Stál pri delení Štátnej banky československej aj pri vzniku Národnej banky Slovenska. Tá začínala prakticky od nuly, teda s rezervami iba dvesto miliónov dolárov. Marián Tkáč.
Patríte k ľuďom, ktorí sa zúčastnili na delení ŠBČS a vzniku NBS. Ako ste s k tomu historickému okamžiku dostali?
Osud tak chcel. Od skončenia štúdia na bratislavskej VŠE som pracoval v rezorte financií, od 19. januára 1990 vo funkcii námestníka ministra a stade bol už „len skok“ do funkcie šéfa slovenského centrálneho bankovníctva. Ten sa vtedy menoval „viceguvernér ŠBČS pre Slovenskú republiku“. Slovenská vláda ma do funkcie navrhla 8. septembra 1992, no zastupujúci prezident ČSFR Jan Straský (po abdikácii V. Havla) podpísal môj menovací dekrét až 23. októbra 1992. Lustrovali ma. Do 1. januára 1993, dňa, kedy mala nová slovenská centrálna banka fungovať, ostávalo už len 69 kalendárnych dní – to bol čas, ktorý som dostal na zriadenie a rozbehnutie Národnej banky Slovenska, a na všetko, čo s tým súviselo. Teda na prípravu novej meny, na rozbeh všetkých činností, ktoré sú pre centrálne banky typické a navyše aj na rozdelenie bilancie (majetku) ŠBČS, čo pravdaže, trvalo ešte niekoľko mesiacov, vlastne rokov.
Väčšina spoločného majetku sa delila 2:1 v prospech Česka. Delila sa tak aj ŠBČS?
Na delenie majetku federácie bol prijatý ústavný zákon, ktorý poznal dva princípy delenia, onen pomer 2:1, vychádzajúci z podielu obyvateľstva, ale aj tzv. „územný pomer“, ktorý znamenal asi toľko, že majetok dostane ten, na koho území sa vec nachádza na Silvestra roku 1992. Už na prvý pohľad princíp výhodnejší pre ten budúci štát, na území ktorého boli všetky federálne inštitúcie, stavby, umelecké diela, lietadlá, vlaky, atď. Práve existencia týchto dvoch princípov, ktoré sa súbežne používali aj pri delení aktív i pasív ŠBČS viedla k tým problémom, s ktorými sme potom zápasili. Navyše, my (slovenská strana) sa neúspešne pokúšala aj o uplatnenie „historického princípu“, ktorý by bol napríklad znamenal, že zlato, ktoré ako „veno“ priniesol Slovenský štát v roku 1945 do menových zásob Česko-Slovenska (išlo asi o 7 ton), by automaticky patrilo Slovensku.
Bolo delenie majetku ŠBČS transparentné? Hovorí sa o viacerých nezrovnalostiach v neprospech Slovenska.
Taká veľká a zložitá operácia, akou je delenie bilancie centrálnej banky sa nemôže obísť bez podozrení a špekulácií. Možno raz bádatelia naše podozrenia potvrdia alebo vyvrátia. Ja takými na stopro doloženými informáciami nedisponujem. V čase delenia napríklad devízových zásob ŠBČS sa mi však „dostalo do uší“ – od slovenských úradníkov v českých bankách, že veľká časť devízových zásob sa umiestnila v zahraničí, aby potom, po rozdelení meny, vrátila sa už na účty – „nepodliehajúce deleniu“.
Úplne prvý viceguvernér NBS - Marián Tkáč. Snímky: HN/Pavol Funtál
Dnes má NBS jednu z najmodernejších budov, niekoľko expozitúr a vyše tisíc zamestnancov. Aké bolo personálne a technické zabezpečenie NBS pri jej vzniku?
