Muž, ktorý zmenil tvár Šanghaja

Prečo ste sa rozhodli natočiť film o Ladislavovi Hudecovi?
Raz som sa prechádzal po Hviezdoslavovom námestí, kde ma zaujal názov výstavy Návrat odídených. Bolo to v roku 2005. Profesor Štefan Šlachta zorganizoval výstavu, kde zhromaždil veľký materiál o architektoch, ktorí z rôznych dôvodov odišli zo Slovenska a úspešne tvoria v zahraničí. Zhodou okolností som už niekoľko rokov mal v hlave podobný námet... Vošiel som dnu a ako dokumentaristu ma veľmi zaujal príbeh Ladislava Hudeca - banskobystrického rodáka, ktorého životné osudy by vydali aj na celovečerný hraný film. V tej dobe bol na Slovensku celkom neznámy, aj v knihe Návrat odídených je uvedené len niekoľko strohých viet o jeho živote a diele.

Kto bol iniciátorom tejto myšlienky?
Preskúmal som všetky dostupné informácie a napísal som námet. Pred tromi rokmi som zažiadal o grant na ministerstve kultúry. Prvý rok som neuspel. Ďalší rok som bol úspešnejší a získal som grant na zber materiálu a prípravu scenára. O rok neskôr aj na samotnú realizáciu. V prvom momente som chcel navštíviť Šanghaj a na vlastné oči vidieť Hudecove stavby. Postavil ich tu vyše 60. No keď som sa dozvedel, že ešte žijú jeho deti, začal som ich hľadať. Vedel som, že už sú v pokročilom veku, ale veril som, že ich budem môcť navštíviť a zahrnúť ich zvedavými otázkami. Nevedel som však, či budú ochotní rozprávať na kameru.

Ide o dokument alebo hrané prerozprávanie príbehu?
Najprv som mal myšlienku, že to bude dokument so štylizovanými sekvenciami. Keď sa mi podarilo po náročnom pátraní objaviť a navštíviť deti Ladislava Hudeca (Alessu, Thea a Martina) uvedomil som si, že štylizácia by bola falošná vedľa silných, autentických výpovedí. Každý z jeho detí je akoby časťou otcovej povahy, intelektu, osobných vlastností. Alessa žije uprostred arizonskej púšte v umelej oáze s umelým kanálom, s trávnikmi zostrihnutými s absolútnou presnosťou. V diaľke vidno kontúry hôr, pred nimi nehostinné pláne s porastom niekoľkometrových kaktusov. Theo žije uprostred lesa s prírodným jazerom v Kanade vo Victorii, v domčeku, ktorý si sám postavil a nakreslil. Má malý "kolchoz“, traktor, poľnohospodárske stroje, donedávna choval niekoľko kanadských kráv na mäso. Celý život podnikal v najrozmanitejších odboroch. A napokon Martin žije v Monte Carle. V meste herní, hazardu, ale i disciplíny a poriadku. Druhú rovinu vo filme bude tvoriť Hudecova architektúra v Šanghaji a neuveriteľný historický oblúk v ktorom sa udiali dve svetové vojny. Dva roky po Hudecovom úteku z Číny, Mao-Cetung vyhlásil v roku 1949 Čínsku ľudovú republiku.

Kedy ste film začali nakrúcať?
Film sme začali nakrúcať v auguste tohto roku. Presne 19. augusta. Podarila sa neuveriteľná vec. Alessa de Wet navštívila Slovensko a Banskú Bystricu prvýkrát v živote, vo svojich 81 rokoch. Nakrúcali sme v rodnom dome jej otca, pri rodinnej hrobke, na evanjelickom gymnáziu a v galérii Dominika Skuteckého, kde sa mladý Hudec chodil učiť kresliť. Svietilo slnko, bolo nádherné počasie. Dostali sme obidvaja veľký darček. Ona možnosť oboznámiť sa s rodným mestom svojho otca a my, filmári, príležitosť to jej šťastie zdokumentovať.

Na čom je film postavený? Ide o prerozprávanie Hudecovho životného príbehu alebo jeho tvorby v architektúre?
Chcem vyrozprávať Hudecov príbeh prostredníctvom jeho tvorby. Hudec po rozpadnutí Rakúsko-Uhorska celý život hľadá svoju identitu, cestu k sebe, k svojim nenaplneným najtajnejším túžbam, ktoré sa paradoxne realizujú až na sklonku jeho života.
Čo vás na Hudecovom príbehu a tvorbe zaujalo najviac?
Z dnešného pohľadu je to ten úžasný moment, že neznámy človek zasiahol do architektúry megapolisu, dnes viac ako 18-miliónového Šanghaja. V srdci Šanghaja na slávnej People´s Square (Ľudové námestie) vedľa seba nájdeme tri jeho stavby: Park Hotel, Grand Theater a Moore Memorial Church. Hudec doslova "Zmenil tvár Šanghaja (názov Kabošovho filmu a úplne prvého námetu, pozn. red.)“ nielen tým, že postavil prvý mrakodrap v Šanghaji, ale hlavne tým, že prišiel na to, ako vyriešiť jeho základy v močaristom, geologicky nevhodnom podloží. Stavba prvého mrakodrapu v Ázii bola udalosť nielen v architektúre, ale aj v politike, ekonomike. V prenesenom zmysle slova Park Hotel naštartoval v Číne éru kapitalizmu. A je fantastické, že v meste, kde je Park Hotel, stojí dnes tretia najvyššia budova sveta Šanghajské svetové finančné centrum architektov firmy KPF z New Yorku. Dnes tu architekti z celého sveta súperia medzi sebou, aby dokázali, že ich architektúra je najlepšia.

