Prvého januára uplynie dvadsať rokov od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Ako sa na ne s odstupom času pozeráte?
Tých dvadsať rokov bolo pre vývoj Slovenska mimoriadne dôležitých a nemožno ich porovnať so žiadnym iným obdobím. Mne osobne sa splnil jeden veľký sen, pretože po dlhom čase nastalo obdobie, keď sa otvorene mohlo hovoriť o potrebe zrovnoprávnenia Slovenska s Českom. Že prišiel čas, keď celá spoločnosť doslova dýchala týmito požiadavkami.
Pamätáte si na moment, keď ste prvýkrát nahlas povedali, že Slovensko by mohlo a malo byť samostatné?
Hoci túto potrebu som si uvedomoval už ako stredoškolák, nahlas som o tom začal uvažovať, až keď som sa dostal do politiky ako poslanec Federálneho zhromaždenia a ako minister. Pritom zo začiatku to nebolo o rozdelení, vyslovil som sa za hľadanie rovnoprávneho postavenia.
Báli ste sa, že by sme na vlastný štát nemuseli stačiť?
Nie, takéto obavy som nemal. Vedel som, že na to máme, že situácia je už doslova prezretá.
Je dvadsať rokov dosť na to, aby sa štát mohol považovať za „dospelý“?
Myslím si, že dvadsať rokov je dostatočne dlhé obdobie, aby sa ukázalo, či rozhodnutie ísť vlastnou cestou bolo správne. Slováci ukázali, že sú schopní v plnom rozsahu fungovať samostatne, že sme v tomto smere nespôsobili vo vývoji Európy osobitné problémy, ako napríklad Juhoslávia. Osvedčili sme sa ako príslušníci národa, ktorý síce nemal veľké štátoprávne skúsenosti, ale mal cit pre spravodlivosť a nachádzal aj správnu mieru uplatňovania svojich požiadaviek.
Dospeli sme dostatočne?
Treba sa, samozrejme, pozrieť na to, čo sa dosiahlo u nás a čo v Česku. Sú tu nesporne pozitívne veci, napríklad že sme sa zbavili totalitného systému, uplatňujeme demokratické princípy, máme slobodu prejavu, tlače a iné. A tá sloboda je zárukou, že si tu nemôže nejaká skupina len tak uzurpovať moc, bez akéhokoľvek ohlasu. V tomto smere sme získali veľa.
No vo vašom hlase cítim stále to „ale“...
Nezískali sme automaticky zlepšenie medziľudských vzťahov, nepolepšili sme si v zmysle, že by sa rýchlejšie vyvíjala životná úroveň. Nie je to tak, že by sme po dvadsiatich rokoch mohli povedať, že sa rozdiely medzi Českom a Slovenskom celkom zmazali a sme na rovnakej úrovni. Ale keby sme zostali spolu, tieto rozdiely by boli ešte markantnejšie.
Prečo sme ich podľa vás nedokázali zmazať?
Sú objektívne aj subjektívne dôvody. K tým subjektívnym určite patria rozdiely v mentalite. Česi mali dravší vzťah k vytvoreniu súkromného vlastníctva, k podnikaniu, než Slováci. Skutočné rozdiely boli príliš veľké.
Vráťme sa trochu k vám, vždy budete prvým prezidentom samostatného Slovenska. Aký to bol pocit stáť na čele takého mladého štátu?
Sám som bol prekvapený z toho, že sa mi naskytla príležitosť byť v politike v čase, keď sa riešili otázky, ktoré trápili aj mňa ako bežného občana. Istým spôsobom sa mi splnil sen, vedel som, že raz musí dôjsť k tomu, že budeme slobodní a samostatní. No nikdy pred rokom 1989 by mi nezišlo na um, že by som sa mohol na takýto post dostať. Za bývalého režimu vás do funkcie vždy musel niekto potlačiť, ja som za sebou nikoho nemal.
Čo sa pre vás zmenilo v čase medzi novembrom 1989 a vznikom samostatnej republiky?
Bolo to mimoriadne obdobie a ja som si uvedomil, že treba niečo podniknúť. Pýtal som sa sám seba, čo môžem ja ako obyčajný bankový úradník urobiť. Chcel som, aby sa aj moji kolegovia začali trochu angažovať v nových pomeroch. Tak sme založili pobočku VPN a začali organizovať stretnutia.
Takže sa vám otvorila cesta do politiky...
Jedného dňa mi zvonil telefón, bolo asi pol piatej popoludní, rok 1989. Volali mi z Úradu vlády. Chcel som mnou hovoriť vtedajší predseda vlády Pavel Hrivnák. Bol som prekvapený, no na stretnutie som prišiel. A on sa ma pýtal, že či by som prijal funkciu ministra obchodu. Zasmial som sa, prečo práve ministra obchodu? Lebo to vraj zatiaľ nemá obsadené.
Vaša reakcia?
Hovorím mu, ja sa v obchode veľmi nevyznám. A pýtal som sa, koho majú na post ministra financií. Už si nepamätám meno kandidáta, no bol to inžininier architekt. Vravím, ten nemá o finančných otázkach štátu ani šajnu. Ja nejaký prehľad mám, tam by som mohol byť užitočný.
