Ilustračná snímka.
Do zotmenia zostávajú asi dve hodiny. Je utorok, pätnásť dní po zverejnení útoku pred Mariatchi, a ja stojím uprostred nitrianskej autobusovej stanice. Pomalým krokom sa pohýnam do stredu mesta, v ktorom sa pred pár rokmi zrodilo jedno z centier neonacistickej organizácie Národný odpor.
I love Nazi
Drobné odtlačky udalosti sa zjavujú už trochu pozornejšiemu oku. Na titulkoch miestnych novín, zastrčených v stojane regionálnych potravín, či na múre, kde sa spomedzi milostných vyznaní akejsi Ajke vynára takmer navlas rovnakým fontom nasprejovaný nápis I love Nazi. O pár metrov ďalej stretávam dvojicu mladíkov s vyholenou hlavou. (Hneď si pripomínam, že aj môj mierumilovný kolega Draho nosí dvojmilimetrové vlasy.)
„Ja sa po uliciach chodíť nebojím. Ani po tých nočných. Adrenalín mi dvíhajú najmä policajti, ktorí sú vždy inde, ako by mali byť,“ tvrdí mi predavačka v stánku rýchleho občerstvenia, čím naráža aj na spomínanú udalosť.
„Ja vám to poviem na rovinu – Cigáni tu robia väčší bordel ako neonacisti,“ „zasväcuje“ ma zas do miestnej reality postarší pán s vnukom. Ďalší Nitrania vo veku tridsať a viac ma čoraz väčšmi utvrdzujú v tom, že názor miestneho novinára Tomáša Holúbka, ktorý vždy tŕpne, keď sem privádza priateľov zo zahraničia, väčšina ľudí nezdieľa. Najmä tí, ktorí – ako sami vravia – „chodia z práce priamo domov“, nepovažujú Nitru za nebezpečný priestor na život.
Neonacisti podradnej rasy
„Special wear for special people.“ Je krátko po zotmení a ja vedno so spolupracovníkom baru Mariatchi, ktorý sa okrem iného intenzívne zaujíma o extrémistickú scénu (nazvime ho Karol, skutočné meno nechce uvádzať, aby sa nedostal na onen "zoznam" neonacistov), stojím pred nenápadným obchodom, zastrčeným medzi advokátske kancelárie či predajňu s náboženskou literatúrou na pokojnej Farskej ulici. Nad hrdým nápisom sa vyníma nemenej hrdá hlava pitbulla. Karol ukazuje na jednu z mikín vo výklade s nápisom Thor Steinar. „Kultová neonacistická značka, ktorá mala ešte pred pár rokmi vo svojom logu hákový kríž. Za druhú časť svojho názvu vďačí nacistickému generálovi SS,“ objasňuje. Práve nedostatok expertov, znalých nových, sofistikovanejších symbolov, považuje Karol za jednu z prekážok v riešení slovenského problému s neonacistami. Žiaľ, len jednu z mnohých.
Vyholený chlapík, ktorý v jedno nedeľné poludnie pred deviatimi rokmi presne na tejto ulici znenazdajky zasadil úder do hlavy (žiaľ, dlhovlasej) môjmu vtedy budúcemu manželovi, však nebol odetý do žiadnych symbolov. (Z okruhu mojich nitrianskych kamarátov vlastne ani takmer neviem o nikom, komu by sa aspoň nevyhrážali.) Ako sa zhodujú mnohí experti: ideológia v ich prípade nie je to najpodstatnejšie. Rozhoduje skôr frustrácia a nenávisť. „Napokon – už samotný fakt, že sa k neonacizmu hlásia Slováci, ktorí podľa nacistických zákonov patria k podradnej rase, je prinajmenšom absurdný,“ podotýka Karol.
Walhala. A Slniečko
Kráčame pustými večernými ulicami, blížime sa k Mariatchi. Zhodou náhod – ako mi objasňuje majiteľ podniku Radovan Richtárik, ktorému pri bitke zlomili nohu – v tej istej budove pre pár rokmi fungovala neonacistická krčma. A jej návštevníci terorizovali nedávno zaniknutý „alternatívny“ klub oproti. Nuž, história má záľubu v opakovaní sa.
Pred vstupom dovnútra si ešte odbieham obzrieť čerstvo zatvorenú neonacistickú Walhalu. Nádvorie, kde sídli, je však uzatvorené mrežami. Neveriacky hľadím na náprotivnú budovu s nápisom Centrum Slniečko. Fakt, že susedom neonacistického klubu bola organizácia, ktorá pomáha týraným deťom, mi príde ako dosť bizarné "čaro" nechceného.
