Sú to legendárne snímky zo 60. rokov ako Lásky jedné plavovlásky, Hoří má panenko či kultový muzikál Hair, film o rasovej neznášanlivosti Ragtime alebo Oscarmi ovenčený Amadeus. Takmer polovicu snímok nakrútil Miroslav Ondříček v zahraničí, napriek tomu z rodnej vlasti nikdy neemigroval. Hoci sám už má po sedemdesiatke, stále žije aktívne. Okrem prednášania na pražskej FAMU patrí napríklad k menšinovým vlastníkom filmových štúdií na Barrandove. Na Slovensko často nechodí, no my sme ho objavili na kúpeľnom pobyte v Piešťanoch, kde zavítal už po tretí krát.
S Milošom Formanom ste v 60. rokoch nakrútili dnes už legendárne snímky. On potom emigroval, vy ste ostali. Prečo?
- Čo ja viem? Bál som sa emigrácie. Hovoriť dnes o niečom, čo sa stalo pred štyridsiatimi rokmi, je blbosť a depresia. Ale ja som bol v roku 1967 v Anglicku, kde sme točili film, tak som ani Pražskú jar nezažil.
Takže ste ani netúžili emigrovať?
- Medzitým som sa oženil. Narodil sa mi syn David. Mal som tu otca. To viete, náš rod žije tristo rokov v Prahe. Správal som sa vždy rovnako, snažil som sa správať rovnako. Stále som pendloval medzi Prahou a cudzinou až do roku 1972, potom mi to zakázali, zobrali mi pas.
Potom vás opäť pustili po úspechu Miloša Formana s filmom Prelet nad kukučím hniezdom, za ktorý dostal Oscara v 1977, na nakrúcanie filmu Hair. Ako sa to vôbec podarilo?
- Pretože Miloš bol slávny. Jedni ma chceli pustiť a iní nie, no nakoniec to vyšlo.
S Formanom ste nakrútili spolu sedem filmov. Čo vás spájalo, že ste vydržali?
- Žeby sme sa milovali, to práve nie, ale správame sa k sebe s rešpektom a úctou. Asi sa mu páčilo, ako to robím. Ale je pravda, že sme sa kamarátili sa ešte predtým, ako sme začali nakrúcať filmy. To nebolo len to, že on je režisér a ja kameraman. Potom to tak bolo, ale zo začiatku sme boli partia. Stal sa taký zázrak, že keď ste mladý, máte kamarátov, potom máte známych a keď si ešte s niekým telefonujete a je vám vyše sedemdesiat, vydržíte s ním hovoriť vyše hodiny a poznáte sa 65 rokov, tak tomu sa hovorí kamarát. Ale ako a prečo to vzniklo, to je tá mystika lásky či vzťahu. Tým je zaujímavý ten život. Každý vzťah v spoločnosti má krízu. Boli sme viacerí, mladí a boli sme Čechoslováci.
Vedeli ste v roku 1977 už anglicky?
- Prosím vás, ja neviem anglicky dodnes. Nie som veľký učiteľ jazykov.
Napriek tomu ste ešte v roku 1967 nakrúcali pre režiséra Lindsayho Andersona v Anglicku... vznikol film IF (Keby).
- Áno. Lindsay bol v Prahe, keď sme nakrúcali s Formanom, a potom si ma zavolal. Pre IF som nebol ani na Pražskej jari. Ale rozumieť si, to nie je otázka jazyka. Nemusíte si rozumieť s rodeným Čechom, s rodeným Pražanom. A s niekým ani nemusíte hovoriť a rozumiete si všetko. Keď ste filmár, tak uvažujete ako filmár a všetci tak uvažujeme.
Nielen film IF o šikane žiakov na školách, ktorí sa vzbúria potom proti celej anglickej spoločnosti, vzbudil rozruch, ale napríklad aj také Vlasy. Máte chuť byť niekedy aj teraz revolučným?
