"Zistil som, že cítim trvalú lásku k svojej matke a žiarlivosť voči otcovi. Dnes si myslím, že tento jav je v detstve rozšírený všeobecne," povedal kedysi slávny psychoanalytik Sigmund Freud. Na svojom pozorovaní neskôr rozvinul teóriu o takzvanom oidipovskom komplexe, zahrňujúcom podvedomú túžbu malých chlapcov sexuálne sa zblížiť s matkou a zavraždiť svojho otca.
Freudova teória si vyslúžila množstvo kritiky, psychológovia sa však zhodnú, že vzťah k matke je u človeka spravidla tým najdôležitejším vzťahom života. Preto nedávny prípad 11-ročného Marca Masieru, ktorý pred vlastnou mamou ušiel na taliansku ambasádu, zaujal nielen tým, že intímny a banálny rodinný spor prerástol do diplomatickej drámy. Mnohých prekvapilo, že si dieťa vybralo otca...
Kde sa dvaja bijú a tretí trpí
Prípad Marca Masieru a jeho rodičov je modelovou situáciou, metaforou sveta, v ktorom žijeme. Dvaja mladí ľudia si padnú do oka, zamilujú sa a splodia potomka. Istý čas je všetko v poriadku, ale potom sa karta obráti, láska vyprchá a vzťahu je koniec. Rozchod partnerov je o to ťažší, ak tých dvoch spája dieťa.
Detská psychologička Mirina Hochelová tvrdí, že pre dieťa je situácia, že rodičia už nechcú viac žiť spolu, vždy traumatizujúca. "Ľudia si myslia, že čím je dieťa staršie, tým vníma rozkol medzi rodičmi menej bolestivo, je to však obyčajný mýtus. V skutočnosti záleží viac na tom, ako ten jeden rodič, s ktorým dieťa zostane žiť, preň dokáže vytvoriť domov a rodinné zázemie, aký bude model života v neúplnej rodine," hovorí Hochelová pre HN.
Zdôrazňuje, že je dôležité, aby sa rozhádaní exmilenci snažili ušetriť dieťa čo najviac od toho, aby trpelo pre ich problémy. Často sa však stáva pravý opak. "Dieťa sa stáva ich nástrojom, ako proti sebe bojovať. Je zosobnením ich boja, cez dieťa si vzájomne dokazujú "kto z koho", kto je lepší, kto je morálnejší, kto je viac na vine stroskotaniu ich vzťahu. Vnímajú to tak, že ku komu chce to dieťa ísť, ten má prevahu."
More, pizza a dobrodružstvo
V skutočnosti je všetko inak. Hochelová vysvetľuje, že i v dospelosti sme viac priťahovaní niečím, čo nemáme, čo nám chýba, čo nie je preskúmané a banálne. I v ideálnych rodinách s oboma láskou spojenými rodičmi začne vzťah dieťaťa k matke približne od škôlkarského veku postupne chladnúť a do zorného poľa sa dostáva otec. Ten je menej úzkostlivý, menej sa snaží potomka izolovať od nástrah okolitého sveta. Naopak, predstavuje lákavé spojivo s veľkým neznámom všade navôkol. Kým matka predstavuje bezpečie, potravu, ale i obmedzenia, otec je ten, s ktorým je život viac o hre, o dobrodružstve.
Tento rozdiel vystupuje do popredia najmä v prípade, ak sa partneri rozídu a potomka vychováva len jeden rodič, najčastejšie matka. Je to ona, kto musí byť nielen útočiskom, ale i tvorcom pravidiel a strážcom ich dodržiavania, autoritou príkazov, zákazov a trestov. Naopak, otec nie je viazaný touto zodpovednosťou, a vo vnímaní 11- ročného mladíka sa viac spája s víkendmi, dovolenkami. "Je kdesi ďaleko, posunutý do roviny akejsi túžby, romantickej predstavy. Otec je tu spájaný s dobrodružstvami a príjemnými zážitkami," vysvetľuje Hochelová. Aj keď konkrétne k prípadu rozhádaných Marcových rodičov sa nemožno vyjadrovať, pretože nie sú známe všetky jeho okolnosti, toto vysvetlenie je v súlade s tvrdením Marcovej matky, že chlapca na živote v Taliansku láka more a pizza.
