Spoločný štát Čechov a Slovákov by v tomto roku oslávil 90. rokov od svojho vzniku. Kto sú ľudia, ktorí stáli pri jeho vzniku a zániku? Aká je ich zodpovednosť za rozhodnutia, ktoré ovplyvnili životy obyvateľov dvoch krajín? Prinášame vám profily kľúčových postáv československej histórie.
Tomáš Garrigue Masaryk (7. marca 1850 Hodonín -- 14. septembra 1937 Lány)
Český politik, prvý československý prezident, významný filozof a sociológ tomáš Garrigue Masaryk sa narodil v Hodoníne v chudobnej a národnostne zmiešanej rodine. Po maturite sa zapísal na Filozofickú fakultu Viedenskej univerzity, kde sa venoval štúdiu filozofie. Počas pobytu na Univerzite v Lipsku sa zoznámil so svojou budúcou životnou družkou Charlottou Garrigue, dcérou bohatého amerického podnikateľa. V roku 1878 sa vzali a Masaryk prijal meno Garrigue. O rok neskôr predložil habilitačnú prácu z filozofie venovanú problému samovraždy, ktorá vyvolala značný ohlas. Aj vďaka jej publikovaniu získal v roku 1882 miesto mimoriadneho profesora filozofie na pražskej univerzite. Po vypuknutí prvej svetovej vojny odchádza Masaryk do západnej Európy, kde sa dostáva na čelo odboja usilujúceho sa o rozbitie Rakúsko-Uhorska. Spolupracuje so Štefánikom a s Benešom, s ktorými v roku 1916 založil v Paríži Česko-slovenskú národnú radu a stal sa jej predsedom. Podieľal sa na príprave Pittsburskej dohody medzi českými a slovenskými krajanskými organizáciami v Spojených štátoch amerických. Stal sa predsedom dočasnej československej vlády v Paríži a vo Washingtone vydal Vyhlásenie o nezávislosti Česko-Slovenska. Po vzniku prvej Československej republiky 28. októbra 1918 sa stal jej prvým prezidentom. Bol prívržencom čechoslovakizmu. Čechov a Slovákov považoval za dve vetvy jedného národa. V rokoch 1918, 1920, 1927 a 1934 bol opakovane zvolený za prezidenta. V roku 1935 po nástupe Hitlera k moci oficiálne abdikoval zo zdravotných dôvodov. Posledné roky strávil na zámku v Lánoch, kde 14. septembra 1937 skonal.
Milan Rastislav Štefánik (21. júla 1880 Košariská -- 4. mája 1919 Vajnory)
Slovenský politik, prvý československý vojenský minister, astronóm a dôstojník francúzskeho letectva Milan Rastislav Štefánik sa narodil ako šieste dieťa evanjelického farára v Košariskách. Ako osemnásťročný išiel študovať stavebné inžinierstvo do Prahy, kde sa stretáva so slovenskými intelektuálmi zoskupenými okolo spolku Detvan. V roku 1900 sa rozhodne zanechať štúdium techniky a začína študovať astronómiu na filozofickej fakulte. Stáva sa hlasistom a stúpencom myšlienok svojho učiteľa T. G. Masaryka. Akademické ambície ho priviedli do Paríža, kde v roku 1916 spolu s Masarykom a Benešom založili prvú Česko-slovenskú národnú radu. Úlohou Milana Rastislava Štefánika bolo vytvorenie ústredného reprezentatívneho orgánu zahraničného odboja. Zapojil sa preto do diplomatických rokovaní v Spojených štátoch a vo Francúzsku, ktorých výsledkom bol Dekrét o vytvorení Česko-slovenskej armády vo Francúzsku, vydaný francúzskou vládou 16. decembra 1917. Po vzniku prvej Československej republiky sa v Ženeve uskutočnilo zjednotenie domáceho odboja a zahraničnej delegácie vedenej Edvardom Benešom. Došlo k dohode o osobe prezidenta T. G. Masaryka a na novej československej vláde, ktorej ministrom vojny sa stal Milan Rastislav Štefánik. Návratu do Československa sa však nikdy nedožil. Tragicky zahynul pri nehode lietadla počas návratu do vlasti vo Vajnoroch 4. mája 1919.