- Viete, revolúcia je mladosť, pretože mladosť je blbec. A staroba už robí iba totálnych blbcov revolúcie.
Vlasy sa stali kultovým, aj keď trochu nedoceneným filmom. Čo znamenali pre vás?
- Pre mňa to bolo niečo neskutočné. Nafilmovať hudbu, to je nádhera. Ja som na FAMU chodil len do večernej školy a tam bol staručký kameraman, ktorý nás učil švenkovať. Keď švenkujete, to je akoby ste hrali na husle. Podľa hudby vám tam tie prsty lietajú. V Paríži, keď tam uviedli Hair, kino tlieskalo, sála burácala - v tom istom čase zase uviedli v Prahe Božskú Emu, na ktorej som sa tiež podieľal. Aj to bol neskutočný zážitok.
Ako kameraman ste komunikovali aj s hercami, alebo to bola vyslovene záležitosť režisérov?
- Záleží to vždy na osobnostiach tých ľudí. Musí sa vždy nadviazať ten kontakt. Vtedy to bolo iné ako dnes. Dnes máte kameramana, ktorý má všetko v tej kamere, aj počítač.
V čom bol ešte taký zásadný rozdiel?
- Ovládať starú techniku, to bolo remeslo. Filmový pás bolo drahý. Museli sme byť presní ako hodinky, mať obrovskú predstavivosť, lebo výsledný efekt sme si nemohli pozrieť rovno na mieste. Dnes máte všetko v jednom. Už je iný vzťah k obrazovému vyjadreniu.
S ktorým hercom sa vám dobre nadväzoval kontakt? Pred vašou kamerou začínala napríklad Glen Close či komediálny herec Robin Williams...
- Glen Close je kamarátka, vzala si môjho asistenta, ale najprotivnejší bol asi Donald Sutherland. No napríklad Robert de Niro ma prišiel pozrieť na festival do Karlových Varov. Robin Williams, to je výborný chlapec. Barbaru Streisand stojí za to stretnúť. Myslím si, že Božidara Turzonovová je výborná. Mám medzi hercami veľa kamarátov, ale poviem to tak: keď je tam osobnosť, keď je to človek, ktorý nehrá, ale žije, to je skvelé. Mám na to starecký názor, no myslím si, že tak to má byť.
Prečo bol Donald Sutherland taký protivný?
- Niekto mu narozprával, aká dôležitá je veľkosť objektívu, vtedy boli širokouhlé. On prišiel a pozeral sa do kamery, akým objektívom snímame, a hovorí: "Daj mi iba päťdesiatku, ja vyzerám v päťdesiatke najlepšie." Hovoril som mu, že to je predsa hlúposť, ale dosť ma tým štval. Nikdy sme sa neskamarátili. Ale napríklad francúzska herečka Jeanne Moreau nikdy nechcela vidieť ani fotku. Vždy sa tvárila, že je všetko v poriadku. Išla sa pozrieť až na hotový film, keď sme schvaľovali konečnú kópiu, ktorú sme mali dávať producentovi. Prešla potajomky zadnými dverami a keď sme film dopozerali, tvárila sa, že práve prišla. Ponúkol som jej, či si film nechce pozrieť, a ona povedala: "Nie je to nutné." Niekedy je to veľký stres (smiech).
Po nakrútení Vlasov po roku 1977 ste už nemali problém s režimom?
- Ja som mal problém stále. Ale v podstate som mal aj šťastie. Vždy ma pozývali na filmy, ktoré boli takzvane revolučné, nekomerčné, také, čo sa spojovali proti všetkému, nielen proti anglickému establishmentu. Ale ja som bol akosi z iného sveta. A tá kontrola... Keď ma púšťal vtedajší režim, povedali mi: Ukážte im, ako sa točia muzikály. Bola to otázka prestíže pre krajinu. My sme boli ako pretekárske kone. Celá naša nová vlna, tým, že sa narodila. My sme vlastne ukázali silu, ako môžeme tvoriť. Ale nemohli sme vždy tvoriť. A na druhej strane chlapci boli autormi, ja som bol autorom obrazu a zaplatili nás za to ako robotníkov s lopatou.