Ideál a realita
Otec chýba i z ďalšieho dôvodu. Ani si to neuvedomujeme, ako sme na každom kroku konfrontovaní s modelom ideálnej rodiny, v ktorej sú zastúpení otec aj matka. Tento model sa všeobecne považuje za jediný dobrý. V skutočnosti je však zriedkavejší, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Podľa posledného sčítania ľudu z roku 2001 tvorili takzvané úplné rodiny, teda rodiny s oboma rodičmi, len približne polovicu celkového počtu domácností na Slovensku. Ich počet sa oproti predchádzajúcemu sčítaniu znížil, počet takzvaných neúplných rodín, naopak, stúpol takmer o tretinu. Tento trend, označovaný aj ako rozklad tradičnej rodiny, pokračuje.
Sociologička Jarmila Filadelfiová pripomína, že názov "neúplná rodina" je už zastaraný a prestáva sa používať, pretože je hodnotiaci - samotný výraz "neúplný" evokuje, že ide o rodinu, v ktorej niečo chýba. "Život s jedným rodičom, ak je harmonický, má však pre dieťa väčšiu hodnotu ako život v rodine, kde sú síce prítomní obaja rodičia, ale vzťahy medzi nimi sú naštrbené a rodina je de facto nefunkčná. Preto sa v sociologických kruhoch začína skôr hovoriť o jednorodičovských a dvojrodičovských rodinách," dodáva Filadelfiová.
Keďže však v spoločnosti pretrvávajú tlaky označujúce dvojrodičovskú rodinu ako ideálnu a jedinú správnu, vo vnímaní detí žijúcich s jedným rodičom sa automaticky posilňuje túžba po tom druhom. Mirina Hochelová k tomu dodáva, že je, samozrejme, najlepšie, ak sa podarí dosiahnuť ideál a pri potomkovi sú prítomní muž i žena. Na druhej strane je lepšie, ak sú ľudia k sebe úprimní a dokážu žiť v pravde. Zostávať spolu len kvôli deťom je síce šľachetné, ale nie vždy to najlepšie riešenie.
Malý Othello
Existuje ešte jeden dôvod, prečo sa jedináčik búri. Dramatický útek Marca od matky na talianske veľvyslanectvo možno vysvetliť podvedomým pocitom ohrozenia. Dôvodom je tehotenstvo. "Aj v normálnej fungujúcej rodine cíti staršie dieťa neurčitú hrozbu, keď rodina očakáva prírastok. On síce navonok hovorí, že na súrodenca sa teší, pretože vníma, že okolie to od neho vyžaduje. Ale vo vnútri, v podvedomí, rezonuje obava, že už nebude v pozornosti rodičov jediný," uvádza Hochelová. Prízvukuje, že vo veku jedenásť rokov už dieťa musí chápať, že pozornosť rodičov sa po narodení bračeka či sestričky rozdelí na viac častí.
Často sa stáva, že dieťa žiarli na matkinho nového partnera i na očakávaného či už narodeného mladšieho súrodenca. Reakcie sú tu rôzne, pričom trucovité odmietanie matky môže byť jednou z nich. I riešenie závisí od prípadu k prípadu. Deti chcú raz to a raz ono, uzatvára prípad Hochelová. Sama by dilemu riešila jednoducho: "Ak chce ísť, nech si ide. Časom sám spozná, že život s otcom v Taliansku nie je až tak med lízať, ako si predstavoval. Že i jeho mužský ideál ma svoje slabiny. Otec by musel prevziať rolu vychovávateľa a toho, kto dáva príkazy a zákazy. Skôr či neskôr by chlapec začal sentimentálne túžiť po matke. Vrátil by sa sám."