Meno Jánošík dodnes nosí na Slovensku okolo stopädesiat ľudí, asi dvadsať z nich priamo v Terchovej. Jeden však bol výnimočný. Komunisti ho stavali na piedestál, kapitalisti sú radi, že odvisol na háku... Zdá sa, že Juraj Jánošík je vhodným kabátom do každého počasia. Aký však bol? Grázel, čo okrádal, alebo človek, ktorý pomáhal? Prepáčte, pravda nie je rozprávková.
Meno Juraj Jánošík má tri tváre. Historickú, legendárnu, literárnu a každá jedna žije vlastným životom a tempom. Prvá je odetá do tesných faktov, druhá kričí slávne: "Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte“ a tá tretia nosí kúzelný opasok. Každý z nás pozná valibuka s vrkočmi a typickým klobúkom. Aký však bol mladý dvasaťpäťročný mládenec, ktorý 17. marca 1713 odvisol pred zrakmi ľudu, bez milosti, na ostrom železnom háku? Poďte sa s nami preniesť o pár storočí dozadu...
Mladý rebel
Január roku 1688 bol chladný a nevľúdny. Zimou sa musel triasť aj malý chlapec, ktorého rodičia asi dva týždne po narodení niesli dvadsať kilometrov z Terchovej, v ktorej nebol kostol, až do Vavrína. Tu, farár Michal Smutka, 25. januára zapísal do matriky meno Juraj Jánošík a určite netušil, že vytvoril postavu, ktorá značne okorení slovenskú históriu i kultúru. Jeho rodičmi boli Martin a Anna Jánošíkovci. O detstve slovenského Robina Hooda však nevieme skoro nič. Medzi Terchovančanmi sa traduje, že pochádzal z majetnejšej rodiny a detstvo strávil na príjemnom gazdovstve.
Fakty vystrkujú rožky až neskôr. V rokoch 1707 a 1708 sa podľa historičky Evy Kowalskej stáva aktívnym členom povstania, ktoré viedol František II. Rákóczi proti panovníkom z rodu Habsburgovcov. "Povstanie sa skončilo kompromisom medzi povstalcami, ktorých nazývali kuruci, a cisárskou korunou,“ hovorí Kowalská pre HN. Jánošík bol aj pri slávnej bitke pri Trenčíne, kde cisárske vojská rozdrvili tie povstalecké. Dvetisíc vojakov zahynulo, štyristo zajali. Spolu s Jánošíkom.
Ten sa zrazu stal členom cisárskej armády a práve tu spečatil svoj osud. Spoznal Tomáša Uhorčíka, ktorý bol, samozrejme, zbojníkom a pomohol mu utiecť. Vojsko asi nebolo mladému Terchovančanovi po chuti, pretože ho jeho otec čoskoro z armády vykúpil. Určite v tom čase netušil, že synovi zostáva už len pár rokov života...
Najlepší džob? Byť zbojníkom
Mladý Jurko sa narodil práve v období, keď sa v Európe často triasla zem pod nohami. "Zbojníctvo súvisí práve s pomermi vo vtedajšom Uhorsku. Celé sedemnáste a začiatok osemnásteho storočia bolo obdobím stavovských povstaní. Neustále sa tu bojovalo,“ pripomína historik Dušan Kováč. Krajinu pustošili raz cisárske, neskôr povstalecké vojská, zmietala sa v biede a bola ideálnou liahňou pre zbojnícke gangy. "Dá sa povedať, že sa tu vytvorila špeciálna profesia. Ľudia, ktorí sa odmietli zaradiť do sociálnej siete, žili svojím vlastným životom v horách a živili sa lúpežníctvom,“ dodáva.
