Pre úspešné transakcie sa po smrti syna začal modliť k Bohu, napísal aj dve knihy o zmysle života a Kresťanstva. Havaroval na luxusnom aute Lamborghini a napriek tomu si kúpil najdrahšie auto sveta Bugatti Veyron. Finančne podporuje 750 detí v Bangladéši. Bývalí spolupracovníci ho údajne chceli zavraždiť, no on tvrdí, že nie je pomstychtivý.
Vo vašej firme máte každú miestnosť nazvanú podľa nejakého súhvezdia. Momentálne sedíme v Orione, je tu aj Polárka. Chceli ste tým niečo povedať?
- Priestor vesmíru a hviezdnych sústav je niečo, čo človeku "dochádza", že je to niečo, čo značne presahuje a prevyšuje. Možno aj preto sme sa rozhodli, že nazveme "rokovačky" podľa jednotlivých súhvezdí.
To je zaujímavé, ale cirkev odmietala uznať nové vedecké objavy...
- Vesmír je seriózna veda a Pán Boh - v tom nie je žiadny rozpor. Rozpor vzniká, keď si ľudia do toho začnú vkladať svoje myšlienky. Vezmite si evolučnú teóriu, podľa nej vznikol život náhodou: na to potrebuje človek oveľa viac viery, ako keby veril v Boha Stvoriteľa.
Pracovné rokovania začínate modlitbou, pravdepodobne aj s novinármi začínate duchovne...
- Modlitbou začíname iba pracovný deň. U nás vo firme, ako aj v celej spoločnosti, sú ľudia veriaci aj neveriaci: tí, ktorí majú záujem, sa ráno zhromaždia a chvíľu sa modlia. Keď mám rokovanie s neveriacim, bol by nezmysel, aby som sa snažil o vtesnanie modlitby do rozhovoru.
Môže byť v tvrdom svete biznisu úprimne veriaci človek?
- Určite. Nechcem povedať, že by som ako kresťan mohol podnikať v akomkoľvek odbore. Ale tých odborov je nepochybne veľa.
Nie je to možno cesta, ako sa s dôverou priblížiť ku klientovi?
- Ja som tiež nebol celý život veriaci. Do 35 rokov som sám seba považoval za nepoznajúceho Boha a keď mi vtedy niekto povedal, že je úprimne veriaci, tak som mal k tomu človeku určitú nedôveru. Poznal som však aj množstvo ľudí, ktorí považujú samých seba za neveriacich a sú čestní. Ak sa človek hlási k Ježišovi Kristovi a ku kresťanstvu, samozrejme, získa dôveryhodnosť.
Chcete byť takto dôveryhodný pre anglo-amerických partnerov?
- Ja chcem byť predovšetkým dôveryhodný pre Pána Boha, aby som mohol byť preňho použiteľný. Potom môžem byť dôveryhodný pre každého človeka.
Ako príslušník cirkvi adventistov máte dokonca aj podnikateľské stretnutia. Čo na nich riešite?
- Pán Boh potrebuje ľudí vo všetkých spoločenských sférach. Potrebuje aj podnikateľov, pretože na Božie dielo Boh potrebuje aj prostriedky. Aby ich ľudia dávali na šírenie evanjelia. Keď sa stretávajú podnikatelia kresťania, nerobia obchody. Ide im o to, aby spoločne podporili projekty evanjelizácie a misií. Nejde len o to poslať na dobrú vec peniaze, ale sa na projektoch aj zúčastniť.
Máte vlastnú internetovú stránku, bývate hosťom zábavných programov. O slovenských miliardároch takmer nepočuť. Radi sa takto zviditeľňujete?
- To, že mám internetovú stránku, som tiež zistil nedávno (smiech). Je možné, že ma na to nahovorili ľudia od nás z marketingu, bez toho, aby som si to zapamätal. Mám však pocit, že tam veľa vecí o mne nie je. Samozrejme, to čo som dal o sebe asi najviac vedieť, je asi moja kniha, ktorá vyšla v českom a anglickom jazyku - v nej však nie je až taká dôležitá osoba Radima Passera. Píšem v nej, ako Pán Boh zasiahol do môjho života a ako sa zmenili moje životné priority.
