Aj takto zjednodušene by sa dala zhrnúť podstata takzvanej nálepkovej vojny, ktorá sa v posledných týždňoch rozpútala na južnom Slovensku. V kraji, kde roky miestni nacionalisti pestujú šťavnatú národnú hrdosť. Tú maďarskú.
V kraji, kde najnovšie anonymné hliadky „kontrolórov“ nalepujú provokačné nálepky. Všade. Na výklady obchodov, na informačné a dopravné tabule či úrady. Išli sme sa teda tejto novodobej vojne pozrieť „na zúbky“.
Facebook postačí
Rozpútala ju novela zákona o používaní jazykov národnostných menšín, ktorá platí od júla. A tak v mestách a obciach, kde žije aspoň pätnásť percent občanov maďarskej národnosti, sa vylepujú nálepky. „Kde zostal maďarský nápis?“ či „Jednojazyčnosť je neúcta“ – hlásajú. Aktivisti z Dvojjazyčného Južného Slovenska, ktorí za nimi stoja, však pôsobia v utajení. Dokonca v takom, že ich údajne občianske združenie či nadácia nemá žiadnu oficiálnu registráciu na úradoch. Nájdeme ich len na internetovej sociálnej sieti Facebook. Nuž, občas stačí tak málo, a môžete sa tváriť ako poriadne združenie.
Komárno bez hraníc...
Už na ceste od Šamorína zdobia značky obcí dvojjazyčné nápisy a občas natrafíme aj na slovensko-maďarské bilbordy. Je niečo po ôsmej ráno, keď parkujeme neďaleko centra v Komárne. V meste blízko maďarských hraníc, kde sa pečený dunajský kapor snúbi s dolniackou pikantnou paprikou a nikto sa nikam neponáhľa.
Zastavíme sa vo veľkom hypermarkete. Veď „nálepková kampaň“ sa zamerala aj na obchodníkov. Pri pečive počuť slovensko-maďarskú konverzáciu medzi pekármi a mladou mamičkou. „Bežne takto komunikujeme a moja dcéra chodila do slovenskej škôlky, aby aspoň trochu vedela vašu reč,“ vysvetľuje sympatická blondína a pokračuje: „Myslím si, že maďarské nápisy by boli dobré kvôli turistom z Maďarska, ktorí sem často chodievajú,“ uzatvára.
Rukami-nohami
Smerujeme na Jókaiho ulicu a prvé, čo vidíme, je kaviareň s veľkou tabuľou a ponukou, ktorej nerozumieme. Je totiž v maďarčine. Vôňa čerstvého pečiva nás zavedie k maďarskej pekárni Lípót, ktorá sa uchytila aj na Slovensku. Ocitáme sa dnu a navôkol počujeme len maďarčinu. Otváracie hodiny a názvy výrobkov taktiež hovoria touto rečou. „Nerozumiem vás,“ odpovedá lámanou slovenčinou asi osemnásťročný mladík za pultom. Ale keď sa chce, dá sa – napriek jazykovej bariére sa dozvedáme, že v pekárni robí len mesiac a dohovoriť sa so Slovákmi problém nemá. Koniec koncov sme toho dôkazom. Žiadnu nálepku zatiaľ nevidíme. To je komárňanské centrum. A čo bočné uličky?
Každý rozumie každému
„Nikdy som nemala problém ani so Slovákmi, ani Maďarmi. O nálepkách počujem prvýkrát. Na čo by sme ich aj potrebovali? Veď tu každý každému rozumie,“ hovorí s jemným maďarským prízvukom čašníčka v kaviarni. Mimochodom, jej národnosť je slovenská. Má dve dcéry a manžela. Maďara. Do nášho rozhovoru vstúpi mladík: „Myslíte, že si tu navzájom skáčeme do vlasov? Keď sa treba dohovoriť, dohovoríme sa.“
Zhruba po hodinovom hľadaní sa nám konečne podarilo nájsť inkriminované nálepky. „Zdobili“ parkovacie tabule. „Teraz už ich ani nedávam dole. Ešte pred mesiacom ich lepili na dvere podnikateľom. Je to nerozumné,“ vyjadril svoj názor správca parkoviska a pokračoval: „Pochádzam zo zmiešanej rodiny a som bilingválny.“ Podobný prístup má aj konateľ spoločnosti poskytujúcej finančné služby. Pred vstupom do jeho kancelárie nie žiadny nápis v maďarčine. „Musím vedieť obidva jazyky. Keď niekto odmieta hovoriť slovensky, prejdem na maďarčinu a naopak,“ hovorí Pavol Beblávy a dodáva: „Žijeme si tu v harmónii a žiadne nápisy nám nechýbajú. Napätie vyvolávajú politici, nie my.“
Na Slovensku po... ???
Zdá, že promaďarská „nálepková kampaň“ nenarušila pokojný život bežných obyvateľov južného regiónu. Odveta však na seba nenechala dlho čakať. Prišla v podobe kampane „Zastavme ich bratia...“, ktorú rozbehlo Slovenské hnutie obrody na čele s Róbertom Švecom. Podľa neho Slováci by nemali ostať ľahostajní voči provokačným nálepkám. Doteraz sa medzi aktivistami SHO rozposielalo päťtisíc nálepiek s bielym dvojkrížom. Lepia ich vedľa tých maďarských a tiež na miestach, ktoré sú na to určené a nepoškodzujú cudzí majetok. „Budúci týždeň prídeme s novými nálepkami. Sú okrúhlej formy so slovenskou trikolórou, dvojkrížom a nápisom „Na Slovensku po slovensky“.
Smer Dunajská Streda
Presúvame sa do centra Dunajskej Stredy, kde osemdesiat percent obyvateľstva patrí k maďarskej menšine. „Tessék (Prosím),“ víta nás lekárnička, keď sa rozhodneme, že si tu vyberieme recept. Len čo však pochopila, že po maďarsky nevieme, prešla na slovenčinu. Síce lámanú, ale dorozumeli sme sa. Ďalšou zastávkou bolo známe kníhkupectvo, z výkladu ktorého sa na nás „pozerali“ prevažne maďarské tituly. Tie slovenské boli umiestnené v zadnej časti predajne. „Tak sa rozhodlo vedenie obchodu,“ vysvetlil bezchybnou slovenčinou predavač kníhkupectva, ktorý vraj o žiadnych nálepkách ani len nepočul a vzápätí prechádza do plynulej maďarčiny, lebo ho oslovil zákazník.
Takto dvojjazyčne funguje väčšina obyvateľov južného Slovenska. „Až na malé výnimky mi nikdy nikto nepovedal, že mi nechce rozumieť,“ hovorí Jana Horváthova, ktorá v Dunajskej Strede už štrnásť rokov vedie notársky úrad a maďarský jazyk ovláda len v základoch. Naopak, keď na Maďarov prehovorí po slovensky, sú k nej milší. Potvrdilo sa nám to vlastnej koži. Na potulkách dvoma mestami. A hoci sme našli pár promaďarských nálepiek, dá sa konštatovať, že na južnom fronte sa dráma nekoná. Len tam pribudlo trochu pušného prachu.