V cestovnom ruchu sa pohybujete už od 80. rokov minulého storočia, no pamätáte si na prvú cestu do Rakúska?
Bolo to ešte v decembri 1989, krátko po tom, čo sa otvorili hranice. Mala som vtedy 28 rokov a viem, že to bolo veľké zadosťučinenie. Pretože nám predtým s kamarátkou už trikrát zamietli žiadosť o devízový prísľub do Rakúska.
Prečo?
Boli sme pomerne čerstvé absolventky po vysokej škole, takže nám neschválili devízový prísľub. A bez neho sme nemohli žiadať o víza. Takže výlet do Viedne bol pre nás takým zadosťučinením, mal špecifickú príchuť.
Ohúrila vás Viedeň niečím?
Bolo to fajn, ale až taká ohúrená som nebola. Ešte pred prevratom sa mi totiž podarilo ísť do Štokholmu. Bolo to tuším v roku 1987, zájazd bol do vtedajšieho Leningradu. Odtiaľ sa na tri dni išlo loďou, na ktorej sme aj spali, do Štokholmu a zase späť. To bol môj prvý dotyk so Západom.
A čím vás dostal Štokholm?
Vyzeralo to úplne inak ako u nás, asi najmarkantnejšie sme to videli na autách. Tie boli úžasné. Ale napríklad som tam bola po prvýkrát v živote v IKEA, to bola veľká skúsenosť, lebo u nás boli obchody s oveľa menším sortimentom. No asi najväčší zážitok som mala, keď sme sa rozprávali s miestnou paňou a pýtali sa jej, ako chodia autobusy. Bola to asi šesťdesiatnička a vravela, že nevie, lebo nikdy nešla autobusom. Nemohla som uveriť, že niekto, kto býva v Štokholme, nejazdí autobusom. Celkovo na mňa zapôsobila tá čistota, presnosť a pohoda, ktorá vo Švédsku vládla.
Aj ste si niečo doniesli?
Walkman Sony, minula som naň všetky peniaze (smiech).
Ale v Štokholme ste boli ešte ako turistka, nie sprievodkyňa. Ako sa vám to podarilo?
Koncom 80. rokov sa už organizovali aj zájazdy na Západ, no bolo ich veľmi málo, možno tak jeden-dva za rok do niektorých vybraných destinácií. No keďže som robila pre cestovku, tak som vedela, kedy sa začnú predávať. Vzali sme si s kamarátkou pol dňa dovolenky a podarilo sa nám dve miesta získať.
Museli ste si na ne vystáť rad?
Samozrejme. Ale bolo to už relatívne spravodlivé, pretože sa tieto zájazdy predávali aj vo všetkých pobočkách, nielen v Prahe a v Bratislave.
Nemali ste nutkanie vo Švédsku ostať?
Ani nie. Bolo to príjemné, ale o emigrácii som neuvažovala. Ale mali sme v skupine chlapca, čo mal v Štokholme brata, ktorý emigroval z Československa a on mu niesol nejaké darčeky. Viem, že sme si ich museli rozdeliť, keď sme prechádzali cez colnicu. Ale on sa tiež vrátil s nami, neemigroval.
Ani ako sprievodkyni sa vám nestalo, že by sa niekto zo zájazdu nevrátil?
Ale stalo. Z jedného turnusu do Juhoslávie nám emigrovali dokonca štyria. V tom čase do Juhoslávie a do západnej Európy chodil okrem sprievodcu vždy aj takzvaný politický vedúci. On potom primárne riešil tieto veci. No na hraniciach z toho vždy boli nepríjemnosti.
Prejdime k obdobiu po novembri 1989. Aké boli prvé zájazdy?
Spočiatku to bolo veľmi živelné. Ľudia boli hladní po cestovaní, takže boli ochotní prespávať hoci aj v autobusoch. Prvé roky sa napríklad robili okruhy až od Francúzska alebo Španielska a ľudia tam nemali žiadny nocľah. V noci sa presúvali a cez deň chodili po mestách. Boli to zvláštne roky, ale keďže prostriedky boli obmedzené, niektoré cestovky sa snažili ušetriť aj na tomto.
Kam sa cestovalo najčatejšie?
Hlavne juhoeurópske štáty, kde bol zájazd spojený s pobytom pri mori, čiže Taliansko, Grécko, ale napríklad aj to Francúzsko, či Španielsko.
Kde cítiť najväčšie zmeny?
Asi pri prechode hraníc. Kontroly zvykli byť tvrdé. Keď to porovnám s dneškom, je to úplne iné. Ale myslím si, že úplne slobodne cestujeme až posledných pár rokov po vstupe do Európskej únie. Cítiť to veľmi napríklad aj pri Chorvátsku, kde som pracovala v posledných rokoch ako delegátka.
Ako nás vnímali ľudia v zahraničí?
Prvé mesiace po otvorení hraníc vládla všeobecná eufória a všetci boli k nám veľmi milí. Pamätám si, že keď sme prišli prvýkrát na stanicu do Viedne, hneď sme dostali bezplatne mapu, boli tam nejakí dobrovoľníci, ktorí ich rozdávali a radili turistom. Alebo keď som bola v roku 1990 v Holandsku, tiež boli ústretoví. I keď je pravda, že sa nás pýtali niekedy zvláštne otázky, očividne aj u nich fungovala propaganda.
Aké napríklad?
Či máme televízor alebo či vieme, čo je to chladnička a podobne (smiech). Asi si mysleli, že tu bývame v nejakej divočine. No po niekoľkých rokoch cestovanie tak trochu zovšednelo.