Edvard Beneš (28. mája 1884 Kožlany -- 3. septembra 1948 Sezimovo Ústí)
Český politik, dlhoročný minister zahraničných vecí a druhý československý prezident sa narodil ako desiate dieťa v rodine roľníka. Študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a na parížskej Sorbonne. Štúdium ukončil doktorátom z práva. Po vypuknutí prvej svetovej vojny organizoval vnútorný odboj proti rakúsko-uhorskej monarchii. V roku 1915 odišiel do Paríža, kde spolu s Milanom Rastislavom Štefánikom a Tomášom Garriguom Masarykom organizoval odboj. V roku 1916 sa Edvard Beneš podieľal na založení prvej Česko-slovenskej národnej rady v Paríži. Dôležitým výsledkom Benešovej diplomacie bolo uznanie Česko-slovenskej národnej rady ako predstaviteľky nového štátu. Po Masarykovej abdikácii bol 18. decembra 1935 zvolený za hlavu štátu. Po prijatí mníchovského diktátu abdikoval z funkcie prezidenta a odišiel do exilu. Počas okupácie vydávala exilová vláda dekréty, ktoré ako najvyšší štátny reprezentant podpisoval, preto sú nazývané Benešove dekréty. Niektoré z nich sú dodnes kontroverzné. Beneš síce nebol boľševik, no jeho nerozhodnosť umožnila komunistom nástup k moci vo februári 1948.
Alexander Dubček (27. novembra 1921 Uhrovec -- 7. novembra 1992 Praha)
Slovenský komunistický politik a hlavná osobnosť Pražskej jari, po nežnej revolúcii predseda Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Alexander Dubček sa narodil v rodine remeselníka, v tom istom dome ako Ľudovít Štúr. Už ako dvadsaťročný bol jedným zo zakladateľov a funkcionárov Komunistickej strany Československa. V roku 1944 sa aktívne zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní a v roku 1955 odišiel študovať do Moskvy politické vedy. Po návrate pracoval v straníckej rehabilitačnej komisii, čo mu umožnilo zoznámiť sa s praktikami procesov v 50. rokoch. Od roku 1963 zastával post prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska a od roku 1968 Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. V tejto funkcii presadzoval reformy, ktoré sú známe ako Pražská jar. Reformným komunistom zoskupeným okolo Dubčeka sa nepodarilo získať dôveru Sovietskeho zväzu, a tak v noci z 20. na 21. augusta vtrhli do Československa vojská Varšavskej zmluvy. V apríli 1969 bol Dubček odvolaný z funkcie prvého tajomníka a v roku 1970 vylúčený zo strany. Do politiky sa vrátil až po nežnej revolúcii v roku 1989 a až do roku 1992 bol predsedom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Tragicky zomrel 7. novembra 1992 po autonehode.
Imrich Karvaš (25. februára 1903 Kalinčiakovo -- 20. februára 1981 Bratislava)
Slovenský právnik a prvý guvernér Národnej banky Slovenska Imrich Karvaš sa narodil 25. februára 1903 v Kalinčiakove. Vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde neskôr pôsobil ako asistent. Absolvoval študijné pobyty vo Francúzsku a v Nemecku. Po skončení štúdia sa zapojil do riadenia národohospodárskych inštitúcií a bánk. Bol tajomníkom Obchodnej a priemyselnej komory a Zväzu slovenských bánk. V roku 1944 ho zatklo gestapo a do oslobodenia bol väznený v rôznych koncentračných táboroch. Po vojne určitý čas pôsobil ako poradca vlády pre obnovu Slovenska. Odmietol spoluprácu s komunistami, za čo ho v roku 1949 zatkli. Vo vykonštruovanom súdnom procese ho obvinili z velezrady a odsúdili ho na dva roky väzenia a stratu majetku. V roku 1958 bol druhýkrát obvinený pre špionáž a velezradu a odsúdený na sedemnásť rokov väzenia. O dva roky bol amnestovaný a v roku 1969 úplne rehabilitovaný. Zomrel po treťom infarkte v Bratislave 20. februára 1981.
Andrej Hlinka (27. septembra 1864 Černová -- 16. augusta 1938 Ružomberok)
Slovenský rímskokatolícky kňaz, politik, vedúca osobnosť slovenského národného hnutia a spoluautor Memoranda slovenského národa. Vyštudoval teológiu v Spišskej kapitule a 9. júna 1889 bol vysvätený za kňaza. Začal pôsobiť na Orave, kde zakladal spolky triezvosti, gazdovské, čitateľské a iné spolky. Organizoval osvetové prednášky a divadelné predstavenia. Priťahovala ho Uhorská ľudová strana, ale keďže dostatočne neriešila národnostné otázky, rozhodol sa z nej vystúpiť. V roku 1905 sa stal spoluzakladateľom Slovenskej ľudovej strany a v roku 1907 zakladateľom Ľudovej banky. Slovenská ľudová strana vystúpila s programom všeobecného volebného práva a žiadala uplatnenie národnostného zákona. Bol viackrát obvinený z poburovania Slovákov proti Maďarom. Bol spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady, ktorá sa v Martine 30. októbra 1918 vyslovila za vznik Československa. Základným bodom Slovenskej ľudovej strany po vzniku Československa bola autonómia Slovenska. Túto stranu volila väčšina Slovákov a Hlinka bol v rokoch 1918 -- 1938 jej poslancom v pražskej poslaneckej snemovni a v rokoch 1921 -- 1938 predsedom jej parlamentného klubu.