Mariatchi je zatiaľ prázdne, víta nás mladá barmanka. (Viem si dokonale predstaviť, ako sa pred očami umelým testosterónom dopovaných jedincov premieňa jej hlava s dredmi na červené súkno.)
Sadáme si do zadnej lavice a púšťame sa do debaty o tom, ako incident priniesol strach do nitrianskych večerných ulíc, no ako zároveň podnietil viacero angažovaných akcií. Ani Karol, ktorý – mimochodom – od „náckov“ už takisto čo-to utŕžil, si však nemyslí, že by Nitra so svojimi excesmi nejako vytŕčala. Kamerový záznam podľa neho skôr odhalil bežnú realitu nočných ulíc slovenských miest, v ktorých oveľa častejšie, ako si verejnosť myslí, vyčíňajú zo steroidov napuchnuté indivíduá. (Takto ich označuje miestny taxikár.) A ktorých obete síce zo strachu menia smer svojich večerných trás, no iba zriedkavo vec ohlásia na polícii.
Vyj..aní feťáci!!!
Podnik sa pomaly napĺňa a ja vstávam od stola, aby som trochu podebatovala s čašníčkou. Postavím sa k pultu a v tej chvíli začujem rev: „Vyj..aní feťáci!“ Otočím sa a vo dverách stihnem zazrieť miznúcu hlavu desivo vyzerajúceho asi štyridsiatnika. Krčma stíchne. Barmankina mimika sa v sekunde zlomí. Rozčapovaný krígeľ položí na pult. „Nezavoláme políciu?“ obracia sa na hostí pri bare. Jeden z nich oznamuje, že sa práve skončil futbalový zápas s Košicami a Nitra prehrala. Debatu o tom, že policajtom je azda aj samým od seba jasné, že v takom prípade treba posilniť hliadky, preruší ďalšie buchnutie dverí. Ovzdušie do troch sekúnd naplní strach. K baru sa pozvoľným krokom mlčky blíži trojica statných mladíkov. Na hlave polmilimetrové strnisko, okolo krku fanúšikovský šál. Barmanka, mierne paralyzovaná, váha, čo ďalej. Napokon k nim pristúpi. Pomedzi zuby si vypýtajú pivo a poldeci, chvíľu postoja pri bare a napokon odkráčajú k jednému zo stolov. Trvá niekoľko minút, kým sa debata opäť obnoví. Sama cítim, ako mi po tele steká pot. V hlave sa mi vynárajú údery z kamerového záznamu. Barmanka mi šepotom oznamuje, že aj pred pár dňami sa tu zjavil „týpek“ s neonacistickým vzhľadom. Popri snahe objednať hosťom pár „panákov“ sa sám natoľko opil, že pred odchodom ho náhle ovládla agresia a začal vyvreskovať nezrozumiteľné vety. „Jasné, že sa bojím. Ale na druhej strane – táto práca ma baví, prečo by som im mala ustupovať?“ vysvetľuje mi barmanka svoje rozhodnutie zostať pracovať v Mariatchi.
Epilóg na Mostnej
Na ulicu vychádzam zo stiahnutým žalúdkom a s vyschnutým hrdlom. (Napriek pivu.) Prinútim sa však obehnúť ešte pár krčiem na neslávne známej Mostnej ulici, kde dochádza k najhorším bitkám. Tesne pre príchodom taxíka navštívim úplne prázdny podnik, mladá barmanka ma víta od počítača. Neonacistická téma ju trochu podráždi. „Ja osobne som s nimi nikdy žiadny problémy nemala, a to k nám chodia východniari aj zahraniční študenti. Celé sa mi to zdá trochu nafúknuté.“ Nedivím sa, podobných názorov som si vypočula dosť. Vychádza mi z nich, že „neonáckovia“ majú na muške skôr „alternatívnejšie“ ladené krčmy a je pravda, že táto medzi ne nepatrí. Keď jej porozprávam, čo som práve zažila v Mariatchi, tvár jej stvrdne a posledné vety, čo vysloví, plesnú ako facka. „Mňa táto téma ale nezaujíma. Netýka sa mojej osoby ani nikoho z mojich blízkych. Nechápem, prečo by som sa ňou mala zaoberať.“ Jej tón ma natoľko zmrazí, že ešte ani v taxíku si nedokážem sformulovať, čo by som jej na to mala povedať.