Nad vchodom viseli štyri malé drevené obdĺžniky s menami štyroch dievčat. Okná boli zatiahnuté bambusovými závesmi a do domu viedli iba uzučké dvere. Vnútri svietilo prenikavo žlté svetlo a interiér bol veľmi jednoduchý. Toto boli absolútne prvé záblesky, ktoré sa mi vryli do pamäti hneď po tom, ako som vstúpila do domu, v ktorom z dievčat nevyrastajú ženy, ale z maiko sa stávajú geiko. Teda, ako ich my poznáme, gejše.
Usadili ma v izbe k drevenému stolu, ktorý vyzeral ako veľmi dobre upravený kmeň stromu. Sadla som si na vankúš a nohy som spustila do „otvoru“ v zemi. Toto je ich tradičný štýl stolovania, veľmi jednoduchý, no príjemný. Práve som si k ústam prikladala šálku čaju, keď sa odsunuli dvere a dnu vošla Yasuha, gejša, s ktorou som bola dohodnutá na interview. Asi dve sekundy som na ňu pozerala s otvorenými ústami a priznám sa, že som sa jej trochu zľakla. Nie preto, že by nebola krásna, ale bola jednoducho... iná. Tvár mala bielu, oči výrazne čierno-ružové a pery sýto červené, kimono bolo jednoduché, no elegantné.
Rozprávala ako hanblivé dievča, veľmi potichu, a tak nejako kajúcne skláňala hlavu. Atmosféra v dome bola magická. Kto to nezažil, nepochopí. Bola magická až tak, že som dokázala zmäknúť a, aby som ju neurazila, neopýtala som sa na to, čo som chcela vedieť snáď najviac: koľko gejše berú za svoje služby. Internetové zdroje však uvádzajú, že účet pri piatich hosťoch môže dosahovať aj okolo milióna jenov, čo je asi desaťtisíc eur. Zdá sa vám to veľa?
Odpoveď neviem. No z nej a zo všetkého naokolo som bola trochu „mimo“. Čo potom muži...
Videli ste film Spomienky gejše, v ktorom hralo hlavnú postavu dievča menom Sajuri, ktorá prišla o rodičov a stala sa z nej najkrajšia a najžiadanejšia gejša?
Áno, videla som ho.
Čo všetko je z príbehu pravdivé, v ktorom je malé japonské dievčatko odlúčené od svojich chudobných rodičov, aby pracovalo ako gejša?
Film bol nakrútený z pohľadu dávnej minulosti, mnohé veci tam nie sú reálne. Spomenulo sa v ňom aj to, že dievča je do okije, teda do domu, v ktorom bude bývať, predané. To nie je pravda. Rovnako nie je pravdivé ani to, že musíme ráno skoro vstávať, aby sme upratali. Tým, že pracujeme dlho do noci, tak si chceme ráno pospať. Rovnako je aj mizuage, teda „predaj“ panenstva je od druhej svetovej vojny zakázaný. No musím ešte pripomenúť, že sa nevoláme gejše, ale gejko.
Prečo vás teda celý svet pozná ako gejše?
Názov je rozdelený podľa regiónov. Na východe Japonska nás volajú gejše, na západe gejko. Presné oficiálne pomenovanie pre nás je však gejgi. No rozdiel je iba v názve, inak robíme to isté.
Ako prišlo mladé dievča ako vy na myšlienku stať sa gejko?
Pochádzam z prefektúry Kochi a za mojím rozhodnutím stáli miestne noviny. Čítala som v nich článok na tému gejko a informácie o okiji, v ktorej dnes žijem. Autor v ňom opisoval dom v Kjóte, život, ktorý vedú tieto dievčatá, ich postavenie v spoločnosti.
Stačil článok?
Dovtedy som tie ženy iba obdivovala za to, akú prácu robia, no potom ma táto predstava začala čoraz viac napĺňať. Článok som si po istom čase prečítala opäť a nakontaktovala som sa na toho novinára, aby mi dal viac informácií, na základe ktorých som sa rozhodla, že chcem byť gejko, respektíve najprv maiko.
Koľko ste mali rokov?
Bolo to pred desiatimi rokmi, keď som mala 15 rokov. Od 15. do 20. rokoch najskôr pracujeme ako majko a jediné, čo môžeme robiť, je tancovať pred klientmi. Po dvadsiatke sa stávame automaticky gejko, hráme na trojstrunový šamizen či malé bubny, spievame a zabávame zákazníkov, debatujeme s nimi na rôzne témy, aby bola atmosféra uvoľnenejšia. Majko je vlastne mladšia sestra gejko.
V pätnástich sme ešte deti. Čo ti na tvoje rozhodnutie povedali rodičia?
