Jupiterov mesiac Európa vyzerá ako hladká ľadová biliardová guľa. Stále však pribúdajú dôkazy, že pod belostným ľadovým obalom sa nachádza tekutý oceán slanej vody. Jedným z dôkazov existencie vody v kvapalnom stave sú čerstvé zacelené trhliny zvyčajne oranžovej, hnedej alebo červenkastej farby. Americký astrofyzik Bred Dalton si myslí, že práve odlišná farba týchto trhlín môže prezrádzať existenciu života v oceáne Európy.
Čo zohrieva oceán na Európe?
Podľa Daltonových tvrdení sa spektrum svetla odrazeného týmito trhlinami podobá spektru, ktoré by vytvárali kolónie niektorých pozemských baktérií. Domnieva sa, že pri pukaní ľadu sa pod povrch dostane tekutá voda obsahujúca tamojšie mikroorganizmy červenkastej, oranžovej či hnedastej farby, ktoré potom v ľade zamrznú. Podľa prevládajúcich názorov udržiava vodu na Európe v tekutom stave hlbinná sopečná činnosť spôsobená pohybom tohto mesiaca v silnom gravitačnom poli Jupitera.
Možno však existujú aj iné mechanizmy zohrievania tohto vzdialeného oceánu. Oceánograf John Taylor z University of Washington začiatkom decembra zverejnil domnienku, že okrem sopečnej činnosti dodáva energiu aj prúdenie vody spôsobené sklonom osi rotácie Európy. Ak má totiž os väčší sklon, rotácia mesiaca v gravitačnom poli Jupitera vyvoláva vo vode vlny, ktoré sa vzhľadom na ľadový pancier nemajú kam vzoprieť. Energia tohto prúdenia sa teda mení na teplo.
"Ak je moja teória správna, potom je najväčším zdrojom tepla na Európe samotný oceán,“ tvrdí Taylor.
Až dosiaľ sa vedci domnievali, že os Európy má iba nepatrný sklon, sotva 0,1 stupňa. Išlo však iba o teoretický predpoklad. Na snímkach sondy Galileo však na povrchu ľadu vidno útvary naznačujúce, že sklon osi sa v minulosti menil a v súčasnosti môže byť pomerne veľký. Pritom sklon osi rotácie Zeme je približne 23 stupňov a má na tunajšie pomery zásadný vplyv - spôsobuje napríklad striedanie ročných období.
Množstvo tepla, ktoré oceán na Európe dostáva, je rozhodujúce aj z dôvodu odhadu hrúbky ľadovej kôry, pod ktorou je ukrytý. Testujú sa roboty, ktoré by boli schopné preraziť ľad a hľadať pod ním v tekutej vode život - nikto však presne nevie, koľko kilometrov oddeľuje povrch s teplotou hlboko pod bodom mrazu od priateľského oceánu Európy.
"Dnes sa už vedecká komunita zhoduje v tom, že na Európa je skutočne oceán tekutej vody,“ konštatuje profesor William McKinnom z Washington University v St. Louis. "Sme pripravení urobiť ďalší krok a začať ho skúmať.“
Nádej pre novú Zem
Vedci zväčša súhlasia s tvrdením, že niektoré javy na povrchu ľadu - od trhlín až po výrony oxidu uhličitého - nejako súvisia s oceánom teplej vody pod povrchom. Nevylučuje sa ani prítomnosť ľadových sopiek, ktoré na rozdiel od tých pozemských namiesto lávy chrlia vodu. Jedni však dúfajú, že ide o dôkazy priameho spojenia cez neveľmi hrubú ľadovú vrstvu (ktorej hrúbka sa i napriek tomu počíta na kilometre), kým iní si myslia, že sa takýmto spôsobom iba prejavuje tepelná energia z hlbinnej vody predierajúcej sa cez ľadový pancier hrubý desiatky kilometrov. V súčasnosti americká kozmická agentúra NASA uvažuje o sonde, ktorá by skúmala povrch Európy z obežnej dráhy - okrem iného aj pomocou podobného radaru, ktorým sa hľadajú skryté zásoby vody na Marse. Konkrétna podoba ani dátum štartu však nie sú doteraz stanovené. Samotné pristátie a prienik pod ľad budú pravdepodobne záležitosťou vzdialenej budúcnosti.
Skúmanie Európy je však zaujímavé aj z ďalšieho hľadiska. Pri hľadaní planét pri iných hviezdach sa doteraz vďaka nízkej citlivosti pozemských prístrojov darí objavovať iba obrovské telesá podobné Jupiteru. Niektoré však obiehajú oveľa bližšie k svojej hviezde.
"Z viac než 300 doteraz objavených planét pri iných hviezdach sa takmer 30 nachádza v obývateľnej zóne,“ vysvetľuje David Kipping z londýnskej University College.
Z povahy týchto plynných obrov nemožno očakávať, že by na nich bol život - ak však majú mesiace podobné Európe, mohol by na nich existovať oceán bez ľadu. Inými slovami: podmienky rovnaké ako na našej Zemi!
David Kipping predstavil novú metódu hľadania takýchto telies prostredníctvom nepravidelností v obehu obrovskej planéty okolo svojej hviezdy. "Metóda je schopná objaviť mesiac s hmotnosťou našej Zeme obiehajúci okolo planéty veľkosti Neptúna,“ tvrdí britský vedec. Problémom však je, že mesiace veľkých planét našej slnečnej sústavy sú predsa len o dosť menšie než Zem. Zaujímavejšie výsledky preto poskytnú pravdepodobne až kozmické teleskopy určené na hľadanie planét podobných Zemi pri iných hviezdach, predovšetkým projekt NASA nazvaný Terrestrial Planet Finder.