Muž s vlajkou Krymských Tatárov. Snímka: Reuters
Pred domom zastavil bager, vyhĺbil jamu a do nej zacúval obrnený transportér. Vystúpil z neho „zelený mužík“, podišiel k tatárskej rodine a oznámil jej: „Tu bude naša palebná pozícia, nevychádzajte z domu!“ To bola pre domácich posledná kvapka. Nadránom naštartovali dve plne naložené autá a utiekli preč zo svojej domoviny – Krymu.
Tento incident sa odohral začiatkom marca a rodiny Eldara a Ruslana boli medzi prvými, ktoré polostrov zo strachu pred okupantmi opustili. Ukrajinská vláda síce v tom čase vyhlásila, že je pripravená prijať svojich obyvateľov z Krymu, v skutočnosti však nepodnikla nijaké konkrétne kroky. A tak obidve rodiny v ich novom domove – západoukrajinskom meste Vinnyca – nečakalo žiadne vrelé prijatie. Pomoci sa dočkali až od miestnych občianskych aktivistov. „Zavolali mi, že už sú na ceste a ďalší deň prídu. Štrnásť ľudí, čo s nimi robiť?“ spomína Ihor Basjuk, veliteľ miestneho Majdanu. Prvú skupinku sa podarilo umiestniť v rodinách Vinnyčanov.
Redaktor HN Matej Duman s aktivistami, ktorí pomáhajú utečencom z Krymu. Snímka: Marta Kacwin
Páči sa mi tvoj dom
S vyostrovaním situácie však narastalo aj množstvo utečencov. „Museli sme odviesť svoje ženy a deti do bezpečia,“ opisuje okolnosti opustenia svojho domova krymský Tatár Ismail Aga. Aktuálny vývoj situácie na Kryme mu dáva za pravdu. Tí, ktorí odmietnu prijať ruské občianstvo, môžu byť perzekvovaní a vyhostení. A tí, ktorí odídu, sa už nemajú kam vrátiť. „Naše domy už zabrali Čečeni,“ hovorí Ismail. Nehovoriac o nevraživosti miestneho ruského obyvateľstva. „Po referende (o pričlenení Krymu k Rusku) začali Tatári počúvať vety ako ,Ty si ešte neodišiel? Páči sa mi tvoj dom, chcel by som sa doň nasťahovať‘,“ dopĺňa.
Nakoniec do Vinnyce utieklo viac ako 150 Tatárov, prevažne žien a detí. Spočiatku s ubytovaním pomohla cirkev, neskôr väčšina z nich našla útočisko v „utečeneckom tábore“ – detskej ubytovni v mestečku Ladyžyn. Údajne ide o jedno z najlepších zariadení svojho druhu v oblasti, už prvý pohľad však vyvoláva otázniky. Rozpadnuté záchody, zatuchnuté matrace, dvojplatnička namiesto sporáka. Do týchto podmienok boli nasťahovaní ľudia, ktorí ešte pred pár týždňami mali svoje domy, hospodárstva, prácu. Teraz im ostalo iba to, čo si so sebou priniesli. Ak mali peniaze v banke, nedostanú sa k nim, keďže ich platobné karty ostali zablokované. Sú odkázaní na pomoc ostatných. Ľudia im nosia jedlo, oblečenie, peniaze. „Každý, kto žil vo Vinnyci a dozvedel sa o našom príchode, nás prišiel morálne podporiť. Tí ľudia nás videli prvýkrát v živote a plakali spolu s nami,“ rozpráva Ismail. Z jeho hlasu cítiť pokoru.
Tatárski utečenci v tábore v Ladyžini. Snímka: Vadym Kozlovskyj
Ruské sľuby pod tankami
Ani v roku 1989, keď sa krymskí Tatári začali postupne vracať do svojej domoviny, sa nesprávali inak. Nežiadali naspäť svoj majetok, ktorý im predtým zabrali Rusi. „Vybrali sme si prázdny pahorok a na ňom určili sto parciel,“ spomína Ismail. „Nič tam nebolo, ani cesty, ani elektrina, ani uhlie sme nemali. A prvá zima bola veľmi krutá. Našťastie sme to nejako prežili." Pozitívny prístup a pracovitosť vidno v utečeneckom „detskom“ tábore aj dnes. Nad vchodom visia na šnúre sušené ryby. „To sme nachytali tu v jazierku,“ šibalsky sa usmieva jeden z Tatárov. Okolo zatiaľ pobehuje kŕdeľ detí, ktoré odkazujú na tradičné založenie tejto moslimskej komunity. Ženy chodia zahalené, pri jedle sedia oddelene od mužov, nikde nenájdete alkohol ani cigarety.