Vo svojej knihe opisujete podrobne aj svoje súkromie. Vyznávate sa z nevery, zo striedania žien. Prečo?
- Kniha bola napísaná preto, aby aspoň jednému človeku pomohla na ceste k Pánu Bohu. Asi kľúčové bolo to, akou otvorenou formou mám tú knihu napísať. Písať na 50 stranách pomerne povrchným spôsobom, ako Pán Boh zasiahol do môjho života, alebo som mohol ísť do detailov, ktoré pre niekoho môžu byť až zarážajúce, možno až šokujúce. No to všetko iba preto, aby človek ukázal, že Pán Boh toto správanie a myslenie môže zmeniť. Pán Boh nás neznásilňuje. Krásne o tom hovorí napríklad Ježiš Kristus v Zjavení: "Ja klopem na dvere a búcham." Aj k tým ohlasom, ktorý som mal, tak vďaka Bohu viem, že tá práca nebola zbytočná.
Môže sa človek zmeniť?
- Určite. Nemôže sa však zmeniť sám osebe. To je zmena, ktorú v človeku môže vykonať Duch Svätý. Čiže tretia osoba.
Myslíte si, že je Biblia blízka dnešnému človeku?
- Tá je blízka v každej dobe. V staroveku, stredoveku i dnes.
Vlastníte jedno z najdrahších áut na svete Bugatti Veyron, ktorého cena dosahuje 40 miliónov korún. Ako sa to zhoduje s kresťanskými cnosťami, akou je napríklad skromnosť...
- Myslím si, že nikto nemá právo posudzovať činy iného človeka, pretože nie som schopný všetky pohnútky vysvetliť. Pán Boh mi vidí do srdca a vie, prečo som sa takto rozhodol. Je možné, že v inom prípade by som sa rozhodol inak. Ja som s Pánom Bohom vo svojom srdci urobil zmluvu, ako budem nakladať s prostriedkami, ktoré mi zveruje. Časť prostriedkov ide na Božie dielo, na evanjelium a misiu. Určitá časť prostriedkov sa reinvestuje do firmy a určitá časť mi zostáva na súkromnú potrebu. Pokiaľ by som si zadovážil niečo, čo stráca hodnotu, tak by sa to dalo takýmto spôsobom posudzovať, ale pevne verím, že ak to auto nezničím, je to investícia, ktorej hodnota sa nebude znižovať a raz sa tie prostriedky môžu použiť pre dobrú vec.
Bugatti Veyron ste si kúpili ešte predtým, ako ste mali nehodu na ďalšom superluxusnom vozidle - Lamborgini. Kúpili by ste si ho aj po nehode?
- To je dobrá otázka... nie som si tým istý. Vzhľadom na to, že to auto bolo objednané, rozhodol som sa objednávku nerušiť. Ako by to bolo po nehode, nedokážem v tejto chvíli povedať. Je to tak päťdesiat ku päťdesiat.
V jednom rozhovore ste však spomínali, že nehoda bola akýmsi varovaním...
- Nehoda mala pre mňa celý rad poučení. Bezprostredne po nej som bol pri vedomí, len si to nepamätám. Navyše som nešiel extrémne rýchlo. Nešiel som síce 90 km rýchlosťou, ale oveľa viac to nebolo. Keď som sa potom prebral v nemocnici, prvý tichý hlas mi povedal, diabol ťa chcel zabiť. Druhý hlas mi povedal, ale ja som oveľa mocnejší ako on. Keď ma navštívila žena krátko potom, povedala, že Pán Boh má pre mňa ešte nejakú prácu. Tá nehoda sa z ľudského uhla pohľadu prežiť nedala. Pán Boh mi nielenže zachránil život, ale ma aj štrnásť dní po nehode úplne uzdravil. Všetky tie prvotné javy zrazu zmizli. Nepochybne som mu bol za to vďačný. Ale nepochybne platí aj to, čo hovoríte vy. Že človek by si mal uvedomiť veľa vecí a to bola vhodná príležitosť. My máme tento čas k dispozícii. Nevieme, čo bude zajtra. Aj keby ste neurobili chybu, tak sa môže stať, že zajtrajšok už nebude. To ma vedie k tomu, aby človek žil každý deň tak, aby sa na Pána Boha spoliehal, aby mu dôveroval. Otázka spasenia, ktorú Boh človeku ponúka, platí iba dovtedy, dokedy žijeme. Sme ľudia, ktorí majú dostatok rozumových schopností, aby sa sami rozhodovali. Takže otázka spasenia platí iba dovtedy, dokedy žijem. Potom už s tým nikto nič neurobí. To je jedno z tých poučení. Rýchla jazda môže byť nebezpečná a je to aj o tom, aby každý prispôsobil jazdu podľa toho, aké má auto, a ako jazdí na ceste.
