Výsledky DNA, ktoré by mali potvrdiť alebo aj vyvrátiť domnienku o pozostatkoch kontroverzného farára a prezidenta slovenského štátu, totiž stále nie sú na svete. Stanislav Májek zo Spoločnosti Andreja Hlinku, ktorá údajný hrob Jozefa Tisa otvorila pravdepodobne nezákonne (bez vedomia nájomcu) a vzorky DNA odoslala na expertízu neznámemu ústavu, tvrdí, aby si Slováci ešte počkali na výsledky. A veľavýznamne pritom žmurká. "Len sa nechajte prekvapiť."
Verte, neverte
Predseda Slovenskej národnej jednoty Stanislav Pánis, ktorý je už šesť rokov nájomcom hrobu na Martinskom cintoríne, neklame, alebo len čiastočne. Tento muž, ktorý sa pred niekoľkými rokmi snažil preraziť aj do veľkej politiky však nečaká na výsledky skúmania. On jednoducho verí, že v hrobe sú pozostatky Jozefa Tisa a vo svojich činoch nevidí žiadnu protištátnu ideológiu.
"Pre mňa nebolo potrebné vykonať žiadnu exhumáciu, som presvedčený, že v hrobe sú prezidentove pozostatky, som predsa kresťan-katolík a vyberať pozostatky mŕtveho z hrobu, to nie je môj štýl," tvrdí rok po otvorení hrobu šéf Slovenskej národnej jednoty. "Ja verím, kto neverí, to je jeho problém. V tomto som čistý." Stanislava Pánisa požiadala pred rokom o vykonanie úprav na údajnom hrobe Jozefa Tisa Spoločnosti Andreja Hlinku. "Dal som súhlas len na úpravy, nie na exhumáciu," dušuje sa. Hlinkovci ho údajne oklamali.
Ani podvedený Pánis zatiaľ nepozná výsledky analýzy DNA. Hovorí, že iba pozná laboratórium, kde jeho kamaráti zo spoločností Andreja Hlinku a Jozefa Tisa poslali údajné Tisove pozostatky. Tí ho však zaviazali mlčanlivosťou. Pánis však tvrdí, že na výsledky analýzy ani nie je zvedavý. "Ja verím pani Kozánkovej, dobrej Slovenke, prvej predsedníčke Spoločnosti Jozefa Tisa, ktorá potajomky, spoza cintorínskeho plota, ešte ako dievča, sledovala Tisov pohreb," pokračuje. Podľa Pánisa však okrem Kozánkovej existuje aj svedectvo kňaza, ktorý popraveného Tisa osobne pochoval na Martinskom cintoríne. Síce nie do terajšieho hrobu, ale iného, iba neskoršie vraj jeho pozostatky znova pochovali do tohto hrobu. A práve tento kňaz vložil do jeho truhly krížik, modliacu knižku a kňazský golier. Pánis si však na meno farára nepamätá. Dobrá Slovenka Kozánková aj bezmenný kňaz už vraj zomreli. Nám sa podarilo zistiť, že Tisa pochovával salezián Jozef Staško. Aj spomínané artefakty, o ktorých hovorí Pánis, sa údajne našli v hrobe - v hĺbke približne 1,6 metra.
Svedok prehovoril
Pri obhliadke Tisovho hrobu sa vraj našli aj krčné stavce. Aspoň tak to tvrdí Stanislav Májek, ďalší Tisov prívrženec, ktorý sa už rok vďaka nemu zviditeľňuje a spolupracuje so spoločnosťami, ktoré výdatne velebia Tisa a Hlinku. Podľa neho neboli krčné stavce zlomené, čo iba potvrdzuje, že v hrobe naozaj spočívajú pozostatky ich idolu. Podľa záznamu Tisovho advokáta Ernesta Žabkaya totiž prezidenta neobesili, jeho kat ho musel vlastnoručne uškrtiť. Tiso mal totiž mohutnú šiju a jeho krk aj krčné stavce povrazu odolali. Pri otváraní hrobu bol údajne prítomný aj biskup nitrianskej diecézy Viliam Judák. Chýbal už len lekár patológ, ktorý by Májkovu teóriou aj potvrdil.
Pánis, ktorý na rozdiel od Májka a biskupa Judáka pri exhumácii nebol, pre istotu pripomína, že v hrobe našli kostru, ktorá svojou dĺžkou mohla patriť Tisovi. "Na 99,99 percenta ide o kostru Jozefa Tisa, treba to však dokázať," dodáva. Ich spoločné tvrdenia však majú isté chybičky krásy. Pri otváraní hrobu bol prítomný aj muž, ktorý sa s nadšením tisovcov a hlinkovcov nestotožňuje - Marian Grach. Ten navyše priebeh exhumácie aj fotografoval. "Niečo, čo pripomínalo kňazsky golierik, by som potvrdil a zvyšky kostí, ostatné je však nezmysel, " hovorí. "Musíte si uvedomiť, kto to tvrdí, a hlavne prečo," upozorňuje Grach.
