Čo som sa po horách nachodil...

Kto by si nepamätal Michala Dočolomanského a jeho zvonivý hlas: "Zbohom buď lipová lyžka...“ Keď sa v sedemdesiatych rokoch rozhodol režisér Karol Zachar uviesť inscenáciu Na skle maľované, možno ani netušil, že dovedna si ju diváci budú môcť vychutnať v Slovenskom národnom divadle až 648-krát. "Zachar sa do ľudovosti veľmi rozumel, dbal na detaily. Štefan Nosáľ zasa dodal predstaveniu ten svoj výraz a obraz tanca, lebo to je jeho parketa, takže sa doplnili,“ spomína si na vtedajšie predstavenie herečka Soňa Valentová a dodáva: "Bolo to jedno z najpopulárnejších predstavení na ľudovú tému. Miško Dočolomanský zostal v povedomí ľudí ako Jánošík.“ Veľmi dobre si pamätá na jedno z predstavení vo Východnej, ktoré bolo vďaka autentickosti prostredia a úžasným ľuďom pre ňu skvelým zážitkom: "Jedno z tých predstavení bolo aj v daždi a všetci zostali, nikto neodišiel,“ hovorí Valentová.

Smrť, ktorej tlieskajú
Soňa Valentová mala v pôvodnom predstavení len jediný výstup, no ten stál za to. Hrávala smrť vo veľmi zaujímavom divokom čísle na záver inscenácie. "Smrť, ktorá Jánošíka umiluje k smrti,“ vysvetľuje herečka. Ako sa tradície posúvajú z generácie na generáciu, i úloha Smrti v predstavení Na skle maľované prešla od matky na dcéru. "Ja som bola mimoriadny fanúšik predstavenia Na skle maľované. Keď som bola malinká, Miška Dočolomanského som milovala v tej postave Jánošíka a v tom čase by sa mi asi nikdy neprisnilo, že raz, keď budem veľká, budem robiť to isté čo mama. Je to taký fajn pocit, že štafeta ide ďalej,“ hovorí herečka Katarína Hasprová o svojej úlohe Smrti v novej verzii muzikálu a dodáva: "Moja postava Smrť má len jeden výstup v druhej časti, ale ja som Janka Ďurovčíka prosila, aby mi urobil takú choreografiu, aby som mala čo ukázať a myslím si, že sa mu to podarilo,“ hovorí Hasprová. Postava smrti jej mamy pred rokmi bola viac ľudovejšia, v bielom plátne, v novom predstavení je smrť viac rokovejšia, ešte divokejšia.

A čo na to hovoril Miško?
V novšom predvedení Jána Ďurovčíka si hru môžeme už niekoľko rokov pozrieť na Novej scéne. Predstavenia sa len ťažko dajú porovnať, obidve sú niečím výnimočné.

Ďurovčík popri zachovaniu folklórnosti, predstaveniu dodal rokovú dynamickosť, ktorá viac zaujme súčasného diváka, no Slovenský ľudový umelecký kolektív (SĽUK) svojím tancom osloví všetkých .Texty pesničiek sa síce trošku zmenili, čo môže Dočolomanského nôte naučenému poslucháčovi spočiatku prekážať, stále však majú svoje čaro. Herci vo vynovenom predstavení však neotvárajú len naprázdno ústa, ako tomu bolo v minulosti, ale naozaj vyludzujú tóny, čo je pri zložitých Ďurovčíkových choreografiách často namáhavé.

2Bola som na premiére nového predstavenia v roku 2005 ešte aj s Michalom a veľmi sa nám to páčilo. Bolo to iné, malo to viac humoru, ten tanec nebol taký poetický, ale mal šťavu, ako to už Ďurovčík vie urobiť," hovorí Valentová.

Jedno sa však nezmenilo. Divadelné trapasy. A tak ako si Soňa Valentová pamätá svoje vystúpenie, keď jej skoro spadla sukňa, tak si zasa Katka Hasprová pamätá predstavenie, pri ktorom Jánošíkovi odletela parochňa. "Diváci sú takí chápaví, že keď sa niečo zlé stane, tak podporia toho umelca, že sa nič nedeje.“ To je to, čo si herci na divákoch vážia.

A čo je pravdy na tom, že sa predstavenie končí? "My sa tešíme, že to ešte stále hráme, pretože to nie je čerstvo premiérované predstavenie, dokonca nás na dva mesiace stiahli, tak sme boli veľmi nešťastní, ale už sme opäť späť,“ teší sa Hasprová. "Fámy z jari, že táto bratislavská muzikálová inscenácia v choreografii a réžii Jána Ďurovčíka už skončila svoju púť, nie sú pravdivé,“ píše sa v tlačovej správe divadla Nová scéna zo začiatku júna. Takže môžeme byť pokojní. Nová scéna chce totiž inscenáciu hrať aj ďalšiu sezónu. I keď sa hrá iba raz za mesiac, na záver každého predstavenia zaznie obrovský potllesk. A tomu sa určite teší aj Miško Dočolomanský, ak sa na nás zhora díva. Veď ten potlesk vlastne patrí aj jemu.