol na bezpečnosť, kde jeho znenie odsúhlasil samotný šéf ÚŠB Jozef Beňuška. Z titulu svojej funkcie postupne získaval aj prehľad o spojeniach straníckeho vedenia s jednotlivými oblasťami a ďalšie dôležité informácie. Tento z hľadiska bezpečnosti idylický stav trval až do marca 1943. Vtedy totiž Bašťovanský začal Handeru podozrievať z toho, že pracuje pre políciu a prerušil s ním kontakty. V apríli teda pracovníci ÚŠB prikročili k likvidovaniu komunistických sietí a postupne pozatýkali väčšinu relevantných funkcionárov. Samotný Handera napísal neskôr niektorým svojim známym listy, v ktorom svoje konanie vysvetľoval - o tejto etape spolupráce sa však nezmienil.
Konfidentove úspechy sa tým nekončili. Kým na západnom a strednom Slovensku sa Ústredni štátnej bezpečnosti darilo komunistické siete odhaľovať pomerne úspešne, východ pre jej pracovníkov ostával veľkou neznámou. Komunisti z východu navyše mali lepšie spojenie so svojimi maďarskými "kolegami“ ako s bratislavským vedením. Aj toto sa však malo čoskoro zmeniť. Štefan Handera tu mal totiž dobré kontakty, keďže sám na východnom Slovensku dlhší čas býval. Ďalšie spojenia pravdepodobne nadviazal ako člen vedenia a pod dohľadom polície začal vyvíjať aktivity aj na východe republiky. Išlo o dve zásadné úlohy, ktoré sa však do istej miery pochopiteľne prelínali. Komunisti z východu, ako sme už spomínali, mali dobré kontakty s Maďarskom a mali tiež prevádzačov, ktorí spojenie zabezpečovali. Navyše, v Maďarsku ako člen vedenia tamojšej komunistickej strany pôsobil slovenský komunista Pavol Tonhauzer, neskorší vysoký funkcionár odborov, ktorému sa podarilo utiecť z tábora pre politických väzňov v Ilave.
Handera teda pomocou ilegálnych spojok odcestoval do Košíc (ktoré na základe Viedenskej arbitráže z roku 1938 patrili nášmu južnému susedovi) a postupne sa mu podarilo na Tonhauzera napojiť. Súčasne do Budapešti odcestovala skupina z brnianskeho gestapa pod vedením Otta Koslowského a z bratislavskej ÚŠB spomínaný Sucký. V septembri 1943 sa im v spolupráci s maďarskou tajnou políciou podarilo Tonhauzera zatknúť a postupne rozbiť celé vedenie. Okrem toho ešte skôr, v auguste 1943, Sucký s Handerom nakrátko odcestovali na východ, kde konfident inšpektora predstavil ako popredného komunistu a detektív vystupoval pod krycím menom "Karol“ - išlo o reálne krycie meno, ktoré používal Bašťovanský. Spoločne zorganizovali konferenciu okresných vedúcich strany z východu. Po zásahu v Maďarsku odcestovala celá skupina z komunistického oddelenia ÚŠB pod vedením vedúceho Pavla Príkopu na východ, rozdelili sa na dvojčlenné skupiny a po krátkom čase zlikvidovali všetky tamojšie ilegálne štruktúry.
Stopa sa stráca
Touto akciou sa však Handerove všestranné aktivity neskončili. Začiatkom roku 1944 sa mu podarilo napojiť na skupinu Cyrila Daxnera, ktorý na východe zabezpečoval pomoc pre vznikajúci partizánsky oddiel a utečencov z nemeckých koncentračných či zajateckých táborov. Nepodarilo sa mu však naplno získať dôveru a v celej veci nakoniec kľúčovú rolu zohral iný konfident. Navyše, pred Handerom ako konfidentom polície varoval londýnsky rozhlas a výrazne tým obmedzil jeho možnosti. Napriek tomu ho ÚSB ešte niekoľkokrát využila.
Pre ÚŠB napríklad získal konfidenta, ktorý podával zaujímavé správy o prípravách povstania, či v máji 1944 "pomohol“ za mreže Ferdinandovi Hofmanovi (po vojne si zmenil meno na Dvorín), ktorý mal kontakty so skupinou Vavra Šrobára. A nakoniec, ešte začiatkom roku 1945, po úteku Viliama Širokého a Júliusa Ďuriša z väzenia, ho zasa bezpečnosť spolu s ďalším konfidentom s pohnutým osudom Štefanom Pagáčom chcela využiť pri pátraní po ich mieste pobytu - tentoraz však už neúspešne.