Kamarátske spolky
Prečo Pánis svojvoľné počínanie kamarátov doteraz nezažaloval, zostáva aj po roku otvorenou otázkou. Možno preto, že Spoločnosť Andreja Hlinku, ktorá zariadila exhumáciu, nechala pri údajnom hrobe Tisa postaviť za takmer štvrť milióna korún pomník z čiernej žuly. Peniaze pochádzali pravdepodobne z prostriedkov belgických Slovákov. Spoločnosť zrejme z podobných prostriedkov financuje aj skúmanie vzoriek DNA. Pravda, ak vôbec vzorky odobrali a nechali si urobiť analýzu. Spomínaná spoločnosť je síce riadne zaevidovaná na ministerstve vnútra, nemá však svoju stránku na internete, trvalé sídlo ani telefonický kontakt, ba ani osobu oprávnenú konať v mene združenia na verejnosti. Takisto ako sesterská Spoločnosť Jozefa Tisa. Svoje aktivity financujú z neznámych zdrojov, pravdepodobne ich však podporujú zahraniční Slováci. Za hranice totiž emigrovali aj slovenskí gardisti, ktorí radi spolufinancujú podobné podujatia či vydávanie oslavných kníh o Tisovi. Odpoveď na otázku, prečo hlinkovcov nezažaloval, je jednoduchá. So Spoločnosťou Andreja Hlinku, výrazne sa angažujúcej v kriesení Jozefa Tisa, šéf Slovenskej národnej jednoty Stanislav Pánis úzko spolupracuje. Paradoxom však je, že v mene tejto spoločnosti vystupuje aj bratislavský katolícky duchovný.
Oltárny brat
Farár Štefan Herényi, donedávna administrátor blumentálskej farnosti a jeden z najhorlivejších obdivovateľov Tisa, sa teší dokonca z ocenenia od poslancov mestskej časti Bratislava-Nové Mesto. Cenu dostal ako osobnosť roka. Údajne za svoju činnosť s deťmi. Faktom je, že tento muž sa ešte donedávna angažoval predovšetkým vo veci exhumácie bývalého prezidenta a na jeho fare a v kostole sa schádzalo veľa osôb pôsobiacich v oboch spolkoch. Farár Herényi dokonca osobne rokoval s riaditeľom pohrebnej služby Miloslavom Hrádekom. Nezastavilo ho ani vystríhanie šéfa pohrebnej služby, ktorý kňaza upozorňoval na možné následky exhumácie.
Dnes sa farár od prípadu dištancuje. Spôsobil mu vraj veľa problémov a nepríjemností. Pánis sa domnieva, že trpí práve kvôli tomu, že sa angažoval za Jozefa Tisa. Možno pre prílišnú horlivosť musel opustiť aj svoju "buditeľskú" farnosť. Herényi dianie okolo seba nekomentuje a o Tisovi odmieta akúkoľvek diskusiu. Nechce hovoriť ani o odobratých vzorkách DNA, respektíve o ich výsledkoch. Vytrvalo tvrdí, že s celým prípadom vlastne nemá nič spoločné. S menom tohto farára sa však možno stretnúť aj v rodnom dome Jozefa Tisa v Bytči. Číslo jeho mobilného telefónu je totiž zverejnené na webovej stránke. Na tomto čísle sa môžu kontaktovať prípadní záujemcovia o prehliadku rodného domu Jozefa Tisa. Herényi má pôsobiť v dome prezidenta vojnového štátu ako sprievodca. Farár aj túto informáciu odmieta. "Nie je to pravda," reaguje podráždene. "Vidíte, aj takéto omyly sa stávajú."
Zabudnutý rodný dom
Tisov rodný dom na Ulici 1. mája v Bytči momentálne nenavštevuje skoro nikto. Bývalý správca domu zo Svätého Jura, ktorý v dome sprevádzal občasné návštevy a zároveň pôsobil ako redaktor novín Nástup, zomrel priamo v dome pred štyrmi rokmi. "Noviny vydávala Spoločnosť Dr. Jozefa Tisa údajne za peniaze kanadských Slovákov," hovorí staršia žena zo susedného domu. Svoje meno pre istotu odmieta prezradiť. "V dome sa stretávajú holohlaví a potetovaní muži, mohli by mi ublížiť," strachuje sa. Od smrti posledného správcu rodný dom prezidenta nemá pána. Príležitostne však doň chodí šéf národniarov Ján Slota, Pánis, Májek so suitami a zopár mladíkov zo Žiliny. V dome je zriadená pracovňa, knihovňa, údajne je tam tiež prezidentova busta. Prívrženci Tisa ich doniesli z Nemecka. O tom, že sa v tomto dome narodil budúci kňaz a prezident, informuje len zaprášená pamätná tabuľa. Mimochodom, tabuľa je jediná pamiatka v meste, ktorá Tisa pripomína.