Neporovnateľne iné. Mohli sme sa oprieť iba o „základňu“, ktorú tvoril Hlavný ústav ŠBČS v Bratislave a pobočky ŠBČS v Banskej Bystrici, Trenčíne a v Košiciach. Dovedna asi 120 pracovníkov, ktorí v rámci ŠBČS plnili predovšetkým „lobistické“ či „kateringové“ služby. Metodikov, ovládajúcich nuansy menovej politiky bolo len zopár, aj tí zväčša viac-menej prekladali celoštátne normy do slovenčiny. V Bratislave sídlila NBS prvé roky tuším na jedenástich prenajatých miestach. V Prahe stačilo vymeniť ceduľu „Státní banka československá“ za „Česká národní banka“ a vlastne nič iné, u nás sme postavili vlastnú centrálnu banku naozaj na zelenej lúke. A následne, paradoxne, šéfa českej centrálnej banky označili za centrálneho bankára roka a mňa – v roku 1994 odvolal p. Mečiar z funkcie. Teší ma však, že spoločne s desiatkami a stovkami spolupracovníkov a kolegov sa nám podaril zázrak: postavili sme jednu z najdôveryhodnejších inštitúcií samostatného Slovenska.
Politici vytvorili predpoklady na vznik NBS. Nemali tendenciu zasahovať do jej nezávislosti? Aké ste mali s politikmi v tejto oblasti skúsenosti?
Máte pravdu, NBS vznikla na základe politicky prejavenej vôle založiť vlastný suverénny štát. Pravdaže, tak ako inde vo svete, aj u nás by politici sa najradšej „podpisovali na bankovky“, teda riadili menovú politiku. V čase môjho pôsobenia na čele banky (teda asi osem mesiacov roka 1993) mali však politici toľko inej práce, že „nestíhali“ všetko. Spomínam si však na hektiku dní v júli 1993, keď sme po dohode s misiou MMF devalvovali slovenskú korunu – naozaj bez vplyvu politikov, akurát, že sme ich vopred o tomto vážnom kroku informovali. Najprv sa zhrozili, a chceli celý proces zastaviť, a potom pán predseda vlády na svojich známych mítingoch informoval verejnosť, že o devalvácii slovenskej koruny sa radil – myslím, že s oceliarmi z Oravy. Nebola to pravda. A pri prvej návšteve NBS vtedy ešte na Štúrovej ulici dostala sa mu do rúk prvá slovenská bankovka, ktorá sa čoskoro ocitla v obehu, päťdesiatkorunáčka s Cyrilom a Metodom s podpisom mojím a Janka Mathesa. Obracal ju v rukách a spýtal sa: „A prečo nie som na nej podpísaný ja?“
Aké sme mali na začiatku devízové rezervy? Načo slúžili a prečo sme ich museli zväčšovať?
Už som niečo naznačil. Z oficiálnych devízových rezerv nám po rozdelení ŠBČS pripadla jedna tretina, teda okolo 200 mil. dolárov. A to bolo málo, pretože zásoby devíz kryli konvertibilitu meny. Vzhľadom na liberalizáciu devízovej politiky sa ich rozsah začal rapídne zmenšovať, a tak na náš podnet predalo vtedy Slovensko tabakový priemysel a devíz sme mali viac o – myslím – 60 miliónov dolárov. Do roka nám devízové rezervy vzrástli asi na dvojnásobok, zatiaľ čo v Česku tuším na desaťnásobok. Odpovede „prečo?“ som sa od českých kolegov nedočkal. Vzájomný obchod medzi Slovenskom a Českom sa vtedy zúčtovával prostredníctvom klíringu. V Prahe a Bratislave boli pri centrálnych bankách zriadené klíringové zúčtovacie strediská a a tie platby za vzájomné dodávky tovarov a služieb „kompenzovali“. Ak dlh jednej zo strán prevýšil mesačne 130 mil. ECU (to bola menová jednotka – predchodca eura), musela ho splatiť „na drevo“ v dolároch, markách či vo švajčiarskych frankoch. Predstavte si, že do konca septembra-októbra 1995, keď ten systém prestal na želanie českej strany platiť, zaplatila česká strana slovenskej viac o asi 4 miliardy ECU, čo pri prepočte na rok znamenalo „presun zdrojov“ z Česka na Slovensko v rozsahu asi 13 miliárd korún. A to bola suma rovnajúca sa údajnému doplácaniu Česka na Slovensko v rokoch federácie. Pre mňa však dôkaz, že sa na nás nikdy nedoplácalo, že v časoch „socialistickej federácie“ išlo o sumu deformácií na cenách a daniach a v časoch „trhového kapitalizmu“ o platby za tovary a služby ocenené svetovými cenami, ktorý prúd východo-západným smerom bol vyšší ako opačný.