Koncom 2. svetovej vojny Štefan Handera na rozdiel od väčšiny ostatných komunistov neočakával príchod Červenej armády, naopak, odišiel do Rakúska. Tu ho zadržala americká vojenská kontrarozviedka (Counter intelligence corps - CIC), jej pracovníci ho vyšetrovali, či nie je sovietskym špiónom. Po niekoľkých mesiacoch ho však prepustili a Handera začal nový život. Nie však okamžite.
Osud utečenca sa odzrkadlil na jeho psychike a prejavila sa túžba po návrate. V roku 1947 preto napísal dva listy svojim známym na Slovensko. Jedným z adresátov bol neskorší minister národnej bezpečnosti Karol Bacílek: "Veľavážený Karol Bacílek! Prekvapí Ťa, že ja práve ku Tebe obraciam sa s mojím listom? Ja ti to verím!“ Handera Bacílkovi zaslal aj svoje spomienky, podľa ktorých za jeho pád môžu práve komunisti, s ktorými bol vo vedení. Najmä Miloš Hrušovský, ktorý sa už po svojom zatknutí v máji 1943 prišiel v sprievode dvoch detektívov z ÚŠB dať ostrihať do hotela Carlton, práve k Handerovi.
Ten jedného z detektívov, Františka Malocha, aj spoznal. Druhý list adresoval svojmu blízkemu spolustraníkovi (pripomeňme - ešte pred zlúčením a pred tým, ako sa stal členom vedenia) Jozefovi Večerovi, ktorý v tom čase už sám bol lovcom - pracoval v novovzniknutej Štátnej bezpečnosti. Handera na svojich bývalých spolustranníkov apeloval, že chyby treba odpúšťať a on, ako stále presvedčený komunista, by chcel všetky svoje omyly odčiniť. Pochopenie však nenašiel ani u jedného.
Navyše, Rakúsko už nebolo pre Handeru bezpečnou pôdou. Československo, a pravdepodobne najmä slovenskí komunisti, žiadali jeho vydanie, a tak Štefan Handera pochopil, že nemá šancu. Preto začal opäť baliť kufre a neskôr odcestoval do Argentíny, kde sa stopa po ňom definitívne stráca. Ešte treba dodať, že po vojne ho retribučný ľudový súd odsúdil na mnohoročné väzenie. O jeho ďalších osudoch nie je nič známe. Komunistická Štátna bezpečnosť sa ešte pokúšala zistiť miesto jeho pobytu, napríklad v roku 1953. Tieto snahy však už neboli korunované úspechom.
Muž, ktorý nebol
Ľudia aj s minimálnym záujmom o históriu zväčša vedia, že počas socializmu sa v súvislosti s dejinami dalo retušovať takmer všetko. Pritom je skutočne morbídna mánia komunistov retušovať svojich zavrhnutých spolustraníkov. Z fotografií museli na istý čas zmiznúť Rudolf Slánsky či Vladimír Clementis. A za totálne vymazanie Štefana Handeru z toľko ospevovaných dejín ilegálnej KSS by sa nemuseli hanbiť ani všemocní strážcovia spoločnosti a minulosti z Orwellovho románu 1984. Pritom historici nepochybne študovali napríklad zápisnicu o výpovedi Štefana Bašťovanského na ÚŠB, kde jasne priznal: "Ústredný výbor kom. strany skladal sa zo mňa, Hrušovského a - Kankova -, t. j. Štefana Handeru, ktorého sme však v poslednom čase bez jeho vedomia z tejto funkcie odstránili, a to až do času, kým sa preverí jeho politická spoľahlivosť.“
Teda aj napriek jasným dôkazom sa celé desaťročia umelo držala pri živote už na pohľad podozrivá téza, že kým všetky ostatné ilegálne vedenia mali troch členov, to predposledné malo len dvoch. Po páde komunizmu a obnovení demokracie na Slovensku sa môžu na stránky historických kníh vrátiť aj takéto postavy, pričom ich dramatické a väčšinou trpké osudy môžu ľuďom pomôcť zamyslieť sa nad oboma totalitami, ktoré Slovensko v 20. storočí sužovali - ľudáckou aj komunistickou.