V čase keď rodičia Alexandra Dubčeka odchádzali do Ameriky, Slovensko na mape Európy ani nebolo. Keď sa v roku 1921 s americkým občianstvom a silným ľavicovým presvedčením vrátili späť, bolo všetko inak. Rakúsko-Uhorsko už neexistovalo, povojnové Československo postihla kríza a v krajine zúrila nezamestnanosť. „Je pochopiteľné, že hospodárska kríza posilnila socialistické názory mojich rodičov,“ spomínal v pamätiach Nádej zomiera posledná Alexander Dubček. Nebolo teda ťažké presvedčiť ich, aby za „snom fungujúcim v praxi“ išli do Ruska, presnejšie do stredoázijského zapadákova s názvom Turkestan. Hovoríme o súčasnom Kirgizsku.
Sen idealistov
Preto sa Dubčekovci prihlásili do družstevného podniku Interhelpo, ktoré pred osemdesiatimi šiestimi rokmi organizoval istý Rudolf Mareček. Bol to bývalý vojnový zajatec v Rusku a v súčasnom ponímaní celkom uletený chlap. Chodil po celom Československu (od domu k domu) s fotkami a výtlačkami novín. Lákal ľudí na „idylické podmienky a vysnívanú zem, ktorá sama rodí.“
V podobnom duchu robotníkov agitovala aj vtedajšia Pravda chudoby. Bez znalosti jazyka, miestnych pomerov a kultúry sa teda vyše tristo komunistických nadšencov vybralo do vysnívanej zeme...vlakom. Tá trvala takmer mesiac. Od Žiliny až po konečnú stanicu v Pišpeku (súčasný Biškek) prešli vyše desaťtisíc kilometrov. V nekomfortných vlakoch bez klimatizácie či kúrenia. So sto štyridsiatimi deťmi, jednou z rodín bola rodina Dubčeková. S dvoma synmi.
Duch Interhelpo
Je tu dodnes park pomenovaný po komunistickom novinárovi Júliusovi Fučíkovi. Krížom cezeň natrafíte na menší klub a školu. Po ľavej strane od parku zbadáte Gottwaldov závod a po pár desiatkach metrov sa ocitnete na ulici Interhelpo. „V roku 1925 tu boli len vojenské kasárne a neďaleko odtiaľ železničná stanica. Práve na ňu pricestoval prvý transport s 303 interhelpovcami, ktorí tu v nasledujúcich rokoch vybudovali moderné priemyselné mesto,“ spomína historik Pavol Pollák, ktorý ešte za bývalého režimu o Interhelpo napísal knihu. Transporty boli celkovo štyri.
Neúprosný zub času však niekdajšiu prekvitajúcu mestskú štvrť premenil na schátranú okrajovú, ktorej sa slušný človek, hlavne podvečer, radšej vyhne. Rozbité chodníky s kalužami siahajúcimi až po členky „rámujú“ baráky s opadanou omietkou a továreň na nábytok si tiež pamätá na lepšie časy.
Po rozpade Sovietskeho zväzu sa tu rozpadli alebo rozkradli aj viaceré priemyselné komplexy. A z potomkov budovateľov ostala už len asi stovka ľudí. „Ten, kto mohol odísť preč, či už do Česka alebo Slovenska, dávno odišiel. Ostali tu len starí a nikomu nepotrební ľudia,“ hovorieval Vladimír Madeľ, potomok, ktorý v Kirgizsku zostal. Jeho vnuk Artem Madeľ už niekoľko rokov žije v dedine blízko Bratislavy.
Interhelpovci v Kirgizsku vybudovali prvú elektráreň, továreň na textil a nábytok či nemocnicu.
Tam, kde vyrastal Dubček
V Kirgizskom Interhelpo sú však do malých a staručkých domov nasťahovaní už miestni. V jednom takom s malou záhradkou žije Vasiljevna, ruská babička so šatkou na hlave. „Všetko je tu, ako bolo vtedy. Nič sa tu neprerábalo,“ víta hostí zhovorčivá starenka. Z malej chodbičky s klasickým behúňom na podlahe nakukneme do kuchynky a dobovo zariadenej izby, kde z každého kúta dýcha kus histórie. A práve v tomto dome vyrastal Alexander Dubček.
„Bol som tam raz ešte s prezidentom Rudolfom Šusterom. Miestna vláda vtedy prisľúbila, že z domu urobia múzeum. Neviem, ako to nakoniec dopadlo. Veľmi rád by som ten dom zachoval, veď otec mal na Kirgizsko krásne spomienky,“ povedal jeden z Dubčekových synov Pavol Dubček.
Jeho slová potvrdzujú aj riadky z knihy Nádej zomiera posledná. „Raz spolu s Júliusom (brat Alexandra pozn. red.) sme sa vyšvihli na hrb ťavy a tá nás uniesla ďaleko do stepi. Našli nás až neskoro večer,“ alebo „Kirgizi nikdy v živote nevideli automobil, a keď prešlo auto a zdvihol sa kúdol prachu, miestni ľudia utekali v panike a kričali „šajtan-arba“, t. j. čertov voz. Ale po krátkom čase si na stroje zvykli a náš vzťah bol veľmi priateľský. Július a ja sme čoskoro prijali Pišpek za svoje domovské mesto a neveľmi sme sa pamätali na miesta, odkiaľ sme prišli.“
Návrat
Detstvo Alexandra Dubčeka však zďaleka nebolo také idylické. Bol totiž svedkom všetkých krutostí stalinského režimu v tridsiatych rokoch minulého storočia, v dôsledku ktorých boli popravení aj Slováci a Česi. A keď pred Dubčekovcami stala otázka „výberu“ či prijať ruské občianstvo alebo odcestovať domov, rozhodnutie bolo jednoznačné. „Všetko to môjho otca jednoznačne ovplyvnilo. Získal taký cit k ľuďom a hovorieval, že politika je pre neho službou ľuďom,“ uzatvára Pavol Dubček.
Asi vie, o čom hovorí. Jeho otec sa o pár desiatok rokov stal jednou z najväčších postáv slovenských dejín.