Príbuzní odmietajú, cirkev čaká
O Tisa sa nezaujímajú dokonca ani jeho príbuzní. Dodnes žijú Tisovi synovci v okolí Partizánskeho, aj v Bratislave. Väčšina príbuzných pochádza z vetvy Tisovej sestry a jej manžela Rudolfa Dobiáša. O Tisovi nechcú ani počuť, odmietajú poskytnúť na porovnanie vzorky DNA a tiež spoluprácu s nacionalistami. Cirkev má však o svojho oltárneho brata čulý záujem. Občas za popraveného farára v kostoloch slúžia zádušné omše. A nielen to. Dušan Argaláš, hovorca nitrianskej diecézy, do ktorej patril aj kňaz Jozef Tiso, hovorí:
"Čakáme na to, či sa potvrdí, že pozostatky, ktoré sa našli v hrobe, sú identické s osobou Jozefa Tisa." Podľa Argaláša sa identita skúša podľa zachovaných osobných vecí prezidenta. A hneď podotýka, že cirkev objednávku na preskúmanie vzoriek DNA nezadávala. Na otázku kto, odpovedá, že asi spoločnosť, ktorá vykonala exhumáciu. Až po dlhej chvíľke uvažovania si spomenie, že ide o Spoločnosť Andreja Hlinku. Ani tento duchovný však nevie, kde by sa mala expertíza vykonať. Nitrianske biskupstvo jednoducho objednávku nezadalo, nevie, kde sa vzorky overujú, iba čaká na ich výsledky. Rok čakania je však už aj pre farársku trpezlivosť, ako sa zdá, pridlho.
Modla náckov
Niekoľko dní pred Tisovým výročím je riaditeľ Mestskej pohrebnej spoločnosti Marianum Miloslav Hrádek z toho smutný. Pripravuje sa na každoročný pochod nacionalistov na Martinskom cintoríne pri hrobe v cintorínskom sektore číslo 19. Holohlavcom a ich vodcom je jedno, či v hrobe ležia pozostatky ich idolu alebo nie. Potrebujú pietne miesto. Pánis, Májek i farár Herényi im ho ponúkli. Hrádek je však na holohlavcov pripravený. Tak, ako každý rok, aj teraz budú náckom na cintoríne a v jeho okolí robiť spoločnosť kordóny po zuby ozbrojených policajtov. Hrádek je prekvapený skôr z toho, že exhumáciu telesných pozostatkov nepovolil nájomca hrobu Stanislav Pánis. Z jeho pohľadu ide teda o trestný čin a čuduje sa, prečo Pánis svojich kamarátov nezažaloval. Podľa svedectiev, ktoré sa podarilo riaditeľovi zhromaždiť, Tisove pozostatky z hrobu vybrala štátna polícia a spopolnila ich v brnianskom krematóriu. Ako to urobili v mnohých podobných prípadoch pred Tisom aj po Tisovi. "Už by malo byť v tejto veci konečne jasno," tvrdí s hnevom. "Dokedy sa chcú vyhovárať jeden na druhého a klamať verejnosť. Treba už jasne povedať, kto za touto aktivitou stojí." Podľa Hrádeka Slovensko nie je vyrovnané so svojou minulosťou a podobné kriesenie duchov neveští nič dobré...
Jeden prezident
Jozef Tiso ušiel tesne pred koncom vojny zo Slovenska cez Rakúsko do Bavorska. Tam ho chytili americké vojenské orgány a vydali Československu. Tisa obvinili z mnohých zločinov, okrem iného zo zrady, prenasledovania Židov a potlačenia protifašistického povstania. Rozsudok vyhlásili 15. apríla 1947. Tiso neprejavil žiadnu ľútosť, o tri dni neskôr, po rozbrieždení, nasledovalo vykonanie rozsudku: trest smrti povrazom. Tisovi obhajcovia podali žiadosť o milosť, hlasovanie päťčlenného predsedníctva však bolo nerozhodné - dvaja boli za, dvaja proti a jeden sa zdržal - a zodpovednosť padla na pražskú vládu. Aj keď prezident Edvard Beneš z humanitných dôvodov uvažoval o milosti, napokon sa priklonil k názoru vlády, ktorá bola proti. Poprava sa konala na dvore väznice Krajského súdu v Bratislave. Kat v obleku a v žltých semišových rukaviciach zviazal exprezidentovi ruky i nohy, jeho pomocníci mu navliekli na krk slučku a na povel ho pustili. Aj pri svojej viditeľnej obezite nebol Tiso podľa svedkov hneď mŕtvy, preto sa mu kat snažil pomôcť trhnutým slučky, aby mu zlomil väzy a potom ho údajne zaškrtil vlastnými rukami. Následne lekári prokurátorovi potvrdili, že rozsudok bol vykonaný .