Výtržnosti, razie, znásilnenia. Deportácie do koncentračných táborov a napokon výsluchy, mučenia a hromadné popravy. Takto si asi činnosť svojich stúpencov "otec národa" Andrej Hlinka nepredstavoval. Zo spolku prívržencov samostatnosti Slovenska sa Hlinkova garda postupne zmenila na politickú políciu a ozbrojenú organizáciu, ktorej príslušníci asistovali pri popravách stoviek osôb. Po porážke nacizmu, skončení druhej svetovej vojny a zániku slovenského štátu bola zlikvidovaná, zákonom zakázaná a jej aktívni členovia, ktorí neušli za hranice, boli postavení pred retribučné súdnictvo. Mnohí prišli o život ešte počas Povstania rukou partizánov a sovietskych vojakov. Ústav pamäti národa nedávno uverejnil zoznam osôb, ktorí jej velili na vyšších úrovniach. "Niektorí na to obdobie spomínajú s nostalgiou, niektorí pamätajú represie. Tento zoznam prispeje k znalosti našej histórie a možno prinesie istú sebareflexiu a očistenie," hovorí František Alexander zo Zväzu židovských obcí.
Povojnové tresty
Súpis obsahuje množstvo viac, či skôr menej, známych mien. V Dolnopovažskej župe so sídlom v Trnave šéfoval garde primár trnavskej nemocnice Jozef Bányai, Podunajskú (Bratislava) a Hornopovažskú (Žilina) župu riadili neskorší poslanci osemdesiatčlenného Snemu Slovenskej republiky Vojtech Horák či Koloman Horniš. Na čele gardistického veliteľstva Fatranskej župy so sídlom v Ružomberku bol starosta mesta Anton Mederly. Jeho bratom bol podpredseda snemu a "otec ústavy" Slovenskej republiky z júla 1939 Karol Mederly. "Pamätám si šéfa okresného veliteľstva Hlinkovej gardy v Ilave Vojtecha Remešíka, ktorý na konci vojny ušiel do Argentíny a nechal tu ženu aj deti. Ľudový súd mu v neprítomnosti vymeral tridsaťročné väzenie," spomína historik Valerián Bystrický. Podobných, ktorí emigrovali zo strachu pred trestom za kolaboráciu, bolo zhruba päťtisíc. Najvyššieho šéfa gardy Otomara Kubalu napokon stihol trest smrti obesením.
Gardista. Sochár aj spisovateľ
Viac ako stodvadsať osôb na čele veliteľstiev však podľa historikov nemožno navliecť do rovnakej uniformy. "Mnohí sa tam dostali len preto, že vedeli čítať, písať, že mali medzi ľuďmi autoritu - notári, učitelia, lekári. Spočiatku bolo totiž radové členstvo v garde povinné pre každého muža do šesťdesiat rokov," upozorňuje historička Katarína Zavacká. "Známy sochár Ján Koniarek bol miestnym veliteľom Hlinkovej leteckej gardy v Trnave, pretože ako nadšenec bezmotorového lietania sa v období prvej Slovenskej republiky mohol tejto záľube venovať prakticky len pod pláštikom gardy," vysvetľuje historik Ústavu pamäti národa Peter Sokolovič. Šéfredaktorom Gardistu bol napríklad uznávaný spisovateľ Milo Urban, o Vendelínovi Šuranovi, šéfovi okresného veliteľstva v Trnave, Sokolovič hovorí, že bol obľúbený advokát, intelektuál, ktorý nesúhlasil s brutalitou niektorých gardistov a po spustení deportácií Židov zo svojej funkcie odstúpil.
Komandá smrti
Viac ako velitelia gárd sú podľa historikov kontroverzní velitelia pohotovostných oddielov gardy. Tie vznikli po vypuknutí Povstania a zúčastňovali sa po boku nacistických jednotiek na trestných výpravách proti povstalcom aj civilným obyvateľom. Výsledkom ich teroru bolo podľa historika Stanislava Mičeva 211 masových hrobov, 90 vypálených osád, vyše 5 300 zavraždených, tisíce odvlečených do koncentračných a zajateckých táborov. Z desiatok zaznamenaných prípadov uvádza Zavacká obsadenie Zázrivej začiatkom novembra 1944, kde trestné komando umučilo Adama Matúša Špirku a 35 obyvateľov odvliekli do žilinskej väznice, pričom 15 z nich zahynulo. V mnohých prípadoch prišli o život aj ženy a deti, ranených partizánov nájdených v horských kolibách komandá upaľovali zaživa. "Asistovali tiež pri vyvražďovaniach v Kľaku či Kremničke," dodáva historik Valerián Bystrický. "Pripravujeme aj zverejnenie zoznamu veliteľov pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy," tvrdí Sokolovič.
Vlastenectvo či majetky?
Členstvo v týchto oddieloch bolo spočiatku dobrovoľné, po krátkom čase však boli podľa Sokoloviča zavedené zvolávacie lístky podobne ako v armáde. Neuposlúchnutie mohlo pre odvedenca znamenať väzenie, pokutu a počas brannej pohotovosti štátu aj trest smrti. Tak sa do nich dostali aj negardisti alebo tí, ktorí s gardistickými myšlienkami nemali nič spoločné. Lákadlom bol podľa historika aj žold od osemsto do dvetisíc korún mesačne či bezplatný prísun cigariet a oblečenia. Poštová doručovateľka mohla mať v tom čase plat okolo tisíc korún, deň nájomnej ručnej práce na stavbe bol hodnotený dvadsiatimi korunami. "Niektorí sa do oddielov hlásili aj preto, aby nemuseli ísť do Domobrany, ktorá postupne nahrádzala rozpadnutú armádu. Zatiaľ čo Domobrana bojovala, v pohotovostných oddieloch bola spočiatku väčšia šanca na kasárenské a strážne služby." Pri vzniku gárd v roku 1938 viedlo mnohých jej členov k účasti najmä vlastenectvo, neskôr, v období deportácií Židov, sa motívy zmenili. "Predpokladali, že členstvo v garde im pomôže ľahšie získať nehnuteľnosť, podnik, rádio či automobil po Židovi," vysvetľuje Sokolovič. Krátko po vzniku slovenského štátu bolo členstvo v HG niekoľko mesiacov povinné, pre veľké protesty však vláda túto povinnosť zrušila. V čase najväčšieho rozšírenia mali Hlinkove gardy viac ako stotisíc členov, ich počet však v súvislosti s ich morálnou degradáciou postupne upadal.