Ale vás do ministerského kresla predsa dosadil Milan Čič.
Áno, lebo už na druhý deň mi volali, že došlo k zmene v Prahe aj v Bratislave, že poverení predsedovia vlády Adamec aj Hrivnák sa vzdali. Takže na druhý deň som rokoval už s Čičom a on nemal na tento post iného vhodného kandidáta. Tak som sa vlastne dostal do vlády. Pritom som bol len bankový úradník, ktorého po roku 1968 zbavili istej pozície. Ja som vlastne dvadsať rokov čakal na odchod do dôchodku.
A namiesto toho ste šli do vlády...
Veru, namiesto dôchodku, do vysokej politiky (smiech). Mal som vtedy 60 rokov.
Stálo vám to za to?
Išiel by som do toho, aj keby som vedel, čo bude nasledovať. Bola to potreba niečo zmeniť a ak by som tú príležitosť nevyužil, do smrti by som si to vyčítal.
Post hlavy štátu na Slovensku má v súčasnosti skôr reprezentatívnu úlohu, vy ste však do politiky aj aktívne zasiahli. Prečo sa toto ostrie dnes už akoby otupilo?
Predpokladám, že máte na mysli situáciu, keď po prednesení Správy o stave spoločnosti za rok 1989 došlo k vysloveniu nedôvery premiérovi Vladimírovi Mečiarovi a nakoniec k pádu vlády.
Presne to.
V tom čase som nerozlišoval, čo môže urobiť prezident a čo predseda vlády. Vedel som, že vládu nemôžem zostavovať, ale môžem ju schvaľovať. Že síce mnoho vecí nemôžem, ale to neznamená, že mám byť poslušný alebo verný nejakej strane alebo jej šéfovi. Bol som najvyšším štátnym činiteľom a cítil som sa ako rovnocenný partner. Nezišlo mi na um, že už na začiatku nastanú takéto problémy, ale dodnes som presvedčený, že moja kritika bola oprávnená. Bál som sa, že sa situácia zvrtne a Slovensko sa odkloní z cesty demokracie.
V roku 1999 ste sa vzdali kandidatúry v prospech Rudolfa Schustera. Prečo?
Pretože prieskumy ukazovali, že nemám dostatočnú podporu. A nechcel som riskovať, že sa to potvrdí aj pri voľbách.
Neľutujete dnes toto svoje rozhodnutie?
Nie, hoci mi to mnohí vytýkali.
Ako sa pozeráte na svojich nasledovníkov – Rudolfa Schustera a Ivana Gašparoviča?
Myslím si, že robili a robia, čo môžu.
V čase, keď ste sa stali prezidentom, v Česku sa na rovnaký post dostal Václav Havel. Necítili ste sa v jeho tieni?
Slovensko nemalo a nemá Havla. Ani Havel nemohol ovplyvniť všetko. No mal meno, bol morálnym symbolom, celý svet sa pozeral naňho ako na osobnosť veľkého významu. Na Slovensku sa mu v tomto smere nemal kto vyrovnať. Ale o to ani nešlo, podstatné bolo, aby sme mali prezidenta, ktorý chce riešiť veci demokratickým spôsobom. Napokon v tom, že ľudia si hlavu štátu môžu voliť sami, sme Česko predbehli.
Aké boli podľa vás za tých dvadsať rokov najväčšie míľniky Slovenska?
Určite vstup do NATO a Európskej únie. Je dobré, že sme sa prihlásili k európskemu smerovaniu a dúfam, že tento kurz udržíme. Škoda len, že často plytváme silami na rôzne vnútorné zápasy. Ale je to naša skúsenosť, robíme to, ako najlepšie vieme.
Zmenilo sa za ten čas niečo v myslení Slovákov?
Myslím si, že sme politicky dospeli. Už vieme jasnejšie rozpoznávať správne a nesprávne veci. No stále nenachádzame dosť síl, aby sme sa zjednotili proti korupcii a neduhom, ktoré prináša.
Aké by bolo vaše narodeninové prianie pre Slovensko do ďalších desaťročí?
Aby sme boli jednotní v úsilí o budovanie demokracie a nepodliehali pokušeniam ísť bokom a uchmatnúť si, čo sa dá. Väčšiu vzájomnú spoluprácu, aby sa trestala nehoráznosť a aby sa ľudia vedeli dovolať pravdy a spravodlivosti.
Kto je Michal Kováč
Michal Kováč sa narodil 5. augusta 1930 v obci Ľubiša. Absolvoval Vysokú školu ekonomickú. V bankovníctve pôsobil od roku 1956 až do decembra 1989 - pracoval v Štátnej banke československej, prednášal na bankovej škole na Kube, v rokoch 1967 až 1969 pracoval ako námestník Živnostenskej banky v Londýne. V roku 1948 vstúpil do Komunistickej strany Československa, z ktorej ho po odvolaní z Londýna v roku 1970 vylúčili. Po novembri 1989 zastával post ministra financií SR, bol poslancom Federálneho zhromaždenia v Snemovni ľudu, predsedom Federálneho zhromaždenia ČSFR. Vo februári 1993 bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky, inaugurovaný do úradu bol 2. marca 1993.