Zatiaľ ste však Bugatti Veyron nepredali...
- Myslím si, že ho niekedy určite predám. Nemyslím si, že je to auto, ktoré by som si chcel napríklad nechať tridsať rokov. To auto nie je zlá investícia, preto si myslím, že taký projekt už nemá nikdy šancu vzniknúť. Iba šesť miliónov eur bolo investovaných do výroby v prepočte na jedno auto. Z toho vyplýva, že taký projekt už nemôže vzniknúť. Takmer dve miliardy sa dali do vývoja tristo kusov, z ktorých iba 250 pôjde do predaja.
Takže, vy ste to vlastne robili pre automobilový dizajn...
- Značka Bugatti bolo niečo, čo sa mi vždy páčilo. Nie som človek, ktorý by bol vysloveným bláznom do áut. Ako väčšine mužov, aj mne sa autá páčia, ale nie sú pre mňa modlou. Pristupujem k tomu tak, že za päť až desať rokov to auto predám a verím tomu, že by ho človek nemal predať so stratou.
Rád jazdíte rýchlo? Pretože s Bugatti Veyron máte na to dobré podmienky. Zrýchlenie z 0 na 100 km dosiahne za 2,3 sekundy...
- Samozrejme, že keď je diaľnica prázdna a človek má bezpečné auto, nehovorím, že idem práve 130 km rýchlosťou. Na druhej strane si myslím, že nejazdím nebezpečne. Mal som síce nehodu, ale inak som žiadnu nehodu nezavinil. Snažím sa jazdiť tak, aby som nikoho neohrozoval. Zrýchlenie ako také je mimoriadny zážitok ním ešte žiadne zákony a predpisy neporušujete. Človek musí byť na bezpečnej diaľnici, niekedy o 4. až 5. hodine ráno, počas sviatku. Vtedy je šanca vyskúšať si rýchlosť, ale v normálnej bežnej premávke to nie je možné.
Ako ešte relaxujete vo voľnom čase?
- Vzhľadom na tom, že okrem práce a rodiny sa snažím byť aktívny aj v Božom diele, tak si myslím, že potom už ostáva čas len na šport. Športujem aspoň raz denne.
Beháte ráno o šiestej...
- Väčšinou.
Je auto ako vec hodné toľkých peňazí?
- Sú ľudia, ktorí si kúpia v zahraničí veľký ostrov alebo loď či helikoptéru. Samozrejme, sú diamanty, ktoré môžu mať takú cenu. Sú obrazy, ktoré sa predávajú za omnoho väčšiu cenu. Otázka je vždy o tom, že človek má určité finančné prostriedky a uvažuje, do čoho by investoval. No myslím si, že toto auto, za podmienok, že ho človek nezničí, tú hodnotu má.
Podnikali ste už v období komunizmu. Predávali ste šampanské, so ziskom 100-tisíc korún mesačne. Začínali ste úplne od nuly alebo vás podporovali rodičia?
- S týmto som začal v podstate od nuly. Vtedy som na to nahovoril jedného kamaráta, s ktorým sa nám ten nápad pozdával a začali sme ho realizovať. Rodičia to nijako neodsudzovali, pretože nemali radi komunistický režim. Podpora bola, ale iba morálna.
Vaša firma vybudovala najväčšie administratívne centrum v Česku, BB centrum, v Prahe 4. Ale 20 percent pozemku súčasného BB centra ste odkúpili od svojho otca...
- Otec síce v roku 2003 zomrel, ale dočkal sa aspoň obdobia, keď už bolo BB centrum z veľkej časti postavené, takže z toho určite mal veľkú radosť. Vedel si predstaviť množstvo vecí, ktoré veľa ľudí vtedy nevidelo. Myslím si, že BB centrum by bez neho nikdy nevzniklo.