Obrovský úspech ste mali potom s filmom Amadeus. Trinásť nominácií na Oscara, so ziskom ôsmich sošiek. Nebolo vám ľúto, že Miloš Forman v tom čase dostal už druhú sošku a u vás to ostalo len pri nominácii?
- Táral by som, keby som povedal nie. Som z toho veľmi smutný. Ako sme tam išli, aj moja pani tam išla, z toho stresu sme už boli unavení, ale chceli sme pri tom byť. Sedel som na stoličke, odkiaľ sa chodilo po Oscarov, a predstavte si, že to vyhral Chris Mendez. To bol môj asistent ešte k filmu If. A on išiel na Oscarov dvakrát a vždy mi ho vyfúkol. To sú také veci v živote, buď si vás šťastie vyberie a vy za to nemôžete, alebo...
Amadeus sa nakrúcal v Československu...
- S tým Amadeom to bolo tak. Dvakrát to padlo. Producent povedal, že to nebude robiť. Mali sme to točiť v Maďarsku, Rakúsku, ale tam neboli také podmienky. Teraz by sa to nedalo natočiť ani v Prahe, pretože sloboda je vlastníctvo. Na Malej strane je dnes obchod vedľa krčmy, a stálo by strašné peniaze zavrieť ich na tri týždne.
Ako je možné, že nakrúcanie nakoniec režim dovolil?
- Najprv to neschválili. Trvalo celý rok, než povolili, aby sme to natočili. Nakoniec to podpísali, zástupcovia ministerstva kultúry atď.
V roku 1988 ste s Milošom Formanom v Paríži nakrútili spoločne posledný film Valmont, ktorý kritika považovala za jediný zlý Formanov film.
- Ja mám ten film veľmi rád. Ale nejako nezapadol do vtedajšieho kontextu. V tom istom čase nakrútili podobnú tému aj Angličania s Glen Close.
Po Valmontovi ste už nespolupracovali. Prečo?
- Miloš si dal sedemročnú prestávku a ja som potom začal nakrúcať s režisérkou Penny Marshall. Ale myslím si, že sme sa pri tom Valmontovi strašne unavili.
Nebolo to preto, že by ste sa pohádali...
- Že by sme na seba kričali a hádali sa, to nie. Ale povedali sme si, že si dáme pauzu. Medzitým som robil iné filmy a Miloš mal a vždy má dva až tri roky prestávku medzi filmami. A ja som sa u tej "Báry Marshalovej" mal ako v bavlnke.
Prečo?
- Bolo to fajn. Čokoľvek sme si vymysleli, stalo sa. Stal som sa na staré kolená takým dievčenským kameramanom pre tri režisérky.
V tom čase ste tam aj presťahovali?
- Keď som dotočil, išiel som domov. Manželka ma chodila pozerať. Všade, kde som točil, som mal byt.
Ako to znášala? Neprekážalo jej, že takto pendlujete a na niekoľko mesiacov zmiznete?
- Bolo to zložité, ale záleží aj od povahách. Takisto aj na vašom strážnom anjelovi, ako vás vedie, čo sa stane, koho vám hodí do cesty obojstranne. Chodili sme spolu do kúpeľov a na dovolenky. Ale je to hrdinka.
Momentálne ste v kúpeľoch takisto. Chodíte tam často?
- Teraz sme tu druhýkrát. Prvýkrát spolu sme tu boli pred rokom. Ale ja som tu bol aj v roku 1977, predtým, ako som išiel točiť Vlasy, lebo som mal haváriu a odporúčali mi to lekári. Zle som chodil. Dal som si implantát, ktorý mi dali pred piatimi rokmi. Mám palicu po dedkovi, to mi poradila jedna doktorka. Chodím s palicou už od toho roku 1977.
Takže teraz jej vraciate starostlivosť za to, že pri vás vydržala?