Hollywoodska hviezda
Jánošík asi túžil po dobrodružstve, pretože svojho kamaráta Uhorčíka často navštevoval vo Veľkom Rovnom, neďaleko Bytče. Ten na jar roku 1711 dal dokopy svoju zbojnícku družinu a Juraj nezostal dlho mimo tohto spôsobu života. Na Slovensku však existovalo zbojníkov ako maku. Jánošík však veľmi skoro vystriedal vo vodcovstve Uhorčíka, ktorý sa dostal do manželského chomúta a pod pseudonymom Martin Mravec žil v Klenovci. V mytológii dostáva vďaka hre na gajdách prezývku Gajdošík a stáva sa zradcom, v skutočnosti však Jánošíka ukrýval a chránil. Vráťme sa však k Jánošíkovi. Neexistuje žiadna jeho dobová podobizeň. Predpokladá sa však, že išlo o silného a charizmatického mladíka. Streľba z pištole, preskakovanie vatry, skúška zdatnosti a zápasenie boli v tom čase pre zbojníka rovnako samozrejmé ako vysokorýchlostný internet pre dnešného programátora. Zbojník musel pred nástupom do družiny preukázať všetky tieto zdatnosti, a keďže kariéra mladého rebela šla rovno na vrchol lúpežníctva, predpokladá sa, že šlo o dobre živeného a silného hôrneho chlapca, ktorý zúročil aj schopnosti nadobudnuté v armáde...
| Život Juraja Jánošíka 25. januára 1688 Zápis na matrike vo Varíne o krste novorodenca Juraja, syna Martina Jánošíka a Anny, rodenej Cesnakovej. Historici sa nevedia zhodnúť, či bol deň krstu totožný s dňom narodenia. Mal troch bratov: Jána, Adama a Martina, a sestru Barboru. Jún 1703 Vypuklo masívne povstanie proti vláde Habsburgovcov, ktoré viedol uhorský šľachtic František II. Rákóczi. Do povstania sa vďaka sľubom o zlepšení sociálneho postavenia zapojili široké masy poddaných. Povstalci, nazývaní kuruci, v priebehu niekoľkých mesiacov mali pod kontrolou takmer celé územie dnešného Slovenska. December 1707 Do povstaleckého vojska sa pridáva Juraj Jánošík, údajne na podnet kuruckého plukovníka Viliama Vinklera. 3. augusta 1708 Bitka pri Trenčíne. Rozhodujúca zrážka medzi cisárskymi vojskami a Rákócziho armádou, v ktorej kuruci zaznamenali výrazné straty. Rákócziho vojsko je rozprášené, prechádza na partizánsky spôsob boja, sťahuje sa z predtým získaných pozícií, rozpadáva sa. Medzi zajatcami je aj Juraj Jánošík. Neskôr vstupuje, podľa niektorých prameňov dobrovoľne, podľa iných pod nátlakom, do cisárskej armády. 1708 – 1710 V odboji proti Habsburgovcom pokračujú partizánske kurucké jednotky pod vedením kapitánov Adama Javorku a Martina Maselníka. K Maselníkovej skupine sa pridáva i zbojnícka skupina Tomáša Uhorčíka. Pri jednej akcii je Uhorčík zajatý a uväznený na Bytčianskom zámku. 1710 Osudové stretnutie Juraja Jánošíka, ako cisárskeho vojaka, a väzňa Tomáša Uhorčíka na Bytčianskom zámku. Vyvinulo sa medzi nimi priateľstvo. Na jeseň, v tom roku, Uhorčík za nevysvetlených okolností uteká z bytčianskeho väzenia, pravdepodobne s Jánošíkovou pomocou. November 1710 Slabá úroda spôsobujúca nedostatok potravín a epidémia moru v Bytči nútia veliteľa posádky na Bytčianskom zámku, generála Ebergéniho, znížiť stavy vojakov. Na žiadosť Martina Jánošíka, poddaného z Terchovej, uvoľňuje jeho syna Juraja zo služby a posiela ho domov . Zima 1710 – 1711 Jánošík, prepustený z cisárskej armády, vyhľadá v zimných mesiacoch niekoľkokrát Uhorčíka, ktorý sa ukrýva na samote U Pavlíkovcov vo Veľkom Rovnom, neďaleko Bytče. Jar a leto 1711 Uhorčík dáva opäť dokopy svoju zbojnícku družinu, ku ktorej sa pridáva aj Jánošík. Ich akcie sú však opatrné a sústreďujú sa viac na oblasti Moravy. August 1711 Zástupcovia cisárskej strany a povstalcov za neprítomnosti Rákócziho podpisujú v Satmari (dnešné Satu Mare v Rumunsku) kompromisný mier. Mnohí z povstalcov však nie sú s výsledkom spokojní a naďalej podnikajú individuálne akcie proti cisárskemu vojsku. 