Aké bolo stretnutie s deťmi Ladislava Hudeca?
Už som spomínal, že stretnutie s deťmi bolo pre mňa veľmi silné. Prekvapila ma ich energia a vitalita. Tu mi veľmi pomohol môj syn, ktorý hovorí dobre po anglicky a veľmi ľahko nadväzuje kontakty. Napísali sme spoločne desiatky mailov, kým sme mali odvahu vyštartovať do Arizony a Kanady. Môžem povedať, že sme boli veľmi milo prijatí a bez toho prvého kontaktu, ktorý sme urobili minulý rok na obhliadke, by bolo nemysliteľné Alessu dostať do Banskej Bystrice. V januári tohto roku jej zomrel manžel a brat Theo jej odporučil, aby sa vydala na cesty s ním a s jeho ženou. Plánoval okružnú plavbu loďou z Aljašky, Ruska, Japonska a Číny. Keď sme sa o tom dozvedeli a zistili, že chcú navštíviť Peking, prehovárali sme ich aby sa prišli pozrieť aj do Šanghaja. Desiatky mailov, telefonátov. Tento rok v októbri sme nakrúcali v Číne. Prvé "klapky“ boli s Alessou a Theom v Šanghaji. Keď sa manažér Park Hotela dozvedel, že do hotela zavítajú Hudecove deti, nesmierne si to vážil. Pred hotelom ich čakalo nastúpené vedenie hotela a Alesse odovzdali obrovskú kyticu s tým, že ich "vítajú doma“. Myslím, že prišlo i na slzy. Alessa po úteku zo Šanghaja počas občianskej vojny v roku 1947 bola prvýkrát v Číne, prvýkrát v Šanghaji. Číňania jej pripravili také vrelé privítanie, aké sa jej nedostalo ani v rodnom meste jej otca.

Páčil sa im nápad sfilmovania príbehu ich otca?
Určite sú radi, že sa nakrúca film na Slovensku. Medzitým o Hudecovi v zahraničí vyšlo niekoľko prác - v Kanade, v Taliansku, dokonca aj Číňania vydali knihu zostavenú zo šanghajských archívov. Keď som nedávno po vernisáži výstavy o Ladislavovi Hudecovi v Banskej Bystrici bol s čínskym veľvyslancom, ten s úsmevom hovoril, že Hudeca v Šanghaji pozná viac ľudí, ako na Slovensku. Myslím, že výstavy, novinové články a film to rýchlo napravia.

Ako si Theo, Alessa a Martin spomínajú na otca?
Ako na nesmierne pracovitého človeka, ktorý bol v extrémnom strese. Alessa hovorí, že bol v postavení, keď bol zodpovedný za každú tehlu, každú hlúpu skrutku. V tej dobe bol Šanghaj rozdelený do koncesií: anglickej, francúzskej a americkej a rozsiahleho čínskeho mesta. V každej koncesii platilo právo extrateritoriality, to znamená, že tam nemohla zasahovať čínska polícia a vojsko. Na zákony dohliadal konzul a platili zákony tej-ktorej krajiny. To sa však nevzťahovalo na Hudeca, bývalého občana Rakúsko-Uhorska. Preto aj Číňania s Hudecom radi spolupracovali, lebo ak by mu niečo nevyšlo, mohli ho tvrdo stíhať podľa čínskych zákonov. Veľa by sa dalo rozprávať o jeho vzťahu s jeho manželkou, krásnou Giselle, o živote v Šanghaji, ktoré bolo dvakrát prepadnuté Japoncami. O rokoch nesmiernej biedy a utrpenia obyčajných Číňanov v rokoch vojny. Alessa a Theo nám poskytli desiatky vzácnych fotografií zo svojich rodinných archívov.

Kedy bude mať film premiéru?
Film by som rád premiéroval na EXPO 2010 v Šaghaji. Komisárka slovenskej účasti p. Magátová veľmi ústretovo prijala tento nápad. Momentálne sme v štádiu hľadania formy prezentácie. Neviem si predstaviť nič dôstojnejšie ako film odpremietať v slovenskom pavilóne na EXPO 2010 v Šanghaji. Slovensko by sa tak prihlásilo k dielu a k odkazu svojho slávneho rodáka.