Idem si vyskúšať ruský štýl boja – stenku. Mojím trénerom je dôstojník SPECNAZ-u Roman Gruzinov, priamo z Moskvy. A keďže som tiež rodená Ruska, mala by som to, samozrejme, minimálne prežiť.
Nedeľu teda strávim v telocvični medzi stovkami chlapov... Aspoň takúto účasť sľubovala silnejšia polovica ľudstva na facebookovskej stránke. Mám z toho mierne obavy, ale zvedavosť a pocit, že po dlhom čase urobím niečo aj pre svoje zdravie a duchovný rozvoj, prevážili. Smerujem teda do jednej z petržalských škôl, do telocvične, kde sa koná seminár.
Ako štyridsať zbojníkov
Po krátkom predstavení nasleduje úvodné slovo hlavného inštruktora Valerija Majstrovoho, mimochodom, majiteľa čierneho pásu v karate a kobudo. „Stenka, nie stena, ako si viacerí myslia. Je v tom asi taký rozdiel, ako medzi vodou a vodkou,“ odpovedá jednému zo zvedavcov. Všetci zúčastnení si sadajú na dlážku. Do kruhu. Kým ostatní so zatvorenými očami sústredene meditujú a nalaďujú sa na náročné cvičenia, ja ostávam v polobdelom stave. Jedným okom prejdem po telocvični a nech počítam, ako počítam, vidím asi štyridsať chlapov a štyri ženy, vrátane mňa.
Stenka alebo trma-vrma
Po chvíli nás zasvätia do tajov techniky boja zblízka. Veľká skupina sa rozdelí na dve menšie tzv. reťaze a po vzájomnom potvrdení: „Pripravení? Pripravení!“ sa začína súperenie o nadvládu bojovej plochy. Všade počuť dupot nôh a krik v štýle: hej-hej-hej, ktoré majú (zrejme) zastrašiť protivníka. Po minúte sa ľudské reťaze premenia na slušný magľajz. Nečudo, že došlo k zraneniu, našťastie, ľahkému. Bosej brunete (aj tak sa dá cvičiť stenka) niekto stúpol na prsty. Nuž, ak ste v trme-vrme medzi aj stokilovými chlapmi, nič iné sa nedalo čakať. Kristína, ako sa dozvedám neskôr, sa tomuto bojovému umeniu venuje už rok a dokonca pre zvýšenie kvalifikácie chce ísť do Moskvy. Obdivujem ju. Ja som rada, že žijem!
Bez bratania sa to nejde
Po obede pokračujeme čapicovým bojom. Princíp je rovnaký ako pri stenke s tým rozdielom, že majú bojovníci na hlavách čapice. Úlohou je dostať čapicu protivníka, ide o akýsi novodobý skalp. „Cieľom je „naučiť sa chrániť si hlavu a rozvíjať taktiku“, vysvetľuje Majstrovoj. Vyzerá to dosť smiešne, no chlapi sa pri tomto poriadne zapotia. Zapájajú totiž všetky svaly a celá hra prebieha pomerne rýchlo. Po tom, čo sa doudierajú, nasleduje obrad bratania sa, teda objatia sa protivníkov a vzájomné potľapkanie po chrbte na znak vďaky za poznanie. „Je to náročné na kondíciu. Cvičia s vlastným telom a nepoužívajú chrániče, čo ich pripraví do ozajstného boja,“ chváli systém, podľa ktorého cvičia vojakov SPECNAZ-u, tréner kickboxu Imrich Tobiáš. Ten sa na seminári objavil, aby načerpal nové skúsenosti.
Aj romantika
Nasledovalo kopanie do steny, pričom údery jednej blondíny vzbudzujú evidentne aj u veľkých chlapov rešpekt. Z ďalších cvičení sa dozvedám priam bájne historické súvislosti. Napríklad pohyby pri boji s nožom alebo palicou majú pripomínať lukostreľbu, kosenie trávy alebo veslovanie. Celodenný tréning zaklincovala demonštrácia energetickej sily. Ľahnúť si na dosku s vytŕčajúcimi klincami vraj dokáže len veľmi silný človek. Po špeciálnom dychovom rýchlokurze a pod dohľadom všetkých inštruktorov si klince vyskúšali traja chlapi. Odvahu v sebe našla aj jedna mladá manažérka. „Som tu po prvýkrát a len tak sa hľadám,“ odpovedala tesne po tom, ako si ľahla na klince.
A hoci prerod na Xenu sa nekonal, utvrdila som sa, že beh a fitko mi vyhovuje viac. Som rada, že som to prežila a... tú obranu rada prenechám silnejšej polovici ľudstva. Nech len pekne trénujú...