Popri pití čaju Ismail opisuje paradoxnú situáciu. Keď po referende vyhnali z Krymu ukrajinskú pravoslávnu cirkev, hlavný tatársky mufti im ponúkol, aby sa prišli modliť do miestnych mešít. „A my sme v tom čase bývali v protestantskom kostole vo Vinnyci,“ pousmeje sa. Kvôli svojej etnicite a viere by mal Ismail na Kryme problémy už dnes. Nová miestna vláda zakázala čítať niektoré z moslimských náboženských kníh a voči čelným predstaviteľom Medžlisu (Zhromaždenie krymských Tatárov) začala trestné stíhanie. Je zrejmé, že ruské sľuby o posilnení autonómie pôvodného krymského obyvateľstva ostali rozdrvené pod pásmi ich tankov. Nikto dnes nevie povedať, čo bude s Tatármi ďalej.
Viera v budúcnosť
Vinnyckí aktivisti však majú oveľa prozaickejšie úvahy o budúcnosti. Podarilo sa im získať budovu bývalej školy a momentálne zháňajú sponzorov na jej rekonštrukciu. Chcú tam zriadiť byty pre tridsať tatárskych rodín a s miestnym družstvom sa už dohodli na vyčlenení časti pôdy pre „novousadlíkov“, aby tí mohli začať viesť normálny život. „Už máme prvých desať okien!“ písala nám ostatný raz Ihorova manželka Tajisa. Pre niektorých Tatárov to bude po deportácii ´44 a návrate ´89 už tretí začiatok od nuly. Držím im v tom palce.
Dejiny sa opakujú. Opúšťame Krym rovnako ako naši rodičia
Rozhovor. Ismail Aga, staršina krymských Tatárov v Ladyžyni, pre HN:
Kedy ste sa vrátili z Uzbekistanu do svojej vlasti – na Krym?
Definitívne som prišiel na Krym v auguste 1990 a začal som stavať dom. To trvalo takmer rok. Moja rodina aj s mamou prišli v septembri 1991. Keď som prvýkrát videl moju najmladšiu dcéru, mala pol roka.
Ako ste návrat prežívali?
Keď sme sa vrátili na Krym, odviezol som moju mamu k domu, kde žila ešte pred deportáciou v roku 1944. Rusi, ktorí žili v jej dome, za 60 rokov nevymenili ani kľučky na oknách. Keď ich moja mama videla, rozplakala sa. Montoval ich tam ešte jej otec. Nerozumel som tomu, nezažil som vtedy to, čo zažila ona. A teraz to zažívam aj ja. Je to taká istá deportácia.
Mali ste pred anexiou Krymu zlé vzťahy s Rusmi?
Dvadsaťpäť rokov sme prežili na Kryme, bok po boku sme žili s Rusmi. Ani by mi na rozum neprišlo, že mi môže môj sused pichnúť nôž do chrbta. Sme mierumilovný národ, nikdy sme nikomu nič zlé nepriali, aby ani nikto iný nič podobné neželal nám. S každými voľbami sa však vždy opäť vynárali tie isté požiadavky: ruský jazyk je utláčaný, mal by mať štatút štátneho jazyka a tak ďalej. Len na porovnanie, v Simferopoli bolo 31 škôl s vyučujúcim jazykom ruským, štyri s ukrajinským a dve krymskotatárske. Tak kto je tu utláčaný? Čísla hovoria za všetko.
Ako to vyzeralo počas invázie?
Hneď vedľa hlavnej trasy Simferopoľ – Sevastopoľ je naša dedina. Od konca februára po nej prechádzalo čoraz viac vojenských áut s ruskými značkami. Za týždeň zaplavilo Krym 40-tisíc vojakov, o technike ani nehovoriac. V každej dedine sme organizovali hliadky domobrany s obuškami a rukoväťmi z lopát. K priamemu útoku na našu dedinu nedošlo, avšak táto demonštrácia sily v nás zanechala svoju stopu. Ťažko bolo.
Prečo ste potom ušli z Krymu?
Už pred referendom nám bolo jasné, že ak sa niečo začne diať, našou najvyššou prioritou bude zachrániť naše deti a ženy. Preto sme začali odchádzať. Jednoducho sme cítili, že situácia sa môže takto vyvinúť.
Ako hodnotíte postup ukrajinskej vlády od vzniku problémov na Kryme?
Ukrajinská vláda neurobila nič. Najprv som si myslel, že na Krym pošle armádu. To som však nevedel, že armáda nie je bojaschopná. Najprv sme si mysleli, že sa spolu s armádou vrátime do svojich domovov. Avšak nebolo s kým sa vrátiť. Je to neuveriteľné, čo spravili za štyri roky. Všetko, čo strieľalo, lietalo či hýbalo sa – predali.
Dostali ste ako utečenci nejakú pomoc od ukrajinskej vlády?
Nie, vláda pre nás nespravila vôbec nič. (dum)