Nesúhlasili s tým a odhovárali ma od toho. Prosili ma, aby som študovala a po škole sa normálne zamestnala. Keď som im prvýkrát povedala, že chcem byť majko, vôbec netušili, o čom hovorím. Všetko som im musela vysvetliť.
Čo ich presvedčilo?
To, že ma nakoniec podporili, bol fakt, že som sa už od útleho detstva venovala klasickým japonským tancom, čo je vlastne teraz moja práca.
Gejše sú opradené akýmsi magickým tajomstvom. Ako vyzerá napríklad váš klasický pracovný deň?
Pracovať začíname večer o šiestej. Keďže mám počas večera viacero klientov, nezostávam iba v jednej reštaurácii.
Koľko ich vystriedate za večer?
V priemere ich za večer vystriedam asi tri, kde zostávam približne dve hodiny, niekedy viac. V priebehu dňa sa potom učíme, skúšame a zlepšujeme sa napríklad v tradičných japonských tancoch či v hre na hudobných nástrojoch.
Ako dlho sa pripravujete na večer?
Medzi druhou a treťou poobede sa začíname pripravovať. Namaľujeme sa a oblečieme. Maľovanie, ktoré je pre nás charakteristické, mi trvá približne 40 minút, kým si nanesiem na tvár a krk biely make-up, zvýrazním si obočie, oči a pery. Účes je iba parochňa, ktorú si nasadím. Toto je však výsada iba pre gejko. Majko si musí raz za týždeň dať urobiť účes z vlastných vlasov, v ktorom aj spáva, pretože je veľmi zložitý a fixuje sa voskom. Kvôli tomu musí majko päť rokov spávať na špeciálnom vankúši, ktorým jsi podopiera krk, aby si ho nezničila. Byť v úlohe gejko zbožňujem, no majko by som už nechcela byť najmä kvôli spánku.
A čo bežný život? Máte voľný čas, chodíte ako bežné mladé dievčatá napríklad na rande?
Samozrejme. Avšak gejko je niečo ako celebrita a v meste nás všetci poznajú. Ak by ma teda s priateľom videl napríklad môj klient, mohlo by to narušiť môj biznis. To znamená, že ísť na rande je v poriadku, musím si však dávať pozor na to, kam idem. Nechodím preto na miesta, kde je veľa ľudí. Ak idem do kina alebo do reštaurácie s klientom, čo by mohlo ostatných klientov poprípade zmiasť, že ide o môjho partnera, vždy sa musím obliecť a nalíčiť ako gejko, aby bolo všetkým jasné, že nejde o lásku, ale o prácu.
Teraz máte priateľa?
Nie.
A čo voľný čas?
Počas jedného mesiaca máme dva dni voľna, vtedy môžeme ísť von. Ak však máme vtedy dohodnuté stretnutie so zákazníkmi, práca má prednosť. Čiže, je veľmi ťažké si dopredu dohodnúť stretnutie s kamarátmi.
Kamarátite sa teda najmä medzi sebou?
Dievčatá, ktoré sú majko, sa môžu stretávať iba s ostatnými majko. Gejko však už také prísne pravidlá nemá.
Čo vlastne potrebujete prakticky k svojej práci?
Je pravidlo, že na začiatku každého mesiaca musí mať gejko nové kimono. Mali by sme mať jedno čierne, jedno pestrofarebné, zopár na bežné nosenie podľa počasia či na rôzne príležitosti. Dokopy by ich teda malo byť asi 40 až 50. A, samozrejme, k tomu musíme mať aj obi, ktoré sa viaže okolo hrude na upevnenie kimona.
Tieto kimoná sú však majetkom okije, teda domu, v ktorom bývate...
Áno. Okasan, majiteľka tohto domu, nám všetko zaobstaráva, čiže všetko je jej majetok. No pravidlom je, že v 26. roku sa má gejko osamostatniť, čo znamená, že som povinná všetko, čo som dostala, si odkúpiť.
V 26. roku sa osamostatníte... ako dlho trvá vaša kariéra?
My nepoznáme dôchodok. Pokiaľ vládzeme a máme klientov, pracujeme. Poznám aj takú gejko, ktorá má 80 rokov. Pravdou však je, že ženy s touto prácou končia, keď sa vydajú. Toto by sa malo zmeniť.
Chceli by ste takto pracovať, aj keď sa vydáte?
Uvidíme. Majiteľka našej okije sa rozprávala s prezidentom Únie geiko, ktorý chce presadiť, aby sa kvôli svadbe nemuseli geiko vzdávať svojho povolania, čo by mohlo povzbudiť aj ďalšie mladé dievčatá.
A čo manželia?
Tí budú asi problémom. Muži zrejme nebudú ochotní podporovať svoje ženy, pretože ešte stále mnoho ľudí presadzuje názor, že vydatá žena by sa nemala zabávať s cudzím mužom.