Môže sa v tomto biznise presadiť človek, ktorý nemá také zázemie?
- Nie je to úplne jednoduché. V čase, keď som začínal, boli niektoré veci výhodnejšie, iné nevýhodné. Samozrejme, nebola taká veľká konkurencia na trhu s kancelárskymi budovami. Takmer nevznikali. Prvý pavilón BB centra bol prvým kancelárskym priestorom postaveným mimo centra Prahy na zelenej lúke, v podstate deväť rokov po revolúcii. Určite bolo v tom čase menej konkurencie, ale zase nebolo takmer kde sa to naučiť. Išlo o to, pochopiť všetky súvislosti, ktorých je v developerskom odvetví obrovské množstvo.
Mali ste v niečom aj nevýhodu?
- Nevýhodou bolo to, že české banky pred privatizáciou tomuto biznisu vôbec nerozumeli, nevedeli ho financovať. Korunové úrokové sadzby boli v takých hodnotách, že o dlhodobých podnikateľských zámeroch sa nedalo premýšľať. Takže človek sa musel naučiť pracovať so zahraničnými bankami. Dnes si myslím, že keby niekto takto začínal, mal by to oveľa zložitejšie.
Prečo?
- Pretože developerská práca je aj o tom, že musíte mať nejaký kapitál, ktorý do toho vložíte. De facto pri všetkých obchodoch s nehnuteľnosťami, ktoré sme dovtedy robili, sme stavili na jednu kartu, a to bolo BB centrum. Tým sa projekt v tých rokoch mohol posúvať dopredu. Ale aj tak sme potrebovali partnera, ktorým sa stala Jihlavská spoločnosť stavebná PSJ, pretože sme sami nemali dostatok kapitálu, aby nám banka projekt pomohla financovať. Myslím si, že v súčasnosti, keby chcel v tomto smere niekto podnikať, okrem profesionality a know-how potrebujete svoj vlastný kapitál, pretože ak by vám to nejaká banka financovala, tak to pri kúpe pozemku nebude viac ako 50 percent. Potom je to aj o tom, že ak je projekt za miliardu, človek musí do toho dať 150 až 250 miliónov vlastného kapitálu.
V roku 1999 sa vás vaši spolupracovníci údajne pokúsili okradnúť. Dokonca vás chceli v roku 2004 zavraždiť. Upovedomila vás o tom polícia, ktorá mala nahrávky. Ako je možné, že títo ľudia chodia stále voľne po svete?
- Pretože sme v krajine, kde sa hovorí, že "kapry sú kapry", ak si spomínate na tú futbalovú aféru, kde nie je problém, aby každý klamal tak, ako sa dá. Samozrejme, ak niečo niekto urobí, logické je asi nepriznať to. Myslím si, že dôkazy boli veľmi silnými indíciami, že sa pripravovalo to, čo sa pripravovalo. Ale myslím si, že s dôkazmi v právnom systéme, v ktorom žijeme, by polícia neuspela. Lebo napríklad dôkazmi bolo oveľa viac preukázateľné ukradnúť mi tú firmu. Napriek tomu sa to vyšetruje dnes už viac než tri roky. Je veľmi zložité domôcť sa v Českej republike spravodlivosti. Pri korupcii, ktorá vládne v Českej republike, pri tom, ako často si ľudia radi zjednodušia prácu, alebo v podstate z povahy, že neradi pracujú, z tých prípadov je vyriešených veľmi malé percento. Ja nie som človek pomstychtivý, že tí ľudia, aj keď mi chceli zobrať firmu či ma zlikvidovať, musia skončiť vo väzení. Pre mňa je, samozrejme, najlepšie to, že títo ľudia sa o mňa nestarajú, a že si idú v živote svojou cestou. Na druhej strane je však dôležité postaviť sa zlu čelom a dať jasne najavo, že sa človek nedá zastrašiť a keď niekto robí kriminálne veci, tak aby vedel, že za to bude čeliť nejakému dôsledku. Myslím si, že náš právny systém má obrovské rezervy a úprimne povedané, ani nemám pocit, že by sa to zlepšovalo, skôr to ide opačným smerom.
