Proti rozdeleniu protestovali len kverulanti
Som veľmi rád, že sa v čase mojej vlády spoločne s Mikulášom Dzurindom podarilo zavŕšiť poslednú fázu delenia federálneho majetku, a to takým spôsobom, že proti tomuto rozdeleniu protestovali iba úplní kverulanti na českej i slovenskej strane. Tým sa odstránila posledná prekážka priateľskej budúcnosti spolupráce oboch národov a verím, že na ceste do budúcnosti už žiadne ďalšie prekážky existovať nebudú.
V porovnaní s touto priateľskou dohodou si spomínam na nezmyselné časy, keď Vladimír Mečiar vyžadoval kompenzáciu za federálnu vlajku alebo spišské obce. Vtedy nás radikálni nacionalisti tak z Českej republiky, ako aj zo Slovenska, označovali za zradcov svojich národov práve preto, že sme sa dokázali rozumne dohodnúť. Som veľmi rád, že slovenský nacionalizmus, predstavovaný vtedy Slovenskou národnou stranou, i český nacionalizmus, v tom čase reprezentovaný predovšetkým Občianskou demokratickou alianciou, odišiel do priepasti dejín. Občianska demokratická aliancia už dokonca v Českej republike zanikla a úprimne prajem rovnaký osud aj Slovenskej národnej strane.
Miloš Zeman, bývalý premiér Českej republiky
Vedeli sme, že do EÚ nemôžeme vstúpiť s balvanom na nohe
Delenie majetku bolo nevyhnutnou súčasťou rozdelenia spoločného štátu. Spomínam si, že pri delení majetku sa kombinoval princíp územný a princíp proporčný. To znamená, že nehnuteľnosti, nachádzajúce sa na území jednotlivých republík, sa stali majetkom republík. Majetok federálnych inštitúcií, ktorý nebol „zviazaný“ s územím tej-ktorej republiky, respektíve majetok federácie v zahraničí, sa delil v pomere k počtu obyvateľov republík, teda zhruba v pomere 2:1.
Samozrejme, celý proces delenia majetku bol sprevádzaný emóciami z oboch strán. Každý chcel viac a opozícia v oboch republikách spravidla kritizovala vládu, že nevybojovala viac.
Na slovenskej strane sa niektorým ľuďom zdalo, že majetok leteckej spoločnosti Slovair, ktorý pripadol Slovensku, nepredstavoval polovicu hodnoty majetku leteckej spoločnosti ČSA, ktorá pripadla Českej republike. Niektorým sa nepáčilo, že sme neboli „odškodnení“ za to, že ČR si ponechala symboly federácie, napríklad štátnu zástavu.
V roku 1998 po zmene vlád som zdedil, okrem iných vecí, aj problém neukončeného majetkového delenia. Pri jednej z debát s vtedajším českým kolegom, premiérom Milošom Zemanom, sme si povedali, že tento problém treba vyriešiť. Že nemôžeme vstúpiť do EÚ s takýmto balvanom na nohe. A tak sme sa dohodli, že problém vyriešime do roka a do dňa.
Nebolo to jednoduché. Česi požadovali okolo 30 miliárd korún ako nedoplatok po delení centrálnej banky. A odmietali nám vydať niekoľko ton zlata, ktoré pochádzalo z národných zbierok a z minulosti, pričom bolo jasne identifikované ako slovenský majetok.
Napokon sme sa dohodli: vymenili sme si akcie komerčných bánk, ktoré boli v krížovom vlastníctve fondov národného majetku (slovenský vlastnil akcie Komerčnej banky, český vlastnil akcie VÚB), za delenie centrálnej banky sme nedoplácali nič a Česi nám vrátili zadržiavané zlato.
Myslím si, že aj vďaka zvládnutému záveru delenia majetku sme mohli nielen vstúpiť spoločne do EÚ, ale aj rozvíjať dobré vzájomné susedské vzťahy. A získať si rešpekt medzinárodného spoločenstva.
Mikuláš Dzurinda, bývalý premiér Slovenska
Slovenská ekonomika dobehla českú
Komplex prevratných geopolitických a ekonomických zmien a pád socializmu pôsobili ako katalyzátor kvalitatívne novej, a ako sa ukázalo, aj záverečnej etapy spoločného štátu Čechov a Slovákov. Na pozadí boja o „šokovú“ alebo gradualistickú podobu transformácie ekonomiky sa ukázala problematika demokratického štátoprávneho usporiadania. Slovenská strana presadzovala zmenu pragocentrického modelu na vyváženejší útvar federatívneho alebo konfederatívneho typu. Česká strana odmietala všetky návrhy vybočujúce z dovtedajšieho modelu asymetrickej federácie. Obe strany nakoniec usúdili, že keď nemôžu presadiť svoju predstavu, tak najlepším riešením bude rozdelenie štátu. Samotné rozdelenie štátu potvrdilo historicky podmienenú rozdielnu zrelosť, skúsenosť i pozíciu oboch národov.
Česká strana sa v značnom predstihu a pragmaticky pripravovala, napríklad na vlastnú menu, a mala obrovskú výhodu, že v Prahe existovali všetky centrálne orgány spoločného štátu s príslušným know-how. Praha svoju dominantnú pozíciu v plnej miere využila, čo sa veľmi hmatateľne prejavilo v charaktere, priebehu a vo výsledkoch delenia štátu a spoločného majetku. Tomu zodpovedala aj výška „školného“, ktoré muselo Slovensko zaplatiť za vytvorenie vlastného štátu. S odstupom dvoch desaťročí možno konštatovať, že rozdelenie Česko-Slovenska bol historicky opodstatnený a navyše kultivovaný rozchod dvoch blízkych národov. V prípade pokračovania spoločného štátu by sa s veľkou pravdepodobnosťou prehlboval spor ťažko zlučiteľných pozícií, o čom svedčí napríklad prístup k zavedeniu eura.
Rozdelenie odstránilo traumu vzájomného upodozrievania, „kto na koho dopláca“. Samostatný vývoj oboch ekonomík od rozdelenia možno hodnotiť ako úspešný, keď podiel Česka na HDP Európskej únie vzrástol zo 77 na 80 percent a Slovenska zo 47 až na 73 percent, pričom sa Slovensko výrazne priblížilo k ekonomickej úrovni Českej republiky.
Milan Šikula, riaditeľ Ekonomického ústavu SAV