Ako dlho sa pripravovala slovenská mena? Ako vyzeral proces prechodu na slovenskú korunu? Načo slúžilo kolkovanie?
Slovenskú menu sme ideovo začali chystať v lete roku 1992. V tom čase – ako to neskôr potvrdili niektorí Slováci vo federálnych službách – už mali Česi nachystané kolky na svoju menu (kúpili ich zrejme za „federálne“ peniaze, lebo oficiálne malo ísť o kolky súvisiace s kupónovou privatizáciou). Skupina slovenských odborníkov pod vedením S. Kozlíka sa niekoľkokrát stretla na utajených miestach, a tam sa riešilo to, či pečiatkovať a či kolkovať federálne peniaze. Napríklad. Boli sme až takí „utajení“, že ja doteraz nemám záznam z rokovaní, na ktorých sa však zúčastnila napríklad aj švagriná Václava Klausa, p. Šujanová. Väčšina z účastníkov nevedela, o koho ide. My sme s kolkovaním začali až v čase, keď už priatelia za riekou Moravou mali takmer všetko okolkované. A prečo sa kolkovalo? Pretože pre kvalitu meny je veľmi dôležité, či obieha povedzme jedna a či dve miliardy korún. A okrem toho, menová reforma prináša aj zisk. Pre tú centrálnu banku, ktorej sa pri výmene vráti menej bankoviek, ako ich bolo v obehu. Bankovky sú totiž pohľadávkou voči centrálnej banke. A práve kolkovaním sme určili rozsah sumy, ktorú sme „boli ochotní považovať za slovenskú menu“. Delenie meny bolo také vzrušujúce ako všetko vtedy. Škoda, že naši potomkovia už zrejme nič také nezažijú (?).
Prečo bola slovenská koruna okamžite trhmi prijatá ako slabšia v porovnaní s českou?
Ťažká, ale aj jednoduchá otázka. Mena odráža silu ekonomiky, ale je okrem iného aj „plachou srnkou“, ktorá reaguje na každý náhly pohyb okolo nej, teda v mienkach a náladách. Sila slovenskej ekonomiky, meraná napríklad HDP na hlavu obyvateľa, bola v čase delenia federácie asi o 10-12 percent menšia, ako sila českej ekonomiky. A pamätníci iste mi dajú za pravdu, že svet, ale i ustráchaní Slováci vtedy akoby nerobili nič iné, len čakali, kedy si kľakne slovenská ekonomika na kolená a budeme „prosiť“ o pomoc. Nestalo sa tak, lebo sa splnilo očakávanie nás, „optimistov“, že máme na hospodársku samostatnosť a dokážeme hrať rovnocenný ekonomický „poker“ s kýmkoľvek. Plachá srnka však skackala, a ako! Len mimochodom, „priepasť“ medzi silou slovenskej a českej ekonomiky sa zmenšuje, náš podiel na HDP priemeru Európy sa rapídne približuje k českému. Slováci vedia hospodáriť na svojom. A samozrejme, samozrejme..., vieme sa aj rovnocenne s inými „dopúšťať všetkých hriechov“, ktorým slobodná ekonomika „otvára dvere“.
Stáli ste pri zrode slovenskej koruny. Ako ste vnímali prijatie eura?
