Keď sa v januári 1968 stal prvým tajomníkom ÚV KSČ reformný politik Alexander Dubček, mnohí verili, že sa tento rok zapíše do histórie. Mali pravdu – národná jar zakončená inváziou vojsk Varšavskej zmluvy sa však stala jedným z najsmutnejších míľnikov našich novodobých dejín.
Dubček na začiatku roku 1968 nahradil na čele komunistickej strany Antonína Novotného a spolu s novým tajomníkom sa začali čoraz hlasnejšie objavovať aj hlasy volajúce po demokratizácii spoločnosti v Československu. Sám Dubček svoje zámery otvorene prezentoval v tzv. Akčnom programe, ktorý bol schválený začiatkom apríla 1968.
„Akčný program KSČ revolučným spôsobom zmenil podmienky uplatňovania tzv. vedúcej úlohy strany. Vo vzťahu k politickým stranám a spoločenským organizáciám Národného frontu mala KSČ uplatňovať ,partnerský vzťah‘, a nie administratívno-mocenský diktát, ako to bolo v minulosti,“ píše vo svojej knihe Rok 1968 na Slovensku a v Československu historik Valerián Bystrický.
Špinavosti sa dostávajú na povrch
To však nebola jediná zmena, ktorú priniesol Dubčekov socializmus s ľudskou tvárou. „Otepľovanie“ pomerov sa prejavilo už čoskoro v mnohých oblastiach: vznikol klub bývalých politických väzňov odsúdených podľa paragrafu 231, nazvaný K 231, v Česku Klub angažovaných nestraníkov, cestovanie do zahraničia sa stalo omnoho jednoduchším, umelci i novinári mohli zrazu hovoriť nahlas aj o veciach, ktoré boli donedávna zviazané prísnou cenzúrou. Pražská jar spustila lavínu, no práve jej rýchlosť a intenzita mohli byť v konečnom dôsledku kontraproduktívne.
„Novinári boli šťastní, že už viac nebudú musieť otročiť, ale písať podľa svojho vedomia a svedomia, a sústredili sa na všetky špinavosti, ktoré tu boli. Dubček mal vtedy zakročiť,“ vyjadril sa pre HN historik Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Stanislav Sikora. Zároveň dodáva, že médiá rozpútali demokratizačný proces do takej podoby, ktorý Sovietom priamo udieral do hláv.
Stupňovanie napätia
Odpoveď z Moskvy na seba nenechala dlho čakať. Už na jar 1968 začali Sovieti pripravovať vojenskú intervenciu do Československa, v ruskom „preklade“ vlastne bratskú pomoc. O ktorú, samozrejme, pôvodne nikto nežiadal. Teda takmer nikto.
„Brežnev potreboval ľudí, o ktorých by sa mohol v prípade invázie do Československa oprieť, a zároveň legitimizovať vojenský zásah pred medzinárodným spoločenstvom. Aj preto naliehal na Vasila Biľaka, aby mu doručil list žiadajúci o pomoc,“ napísal pre HN historik Ústavu pamäti národa Peter Balun.
Sovietska armáda najprv iba napínala svaly a demonštrovala svoju moc: napríklad na cvičení vojsk Varšavskej zmluvy na Šumave koncom júna. Postupne sa však stupňovalo napätie nielen medzi Dubčekom a Brežnevom, ale aj v celej spoločnosti. Napokon 3. augusta prvý tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu vyhlásil, že ochrana socializmu je spoločnou internacionálnou povinnosťou socialistických krajín. Išlo o takzvanú Brežnevovu doktrínu. Ako presne si v Sovietskom zväze predstavujú „ochranu socializmu“, sa ukázalo už čoskoro. 20. augusta 1968 presne o jedenástej večer prekročili prvé vojenské jednotky Varšavskej zmluvy československé hranice. A táto noc nebola krátka. Trvala dvadsať rokov.