Hilda Michalíková bola prvou slovenskou hlásateľkou. Dala však prednosť divadlu pred vítaním súdruhov pri obrazovkách.
Prvé vysielanie Československej televízie z Bratislavy sa uskutočnilo 3. novembra 1956. A na obrazovkách sa prvýkrát objavila slovenská hlásateľka Hilda Michalíková. "Vždy hovorievam: bola som prvá hlásateľka, ale vždy podčiarkujem, že pokusného vysielania. Bolo s tým spätých mnoho pôrodných bolestí," spomína dnes osemdesiatročná dáma. Skôr ako vidieť ju bolo počuť, vypadol totiž obraz. Priamy prenos vystúpenia Slovenského ľudového umeleckého kolektívu sa však vydaril. Pre Hildu Michalíkovú, rovnako ako pre televíziu, bolo toto vysielanie experimentom. "Prišli sme na skúšku a priestory na Kamzíku neboli hotové. Prvýkrát v živote som videla kameru," O pár hodín už hlásila: Vážené súdružky a súdruhovia... Hneď nasledovala pracovná ponuka od televízie, no Hildu Michalíkovú čakala úloha Antigony v martinskom divadle. Pár mesiacov však sporadicky hlásila. Neskôr pôsobila v Divadle poézie a od začiatku sedemdesiatych rokov až do dôchodku pôsobila ako dramaturgička. A ako vidí hlásateľky dnes? "Kedysi sa programy uvádzali hlásateľským textom. Ale odvykli sme si od toho. Predstavte si, že by sa tam teraz niekto postavil a päť minút vám niečo recitoval."
František Koporec bol jeden z prvých opravárov televízorov na Slovensku. Svoj si zmajstroval sám.
Prvý televízor v obci mal František Koporec, píše sa na stránke obce Zeleneč. Hoci ten už nežije, jeho syn Pavol sa na to dobre pamätá. Veď sa narodil do jednej z mála rodín, kde mali takýto poklad. "Pamätám si ten televízor, vyhodili sme ho asi pred pätnástimi rokmi," dodáva mladší z rodu Koporovcov. František Koporec svoj prvý televízor zhotovil zo súčiastok v júni 1953 a najskôr chytal signál z Viedne. "Môj otec bol tuším prvý televízny opravár v Západoslovenskom kraji." Televízory v okolí by ste vtedy spočítali na prstoch jednej ruky, preto aj ten u Koporecovcov bol väčšinou vystavený v okne obrazom na ulicu. Aby sa ľudia zabavili. "Otec sa smial, keď sa ľudia vypytovali, ako sa tie figúrky dostali dovnútra." Skúsený elektrikár mal opravu televízorov ako hobby, ktorým si vedel aj trochu privyrobiť. "My sme mali plný barak televízorov na opravu, buď to nosili k nám, alebo ho ľudia volali." V okolí Serede mal stálych zákazníkov, ktorí vždy spísali pokazené prístroje a raz za čas prišiel do Zelenča poštou pozdrav: "Feri, príď, máš tu veľa práce." František Koporec mal na ten čas nezvyčajné povolanie. "Na tú dobu nezvyčajné bolo už aj to, že sme vtedy mali v dome núdzové osvetlenie, domáci telefón, rozhlas po drôte. Všetko si to sám robil, bavilo ho to." Majster sa nezaprie.
Pavol Rusko zakladal televíziu, ktorá mu dala dvanásť pekných rokov a vzala súkromie a anonymitu.
Pavlovi Ruskovi televízia zmenila svet a on zasa zmenil svet televízie u nás. Založil Markízu. "Ja som bol televízne dieťa. V treťom ročníku na gymnáziu som vyhlásil, že chcem ísť študovať televíznu žurnalistiku. Doteraz si pamätám tie salvy smiechu," hovorí. Už v polovici osemdesiatych rokov sa stal športovým redaktorom STV, neskôr vedúcim vysielacieho centra a námestníkom riaditeľa. A o desať rokov založil Markízu, v ktorej sa stal generálnym riaditeľom. Nová televízia štartovala v roku 1996 a od začiatku mala rušný život. "Keď sa niektorí dopočuli, že chceme ísť bojovať o televíziu, tak sa uškŕňali. Keď sme ju získali, tak sa smiali, že z toho nič nebude. A keď sme z toho vybudovali jednotku na trhu, tak nám ju chceli zobrať. O Markízu bol nekončiaci sa dvanásťročný boj." A vstup do politiky bol údajne tiež ochranou televízie. "Dnes mi je z Markízy naozaj smutno. Stratila farbu, chuť, jedinečnosť, čaro miesta zomrelo. Ako divákovi mi prekáža, že ju vlastní česká spoločnosť a rozhoduje o nej rumunský manažment." Napriek tomu Pavol Rusko tvrdí, že mu dala krásnych dvanásť rokov, keď bol pri veciach, ktoré by inak nezažil. A naopak, vzala mu súkromie a anonymitu. I keď dnes Pavol Rusko pôsobí v oblasti realít a obnoviteľných zdrojov, svoje posledné slovo na mediálnom trhu možno ešte nepovedal. "Televízia je droga, ona vždy láka. Ale na Slovensku nie je priestor, väčší priestor, a možnosti sú v Česku. Uvidíme, ako sa tam veci pohnú a vyvinú..."
Monika Haasová sa vďaka Bambuľke stala najznámejšou slovenskou detskou hviezdou.
Vosemdesiatych rokoch prišla na televízne obrazovky previazaná škatuľka. A v nej bola, bola, bola, bola... nik iný ako Monika Haasová. Tridsaťdielny televízny seriál Bambuľkine dobrodružstvá Moniku Haasovú rýchlo vystrelil medzi televízne hviezdy. A rodáčka zo Žiaru nad Hronom musela ako školáčka čeliť obrovskej sláve. Keď s nakrúcaním začínala, mala len štyri roky, veľa z príhod si preto pamätá len z rozprávania. Keďže na pľaci bývala bez rodičov, ochrancu jej robil dedo Jozef v podaní Júliusa Pántika. Už vtedy sa jej však natáčanie páčilo a štáb jej vyšiel v ústrety vo všetkom, čo jej na očiach videl. Keď sa Bambuľka dostala na obrazovky, Monika už bola školáčka a sláva, ktorá prišla, ju pokojne mohla prevalcovať. No Monika to zvládla i napriek obrovskej pozornosti v škole, na ulici, kdekoľvek sa pohla. A malá dáma sa tak zaľúbila do herectva, že jej už prischlo a úloha v televíznom seriáli odštartovala jej kariéru. Pár rokov to skúšala doma, no neskôr vymenila slovenskú bambuľkovskú slávu za amsterdamskú anonymitu. Ešte počas štúdia na konzervatóriu sa dostala do Holandska, ktoré sa stalo jej druhým domovom. Na konte už má dnes množstvo úloh vo filmoch, režisérskych, tanečných i mímovských počinov. A syna, ktorý sa jej narodil minulý rok. Najmladšia z troch sestier Haasových nakoniec v Holandsku zakotvila natrvalo, no napriek svojim úspechom v zahraničí sa vždy rada zastaví aj na Slovensku. Herečka, ktorú máme v hlavách uloženú ako plavovlasú Bambuľku, možno tých slovenských "Bambuľkiných" dobrodružstiev stále nemá dosť.