V akom štádiu je prípad?
- Krádež sa stále vyšetruje, aj keď spôsobom, ktorý nechcem komentovať, a čo sa týka prípravy likvidácie, tam sa vlastne takmer bezúspešne snažíme, aby tých ľudí vôbec polícia vypočula. Zdá sa to absurdné, ale, žiaľ, v takomto právnom štáte žijeme.
Keď sú nahrávky a dôkazy...
- Tým, že to kedysi štátny zástupca zastavil, polícia akoby oficiálne musela nahrávky zničiť, pokiaľ mám správne informácie, lebo toto nám nikto oficiálne nepovie. Rozhodne sa to vymyká zdravému logickému ľudskému uvažovaniu.
Hrozí vám niečo aj v súčasnosti?
- Ja tým ľuďom do hlavy nevidím. Tým, že je to mediálne známe, to riziko kleslo o nejaké percentá. Ale ak sa tí ľudia nezmenia, riziko bude do konca života.
Na zamestnancov ste však nezanevreli, dokonca s nimi chodievate na dovolenky... Nie je to bežné, aby zamestnávateľ platil spoločný týždenný pobyt pri mori. Kde ste boli najďalej?
- Dva týždne na Havajských ostrovoch v roku 2006. To bola určite krásna cesta. Ak ľudia vykazujú dobrú prácu, a myslím si, že to funguje v každej normálnej firme, sú tým najlepším kapitálom. Potom sa im človek snaží poskytovať benefity. Jedným z tých benefitov je, samozrejme, slušný príjem, ktorý zodpovedá pracovnému trhu. Okrem toho poskytujeme aj iné benefity a jeden z najpopulárnejších je firemná dovolenka. Chodíme priemerne raz za dva roky, ale na zaujímavú exotickú cestu. Boli sme napríklad v Južnej Afrike, na Maldivách, v Mexiku, na Cypre, Floride.
"Utužujete" tým kolektív?
- Dodáva mu to ďalšiu chuť do práce. Ľudia vedia, že keď sa im darí, firma sa im to snaží vrátiť. Jednou z ideí dovoleniek je, že sa dostanú na miesta, kde by normálne nešli.
Chodia na tieto cesty vaši zamestnanci aj s rodinami?
- Môžu zobrať aj rodinu, ale to si, samozrejme, musia zaplatiť. Niekedy im dávame zľavu. Nemusia platiť sto percent, ale v niektorých prípadoch iba dve tretiny.
Podporujete aj deti v Bangladéši. Prečo práve tieto?
- Tých detí je dnes zhruba 750. Ale vôbec ľudia z Českej republiky, a myslím si, že aj zo Slovenska, že podporujú okolo 2 000 detí v Bangladéši. Je to jedna z najchudobnejších krajín. Vzhľadom na to, že za tým projektom stáli dôveryhodní ľudia, tak sme sa do toho projektu rozhodli tiež vstúpiť. Na začiatku sme podporovali iba tri deti, potom sa ich počet zvyšoval.
Boli ste tie deti aj pozrieť?
- Mal som ich možnosť navštíviť tohto roku. Určite je to zážitok, na ktorý nezabudnem do konca života. Tam je obrovská negramotnosť. V misijných školách môžu získať vzdelanie, a tým oveľa väčšiu šancu sa v budúcnosti uživiť.
Máte spätnú väzbu, viete, kam idú peniaze?
- Stopercentne. Viem, že tie peniaze idú deťom, do dedinských a internátnych škôl. My o každom dieťati máme správy, poznáme ich vysvedčenie, aj to, ako sa na školách učí. Samozrejme, veľa detí pochádza z neúplných rodín a veľa je sirôt. Príbehy jednotlivých detí nie sú veselé.
A nejaký nesplnený sen?
- V pracovnej rovine by sme radi dokončili projekty, na ktorých pracujeme. V duchovnej rovine mám určite veľký sen, aby evanjelium zaplavilo Českú republiku a možno aj Slovensko, aby čo najviac ľudí poznalo zmysel života, ktorý Boh človeku ponúka. V materiálnej rovine nemám nesplnený žiadny sen.