Revolúcie usilujúce sa o "slobodu, rovnosť, bratstvo" tu boli pravdepodobne už dávno pred Robespierrom, Marxom a Leninom. Niektorí antropológovia dospeli k záveru, že podobný proces musela prežiť už spoločnosť praľudí v starších štvrtohorách (pleistocéne). Pri vypracúvaní modelu "veľkej pleistocénnej revolúcie" si zobrali na pomoc aj matematické metódy a počítače.
Slávny Orwellov román Farma zvierat je podobenstvom, ktoré na príklade poľnohospodárskej usadlosti paroduje revolúciu vo vtedajšom sovietskom Rusku. Napriek tomu nejde až o takú fikciu, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Biológovia zisťujú, že v zvieracích svorkách skutočne vládnu zložité spoločenské vzťahy a medzi členmi ustavične zúri "triedny boj". Komplikované hierarchické usporiadanie majú napríklad spoločenstvá hyen, surikát, delfínov a, samozrejme, i veľkých primátov. Zvieratá v nich vytvárajú najrôznejšie spojenectvá a vnútorné aliancie, ktoré im umožňujú získať výhodnejšie postavenie v rámci celej svorky, a tak i lepší prístup k potrave a možnostiam párenia sa -- zvyčajne na úkor slabších jedincov. Na vrchole pyramídy stojí vodca (zväčša dominantný alfa samec), ktorého moc je neobmedzená. Každý príslušník má v štruktúre spoločenstva presne vymedzené miesto, pričom skrytý boj o moc prebieha neustále. Navonok stabilné pomery vládnu iba dovtedy, kým je dominantné zviera schopné zastrašiť svojich protivníkov.
Šimpanzia politika
Čím dokonalejší mozog, tým zložitejšie sú interakcie vo svorke. Je to logické: pamäť uchováva rôzne vzorce správania, inteligencia ich vyhodnocuje a hľadá nové, výhodnejšie riešenia. Najmä u ľudoopov je možné pozorovať komplikované spoločenské stratégie získavania potravy, partnerov na párenie i ďalších výhod, ktoré občas nadobúdajú rafinovanú formu podobnú politickému boju v ľudskej spoločnosti. Súčasťou je i vytváranie spojenectva v rámci tlupy. Podrobne sa týmto správaním zaoberá holandský psychológ Frans de Waal v knihách s príznačnými názvami -- Šimpanzia politika a Opice v nás.
Dnes už odborníci zaoberajúci sa správaním zvierat -- etológovia, nepochybujú o zložitej hierarchickej štruktúre v spoločenstvách najvyspelejších cicavcov. V súvislosti s tým sa však objavuje veľká záhada: všetky známe ľudské tlupy v ranej fáze lovcov a zberačov boli -- a niekde doteraz sú -- veľmi rovnostárske, bez výrazného vnútorného rozčlenenia. Mali síce akýchsi vodcov, ich postavenie však nebolo významné, keďže na rozhodovaní sa podieľali takmer rovnocenne všetci členovia skupiny. Náčelník do tohto procesu vstupoval iba v prípade sporov. Spoločenská hierarchia, ktorú poznáme z histórie, sa začala vytvárať až v oveľa neskorších fázach vývoja.
Znamená to teda, že ostrý kontrast medzi "absolutizmom" svoriek primátov a rovnostárstvom praľudí je výsledkom "veľkej pleistocénnej revolúcie", ktorá sa udiala na evolučnej ceste medzi šimpanzom a pračlovekom? A má tento proces nejaký podiel na vzniku unikátneho tvora, ktorým je Homo sapiens?
Hrubú silu nahradil mozog
Viacerí antropológovia sa domnievajú, že práve počas starších štvrtohôr -- pleistocénu, ktorých počiatok sa dnes spája s obdobím pred asi 1,5 milióna rokov, došlo k výraznej zmene v postavení ľudských predkov voči okolitej prírode. Kým dovtedy boli úplne závislí od jej darov i nepriateľských prejavov, vďaka rozvoju mozgu a inteligencie dosiahli takú úroveň, že sa od spomínanej závislosti do veľkej miery oslobodili. Ich ekologická dominancia začala byť taká silná, že sa dokonca sami stali hnacou silou evolučných premien. O prežití už nerozhodovala fyzická sila, ale rozum. Inteligentnejšie jedince boli schopné zabezpečiť obživu i pre ostatných členov kmeňa, ich postavenie sa zlepšovalo, vďaka čomu mali viac potomkov, odovzdávali svoje gény ďalším generáciám. A spoločenstvo sa začalo meniť dovtedy nevídaným spôsobom: pribúdalo šikovnejších na úkor silnejších. Aj to oslabovalo pozíciu tradičných vodcov, ktorá bola založená takmer výlučne na fyzickej prevahe nad ostatnými. Slabší, ale šikovnejší členovia rýchlo zistili, že sa môžu proti vôli vedúcich alfa samcov spojiť. Z tlupy slabých jedincov podriadených tyranovi sa stala spoločnosť rovných, ktorá fungovala na základe konsenzu.
Hypotézu, ktorá sa nazýva i teóriou sociálneho mozgu, doteraz zastávali iba niektorí evoluční biológovia a antropológovia. Iní ju považujú za kontroverznú, pretože chýbajú konkrétne dôkazy. Biológ Edgar Duenez-Guzman a počítačový odborník Michael Vose z University of Tennessee v Knoxville sa preto rozhodli použiť na jej overenie výpočtovú techniku. Vypracovali komplex matematických modelov využívajúcich simuláciu rozsiahlych a komplikovaných procesov na vyhodnocovanie zmien v tlupách primátov a ľudských spoločenstiev lovcov -- zberačov. Ich metóda vyhodnocovala vplyv konfliktov v tlupe na vývoj hierarchie a do značnej miery potvrdila predchádzajúcu teóriu. "Ukázalo sa, že s narastajúcou veľkosťou tlupy vzrastá i komplikovanosť jej hierarchie a dynamika spoločenských procesov v nej," vysvetľujú autori metódy, biológ Edgar Duenez-Guzman a počítačový odborník Michael Vose. Výsledkom čoraz intenzívnejšej súťaže medzi jedincami nerovného postavenia je podľa nich paradoxne rovnostárske spoločenstvo. Vedci zároveň upozorňujú, že tieto egalitárske revolúcie praveku rozhodne nemali divokosť revolučných výbuchov modernej doby. "Proces prebiehal počas mnohých generácií zrejme tak nenápadne, že si príslušníci tlupy zmeny pravdepodobne ani nevšimli," tvrdia vedci.