Gustáv Husák (10. januára 1913 Dúbravka -- 18. novembra 1991 Bratislava)
Slovenský politik, prezident Československej socialistickej republiky. V roku 1933 ešte ako študent Právnickej fakulty Univerzity Komenského vstúpil do Komunistickej strany Československa. Počas druhej svetovej vojny bol odporcom slovenského štátu a aktívne sa zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní. Po komunistickom prevrate v roku 1948 bol spočiatku politicky úspešný, ale v roku 1950 ho obvinili z buržoázneho nacionalizmu. Bol zatknutý a v roku 1954 odsúdený na doživotie. Prepustili ho v roku 1960 a v roku 1963 plne rehabilitovali. V apríli 1968 sa stal podpredsedom československej vlády a vo svojich proreformných názoroch bol radikálnejší než Alexander Dubček. Po okupácii a moskovských rokovaniach zmenil názor a stal sa Brežnevovým spojencom. V roku 1969 sa dostal na čelo Komunistickej strany Československa a v roku 1975 sa na štrnásť rokov stal prezidentom Československej socialistickej republiky. Zomrel 18. novembra 1991 v Bratislave.
Václav Havel (5. októbra 1936 Praha)
Český spisovateľ a dramatik, hovorca Charty 77, vedúca osobnosť politických zmien po novembri 1989 a posledný prezident Československej republiky. Narodil sa v podnikateľskej rodine silne spätej s kultúrnym a politickým dianím v krajine. S nástupom komunizmu mu bolo znemožnené riadne študovať a po základnej vojenskej službe pracoval ako divadelný technik. Diaľkovo študoval dramaturgiu na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Po invázii ruských vojsk v roku 1968 musel z divadla odísť. Pracoval ako robotník v pivovare, ale neprestal byť politicky aktívny. V roku 1975 napísal otvorený list Gustávovi Husákovi a o dva roky nato v samizdate publikoval Chartu 77. Na základe svojich politických aktivít bol niekoľkokrát vo väznení. Počas novembra 1989 sa stal hlavným predstaviteľom nežnej revolúcie a 29. decembra 1989 bol zvolený za prezidenta Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Funkciu prezidenta zastával až do roku 2003, keď z politiky odišiel. V súčasnosti sa venuje dramatickej tvorbe.
Václav Klaus (19. júna 1941 Praha)
Český ekonóm, po novembri 1989 minister financií Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, premiér a neskôr predseda Poslaneckej snemovne, od roku 2003 druhý prezident Českej republiky. Vyštudoval zahraničný obchod na Vysokej škole ekonomickej v Prahe a neskôr pracoval v Ekonomickom ústave Československej akadémie vied. V roku 1968 získal titul kandidáta ekonomických vied a v roku 1970 nastúpil do Štátnej banky Československej. V roku 1987 sa vrátil na akademickú pôdu a pracoval v Prognostickom ústave. Po novembri 1989 sa dostal do styku s Václavom Havlom a v decembri sa stal československým ministrom financií. V roku 1990 sa stal predsedom Občianskeho fóra a v roku 1992 predsedom vlády Českej republiky. Spolu s predsedom vlády Slovenskej republiky Vladimírom Mečiarom sa podieľal na rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. V roku 2003 bol zvolený za prezidenta Českej republiky.
Vladimír Mečiar (26. júla 1942 Zvolen)
Slovenský politik, trojnásobný predseda vlády, bývalý premiér a v súčasnosti poslanec parlamentu. Do politiky a Komunistickej strany Československa vstúpil v 60. rokoch. Pôsobil v rôznych funkciách Československého zväzu mládeže v Žiari nad Hronom, kde jeho politickú kariéru prerušila invázia vojsk v roku 1968. Mečiar deň pred ich príchodom vyjadril v tlači podporu Dubčekovým reformám. V roku 1970 bol vylúčený z komunistickej strany. Nejaký čas sa živil ako robotník a popritom diaľkovo vyštudoval právo. Jeho druhá šanca prišla po novembri 1989. Mečiar začiatkom roka 1990 vyhral konkurz na slovenského ministra vnútra, k čomu mu pomohla známosť s Alexandrom Dubčekom, a v júni 1990 sa stal slovenským premiérom. V roku 1992 prispel výraznou mierou k rozdeleniu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 stále pôsobí na slovenskej politickej scéne.