15. – 16. septembra 1711 Uhorčíkova družina prepadáva mešťanov vo Vsetíne, priamo v meste. Ide o poslednú akciu skupiny pod vedením Uhorčíka. Ten sa neskôr ožení a odchádza žiť do Klenovca pod zmeneným menom Martin Mravec. Za svojho nástupcu vymenúva mladého Juraja Jánošíka. 4. septembra 1712 Dvaja zbojníci v Suchej doline, neďaleko Fačkova, smrteľne postrelili domanižského farára Juraja Vrtíka. Ten na následky zranení umiera 5. októbra. Jánošík pri incidente nebol, napriek tomu sa mu pri súde táto vražda neprávom pripísala. 5. októbra 1712 Zbojníci ozbíjali žilinského mešťana Jána Šipoša o súkno. Časť súkna zbojníci predali, časť ukryli. 26. októbra 1712 V rámci prenasledovania zbojníkov cisárskych vojakmi uväznia Jánošíka a Uhorčíka na Hrachovskom zámku. Nemôžu im nič dokázať. Navyše, na ich stranu sa postaví aj podžupan Malohontskej stolice Pavol Láni. V prospech Uhorčíka svedčí aj to, že sa v Klenovci pod pseudonymom Martin Mravec zapísal v povedomí ľudí ako slušný občan „bez bázne a hany“. Začiatok marca 1713 Jánošíka vypátrajú v dome Martina Mravca, alias Uhorčíka, v Klenovci. Dom v noci obkľúčia a oboch zajmú. O Mravcovi zatiaľ nevedia, že je v skutočnosti Uhorčíkom. Obvinený je len z napomáhania Jánošíkovi. 16. marca 1713 Začiatok súdneho procesu s Jánošíkom v Liptovskom Mikuláši. Základom obžaloby bola údajne vražda farára Juraja Vrtíka, pri ktorej však, ako uvádzame, Jánošík nebol. Janošík sa vo svojej výpovedi snaží chrániť druhov aj seba. Tvrdí napríklad, že na zboj ho naviedol Uhorčík, ktorý je však podľa jeho ďalšej výpovede mŕtvy – zomrel minulý rok. Jánošík napriek mučeniu neprezradil svojich druhov ani prepojenie na kurucov. 17. marca 1713 Poprava Jánošíka zavesením na hák za ľavý bok. 19. apríla 1713 Súdny proces s Uhorčíkom. Jánošík o sebe i o svojich druhoch prezradil len málo a zväčša hovoril len o tých, ktorí boli mŕtvi. Uhorčíkovo svedectvo je cenným historickým zdrojom informácií o Jánošíkovi a jeho živote. |
Bohatým bral a...
"Jánošík bohatým bral, ale chudobným rozhodne nedával. To je obyčajný mýtus,“ tvrdí Kowalská. O nejakom rozdávaní chudobným neexistujú podľa nej záznamy. Tvrdenia samotného Jánošíka nemajú dostatočnú váhu. Ten totiž počas vypočúvania na súde v Liptovskom Mikuláši v marci 1713 dokázateľne klamal v mnohých veciach, dokonca aj pri mučení. S týmto tvrdením súhlasí aj Kováč, ktorý si myslí, že táto formulka patrí do legendy, ktorá obmotáva túto historickú postavu. Chudobným nemal čo brať, hovorí s úsmevom Kováč, takže sa zameral na bohatých. Občas sa zbojníci v krčme rozšantili a je pravdepodobné, že aj Jánošík dačo z lupu rozdal. "Nebol však zbojníkom preto, že chcel sociálnu spravodlivosť,“ dodáva. O tom, že občas výhodne požičal sedliakom či daroval dar ako poďakovanie veľké pochybnosti nie sú, skôr sa na tisíc kúskov láme zrkadlo, ktoré odráža superhrdinu bojujúceho za obyčajný ľud.
