Jindřich Šídlo. Snímka: archív HN
Dočkali sme sa: Česko má prvého komunistického hajtmana. Ústecký kraj povedie ďalšie štyri roky Oldřich Bubeníček, prednovembrový nomenklatúrny káder, ktorý sa nehanbí vystaviť si vo svojej kancelárii obraz a busty masového vraha V. I. Lenina. A to v meste a kraji, ktorý komunisti zničili azda ako žiadny iný – a to sa aj snažili aj vo zvyšku krajiny.
Bubeníček nie je jediný zo spolustraníkov, ktorý dokázal v októbrových krajských voľbách zvíťaziť. Vo vedľajšom Karlovarskom kraji sa radoval Bubeníčkov súdruh Jaroslav Borka a aj keď jeho cesta do hajtmanského kresla ešte nie je úplne istá, výsledok mu už nikto nevezme. A vo výpočte úspechov strany otvorene sa hlásiacej k najpotupnejším kapitolám českých dejín môžeme pokračovať. Vo väčšine krajov sa budú komunisti podieľať na moci v koalícii so sociálnymi demokratmi. Napríklad v južných Čechách budú v deň výročia 17. novembra študenti protestovať proti komunistickej radnej, zodpovednej za školstvo. Miestny hajtman Jiří Zimola, bývalá veľká nadej ČSSD, ešte pred štyrmi rokmi na počkanie rozprával o svojom odpore voči husákovským nostalgikom – dnes s nimi bude vládnuť, i keď mal na výber aj iné možnosti.
Dostali aj pravicovú Prahu
A ideme ďalej: v tradične pravicovej Prahe sa „moderný komunista“ Jiří Dolejš dostal prvý raz v histórii do druhého kola, v Prahe 8, čo veru nie je žiadne chudobné robotnícke predmestie, dokonca prvé kolo vyhral. Rovnako ako on sa do finále jedného z 27 senátnych súbojov dostalo ďalších jedenásť kandidátov KSČM – najsilnejšia vládna strana ODS to zvládla iba v desiatich prípadoch.
Optikou jesenných volieb sú komunisti po sociálnych demokratoch druhou najsilnejšou stranou, čo potvrdzuje aj množstvo prieskumov. Máme teda v predvečer 23. výročia pádu smiešnej a vysmievanej vlády senilných kolaborantov skutočne dôvod na obavy a titulky „Červená hrozba“, ktorými české denníky privítali výsledok októbrových volieb?
Nie. Aj keď to možno znie príliš optimisticky, na túto depresiu nie je dôvod. Zatiaľ, lebo je, samozrejme, možné, že sa to môže zmeniť. Pokiaľ demokrati sprava aj zľava nepochopia, čo od nich volič očakáva.
Keď sa však pozrieme na presné čísla, zistíme ešte čosi iné. Voliči komunistom nepribúdajú – len mimoriadne disciplinovane chodia k akémukoľvek typu volieb. Je ich zhruba pol milióna – čo nie je až tak veľa, zvlášť, keď si uvedomíme, že „veľké strany“, teda ODS a ČSSD, dokážu počas jedného volebného cyklu získať i stratiť aj milión hlasov. Strieborná pozícia komunistov v krajských voľbách uprostred volebného termínu tiež nie je nič nové, mali ju už v roku 2000 (keď dokonca rovnako ako tento rok na severe Čiech zvíťazili) i v 2004, vtedy porazili zdecimovanú vládnucu ČSSD, ktorá však o rok a pol neskôr dosiahla svoj historicky najvyšší zisk v najdôležitejších voľbách do snemu.
A vo voľbách do snemu tiež už od roku 2002 absolútny zisk komunistov neustále klesá, aj túto jeseň sa KSČM podarilo obsadiť jediné senátorské kreslo a Jiří Dolejš v Prahe 8 druhé kolo drvivo prehral s kandidátkou ODS, pretože voliť išli aj tí, ktorým to ešte týždeň predtým neprišlo na um. Takže aká hrozba?
Komunisti: jediní zdanlivo čistí
Českí komunisti sú typická protestná strana. Na rozdiel od väčšiny bývalých socialistických krajín sa po roku 1989 neobťažovali nejakými zmenami, dominantné miesto v rámci ľavice zaujali obnovení a tradiční sociálni demokrati – podľa prieskumov pritom minimálne tretina voličov ČSSD komunistov, ktorí ich po roku 1948 kruto zlikvidovali, dodnes celkom úprimne nenávidí. (Aby to bolo úplne jasné, väčšina popredných komunistických politikov má životopis dosť podobný Robertovi Ficovi – len sú hlúpejší a ideologicky zaťatejší.)
Úspech komunistov je priamo závislý od volebnej účasti. Pokiaľ sociálni demokrati i pravica dokážu presvedčiť svojich voličov, že sa vyplatí prísť voliť, sú bez šance. Lenže: bude to platiť aj o rok a pol, keď sa majú konať voľby do snemovne? ČSSD tieto voľby zrejme vyhrá a ODS stále môže dúfať, že sa k nej jej voliči znovu, ako mnohokrát, vrátia. Lenže je to riskantná strategická úvaha, obidve veľké strany sa v uplynulých rokoch neprehľadne na mnohých miestach (napríklad v spomínanom Ústeckom kraji) zaplietli v perverznom karteli moci, v ktorom nie je isté, kde sa začína politická strana a kde roky usporiadané obchodné záujmy, často napojené na niečo, čo len s malým zveličením môžeme nazvať organizovaným politickým zločinom.
A tak zostávajú jediní zdanlivo čistí komunisti, ktorí celý svoj systém vlády kedysi postavili na monštruóznej celospoločenskej korupcii a ktorí dodnes dokazujú, že za výhodných podmienok sú ochotní vymeniť krátkodobý zisk za celé zobrané Leninove spisy aj s vlastnoručným podpisom.
Kam sme došli
Českí komunisti zostávajú slovami svojho najväčšieho klasika „užitočnými idiotmi“, avšak taktika spoločenskej izolácie sa zjavne vyčerpala. Už po budúcich voľbách do snemovne je pravdepodobné, že sa komunisti prvý raz od roku 1989 dotknú vládnej moci – či už ako súčasť otvorenej koalície s ČSSD, alebo ako podpora menšinovej vlády sociálnej demokracie. Nepíše sa to ľahko, ale pokiaľ tento scenár zásluhou predovšetkým českej pravice nastane, bude férovejšie pribrať ich rovno do kabinetu a umožniť im, aby sa ešte raz historicky znemožnili.
Pokiaľ však aj potom uspejú, asi nezostane nič iné, než sa pozrieť do zrkadla: ústecký hajtman Bubeníček bol len prvý, ktorý nám povedal, kam sme to po 23 rokoch došli.