Už sa môžem priznať: bol som skôr euroskeptik, ako eurooptimista. To však neznamená, že žičím euru zlý osud. Dnes je totiž naozaj aj našou menou. Škoda len, že sme bankovky i mince zošrotovali a spálili, a pritom priestory nanovo vybudovaných expozitúr NBS zívajú prázdnotou, a to nielen preto, že slovenská koruna bola sľubnou menou z hľadiska jej sily, ale aj menou peknou z hľadiska výtvarného. Predsa len: jeden nevie.
Euro ako také nie je koniec-koncov zlou ideou, len sa akosi začalo implantovať zavčasu, v čase nerovnováhy medzi členmi eurozóny. Je jasné, že eurozóna nespĺňala a nespĺňa kritéria optimálnej menovej oblasti. Odborníci vedia, o čom hovorím, pre iných len toľko, že bez menových nástrojov sa len ťažko vyrovnávajú nerovnosti v základných ekonomických číslach. Škoda, že sa Európa kamsi ponáhľala a ponáhľa, že euro implantovali a implantujú ľudia so všetkými svojimi ľudskými vlastnosťami, kam, žiaľ, patrí aj egoizmus, sebectvo, chamtivosť, sklon nehovoriť pravdu, a tak ďalej. Keď listujete v novinách z čias zavádzania eura, ľahko napríklad zistíte, že práve tie štáty, ktoré sa teraz „zvíjajú v kŕčoch“, nespĺňali maastrichtské kritériá. Grécko dokonca bolo jeden rok na lavičke náhradníkov.
Čo by mala urobiť eurozóna aby vrátila euru punc dôveryhodnej meny?
Akosi cítim, že nejestvuje vôľa na čestné zodpovedanie tejto otázky. Mám sa predsa len pokúsiť? Už som naznačil: obeh peňazí na národnej úrovni umožňuje korigovať či ovplyvňovať hospodárske proporcie národného hospodárstva, národná menová politika „hrou“ úrokov a osobitne kurzov dokáže vyrovnávať priehlbiny, ktoré automaticky vznikajú vtedy a tam, kde rovnaká menová politika priehlbiny vytvára. Nedajbože ešte vziať národným štátom s takou rozdielnou mierou napríklad tvorby HDP na hlavu, ako je medzi Luxemburskom a trebárs Slovenskom (Luxembursko 68900 eur v roku 2010, Slovensko 18400 eur) možnosť vlastnej fiškálnej politiky. Kde sa potom nájdu zdroje na dokončenie diaľnic či priblíženie priemerných platov slovenských učiteľov či zdravotníkov s platmi napríklad v Luxembursku, keď bohatým sa nechce uťahovať opasok „na úkor chudoby“? Odpovedám: eurozóna by si nemala sypať do očí piesok, ale čestne povedať: tu sme zašli priďaleko, tu musíme cúvnuť. A tu veci korigovať. Záleží pritom – no paradoxne i nezáleží na cene. Nie je múdre predbiehať čas, ktorý má svoj rytmus vyvierajúci z množstva daností, na ktoré je Európa najbohatším kontinentom sveta. Nie, ešte tu nie je čas európskej rovnosti, osobitne nie rovnosti za každú cenu.
Kto je Marián Tkáč
63-ročný rodák z Čičavy je od novembra 2010 predsedom Matice slovenskej. V roku 1992 bol viceguvernérom Štátnej banky Československej pre SR, po rozdelení republiky pôsobil ako viceguvernér a poradca guvernéra NBS. Angažoval sa pri samostatnej SR, podieľal sa na podobe slovenskej meny a je podpísaný na prvej emisii slovenských bankoviek. Je autorom 4 beletristických a 14 kníh literatúry faktu. Je autorom rozhlasových seriálov v cykle Slovenské rody, scenárov k televíznym dokumentom. Je ženatý, má štyri deti.