- (Smiech) Áno, je to taká romantická predstava. Človeku je ťažko byť samému. Ja jej v podstate veľmi ďakujem, že to so mnou vydržala, aj keď sa nikdy nechodilo ružovou záhradou. V živote je to tak.
Žijete v Prahe, občas sa ešte stretávate s americkými kolegami z brandže?
- Mohol by som chodiť, lebo mám víza na desať rokov, ale už nechodím. Takmer všetci moji kamaráti umreli, alebo sú na ceste či v dôchodku. Tá moja partia, čo sme spolu robili, je v dôchodku. Už nebudem nič nakrúcať. Dnes je úplne iný svet. 21. storočie je storočím obrazu. Všetko má high definition.
Ideál kameramana však stále ostáva. Či nie? Vždy je to ten tichý človek s hlavou plnou obrazových vírov...
- To ste to povedala ako správna Slovenka. Keď Slovenka rozpráva, tak sa človek musí zamilovať. Mojim študentom vždy hovorím základnú vec: Nesmie vám chýbať odvaha pre každý deň. Aby sa nebáli, aby do toho išli. Ale nechcem nikomu radiť, pretože každý je individualita a doba sa zmenila. V slobode je veľká súťaž. Myslím si, že o päť rokov už nebudú kameramani, budú iba automaty.
Mnohých vašich kolegov označili v súčasnosti za spolupracovníkov ŠtB. Ako to vnímate?
- Myslím si jednu vec. Štyridsať rokov sme vyrastali v inom politickom režime, "odrôtovanom" režime, a dnes odsudzujú poštárov. A tá strana je stále v parlamente. Tá, čo to zaviedla, je voliteľná. Tak kto je vinný? Chápete? Žalovať na niekoho, napríklad ako bol Jirka Suchý, veď je to nezmysel.
Váš jediný syn David je takisto úspešný filmár, režisér filmov Samotáři, Jedna ruka netleská, Grandhotel. Rozprávate sa často o práci?
- Vzťahy máme výborné, ale nie pracovné. Pretože som si tým prešiel, je to ako v živote. Ja mu radiť nebudem. Vždy som mu hovoril - to je tvoj názor, presaď si ho. Len čo som ho začal ovplyvňovať, tak som skončil. Ale v súčasnosti mi film ukáže, porozprávame sa. Som zásadne proti tomu, aby sa otcovia prezentovali cez svojich synov.
Keď mal šestnásť, na tri týždne ste ho poslali k režisérovi Lindsaymu Andersonovi do Anglicka.
- David vtedy nevedel anglicky a reč je dôležitá. Lindsay bol navyše kamarát. Keď som mal tú vážnu nehodu, akoby som sa znovu narodil. On za mnou dokonca prišiel do nemocnice. Tesne predtým, ako umrel v roku 1994, boli sme u nás na chate a on si počas diskusie nalial víno, zahľadel sa na rybník a povedal: Život je ale krátky. Odviezli sme ho s mojou paňou na letisko. On letel do Londýna, ja trochu neskôr do New Yorku. Bol som tam týždeň a volali mi z Prahy, že umrel. Takže sa prišiel so mnou vlastne rozlúčiť.
Vy ste vlastne aj minoritným akcionárom štúdií na Barrandove. Máte tam konkrétny vplyv?
- Je tam veľká rada, pred dôležitými krokmi sa poradíme. Bol som jedným z tých, ktorí hovorili, postavili ten veľký ateliér. Z malých akcionárov sme tam ostali už iba dvaja. Miloš a ja.
Zaujímate sa o politiku?
- Fandím Európskej únii. Prial by som si, aby to v únii bolo dobré, pretože ten zápas máš - nemáš, si niekto - nie si nič, prebieha na našej planéte vyše dvetisíc rokov, ten sa nekončí. Vždy boli snahy, ale nehlasovalo sa a dnes sa musí hlasovať. Koľkokrát jeden hlas zabráni "blbostiam".