Sezónny lúpežník
Chýry a mýty sa však začali spriadať až sto rokov po jeho smrti. Práve tá bola urýchľovačom i korením príbehu, ktorý nebol taký romantický ako vo filmoch či v rozprávkach. Jánošík kradol. Najviac sa tešil peniazom, šperkom, zbraniam a iným cenným predmetom. Lúpežníci však mohli ukradnúť len toľko, koľko uniesli. "So svojou družinou prepadávali predovšetkým obchodné karavany, pánov na kočoch,“ pripomína Kováč. Dlho sa však na tróne zbojníkov neohrial. Zbíjal len jednu sezónu, od svätého Juraja až po Michala, čiže od apríla po september. Na súde sa priznal k desiatim prepadom. Ich obeťou bol napríklad žilinský mešťan Ján Šipoš, ktorý bol ľahší o súkno, baróna Pavla Révaya "oslobodil“ o dukáty a nejaké tie šperky. Pohyboval sa najmä na Spiši, Orave, v Liptove, občas si odskočil na Moravu a do južného Poľska.
Studená sprcha
Prvýkrát sa náš hôrny chlapec stretol zo zákonom až na jeseň 1711, keď ho lapili spolu s Uhorčíkom, alias Mravcom, a uväznili na Hrachovskom zámku. Dôkazov však nebolo a navyše krčmár Mravec bol už veľaváženým obyvateľom "bez bázne a hany“. Jánošíka prepustili a vrátil sa do hôr. Zostávalo mu ešte pol roka života.
Ďalším polienkom do vatry slávy je fakt, že Jánošík pravdepodobne nikoho nezabil. Pripísali mu síce smrť farára Juraja Vrtíka, no pri jeho prepade nebol, a keďže farár umrel až o mesiac a doma, je evidentné, že lúpežníkom nešlo o jeho smrť. Zato pandúri, ktorí lapili Juraja Jánošíka, podobne šľachetné úmysly nemali. Ak však očistíme legendu od hádzania hrachu pod nohy v krčme, dostaneme jednoduchý výsledok. Jánošíka niekto zradil a lapili ho v dome Mravca.
Mladý zbojnícky kapitán dohviezdil. No práve zo spisu na súde sa dozvedáme najviac informácií o jeho živote. Napríklad aj to, že bol verným kamarátom. Hovoril len o mŕtvych, svojich druhov i prezlečeného Uhorčíka zo svojej spovede vynechal. Nezlomili ho ani pri mučení. Proces trval 2 dni. Iný rozsudok ako smrť neexistoval. Radovým zbojníkom odtínali hlavy, tomuto mladému mužovi udelili najhorší rozsudok. Obesili ho na hák za ľavé rebro. Vraj na výstrahu.
Ideál verzus realita
Je rozdiel medzi Jánošíkom a Jánošíkom. Detské oči milujú luk Robina Hooda a Jurovu valašku. "Problém nastáva, keď sa táto literárna postava začne zamieňať s historickými faktami. Ak sa dáva za vzor pravého Slováka, a ak sa z neho urobí sociálne spravodlivý hrdina, nie je to správne. Majme si Jánošíka ako legendu, ale treba dbať na tieto hranice,“ uzatvára Kováč.
| Prečítajte si aj: |
| Anketa HN: Ako vnímate postavu legendárneho Jánošíka? Jánošík ako historická postava je vnímaný rôzne. Pre niekoho je národným hrdinom, pre niekoho zbojníkom, ktorý bohatým bral a chudobným dával a pre niekoho len obyčajným zlodejom. Legenda už dnes prekročila skutočnosť. |