Ja si pamätám, že na slovensko-rakúskej hranici sa na nás niekedy dívali trochu až s dešpektom.
Potom prišlo obdobie takej možno „otrávenosti“ z turistov z východu. Ale je pravda, že po desiatich rokoch už chodievali za hranice všelijakí ľudia.
Povestné sú najmä tabuľky v slovenčine s nápisom „Nekradnite“ v rakúskych obchodoch.
Stávali sa aj také veci, ale som presvedčená, že absolútna väčšina našich turistov v zahraničí nikdy nekradli a správali sa primerane.
Tradujú sa tiež historky o nájazdoch Slovákov na raňajkové švédske stoly...
Áno, stávalo sa, že si niektorí nabalili pri raňajkách jedlo na celý deň. Ale súviselo to veľmi úzko s tým, že tých prostriedkov bolo naozaj veľmi málo. Aj kurz slovenskej koruny k zahraničným menám bol šialene vysoký, takže sa niektorí snažili ušetriť, kde sa dalo. Napríklad môj plat po vysokej škole a niekoľkých rokoch praxe bol začiatkom 90. rokov okolo 2 400 korún. A keď sme boli v Bruseli, vstupenka do Atómia stála tak 600-700 korún, čo bola takmer tretina môjho mesačného príjmu.
Takže to bolo podľa vás skôr neskúsenosťou?
Niektorí neboli na to celkom pripravení, súviselo to aj s veľkou uzavretosťou socialistického bloku. Tiež si z nás robili žarty, že všetci nosili igelitky. Teraz je to bežný artikel, ale kedysi u nás neboli, takže keď ich v zahraničí dávali k nejakému tovaru, mnohí ľudia si ich odkladali a zbierali.
Zmenili sa Slováci aj v tomto ohľade?
Určite, je to však určite aj skúsenosťami. Môj synovec bol napríklad po prvýkrát vo Viedni, keď mal štyri roky. Ja som mala 28, takže má celkom prozaicky oproti mne poriadny náskok.
Vidíte ešte nejaké rozdiely pred rokom 1989 a po?
Teraz cestuje oveľa viac ľudí. Pred revolúciou to boli buď mladí, alebo tí, čo na to mali a dokázali si vybaviť devízové prísľuby. Čiže cestovanie bola taká elitnejšia záležitosť, ako dnes. Ďalší rozdiel je, že v súčasnosti cestuje aj mnoho dôchodcov alebo rodičia s malými deťmi. Pred 20 rokmi nebolo také bežné cestovať s deťmi ako je to dnes. Mňa osobne veľmi teší, že cestovanie je dnes pre Slovákov oveľa dostupnejšie než v minulosti.
ANNA VASKOVÁ
Vyštudovala síce teoretickú kybernetiku a matematickú informatiku, ale vždy mala blízko k cestovaniu. Absolvovala sprievodcovský kurz a v 80. rokoch začala pracovať ako externá sprievodkyňa pre Cestovnú kanceláriu mládeže. Odvtedy sa s kratšími alebo dlhšími prestávkami venuje tejto činnosti. V posledných rokoch pôsobila ako delegátka cestovnej kancelárie v Chorvátsku. Venuje sa tiež príprave budúcich sprievodcov a delegátov cestovných kancelárií v špecializovaných kurzoch organizovaných spoločnosťou DespaD v Nitre.
Pred 25 rokmi sa pre nás otvorili hranice (nielen) do Rakúska. Prečítajte si, prečo.
Dejiny nášho cestovného ruchu v kocke
–V roku 1920 vzniká Československá dopravní kancelář – ČEDOK, ako jedna z prvých cestovných kancelárií na svete
– V medzivojnovom období vznikajú aj rôzne združenia (typu Zväz lyžiarov), vybudovala sa väčšina tatranských hotelov.
– ČEDOK organizoval cesty najmä do Talianska, Francúzska, Grécka, Juhoslávie, ale aj do Egypta a Maroka.
– Masový cestovný ruch však vzniká až v druhej polovici 50. rokov. Vznikajú odbory, ktoré organizujú rekreačné pobyty na regeneráciu psychickej a fyzickej sily pracujúceho ľudu. Cestuje sa najmä do krajín východného bloku.
– Od 60. rokov cestovné kancelárie ponúkajú zájazdy do celého sveta, získať ich však bolo obťažné. Lepší prístup bol do Egypta, Tuniska, Alžírska, Maroka, Indie či na Cyprus. Vznikajú aj ďalšie cestovné kancelárie - Rekrea či Tatratour
– Najpopulárnejšou zahraničnou destináciou bola Juhoslávia, nasledovalo čiernomorské pobrežie Bulharska, Rumunska a Sovietskeho zväzu. Hojne navštevovaný bol Balaton, v menšej miere Baltské more v NDR. ZSSR bolo možné navštíviť len na pozvánku.
– Od 2. polovice 70. rokov bola veľmi populárna tzv. zahraničná podniková rekreácia, v rámci ktorej mali veľké podniky a závody možnosť zriaďovať si vlastné objekty – stany a chatky – najmä na pobreží Bulharska a Rumunska.
– Popri pravidelných leteckých linkách sa už koncom 70. rokov začali využívať charterové lety na prepravu veľkých skupín klientov. Na krátkodobé zájazdy, najmä do Sovietskeho zväzu, sa často využívali zvláštne ležadlové vlaky, ktoré poskytovali i čiastočné stravovanie.
– Veľkú obľubu si od konca 70. rokov získali lodné zájazdy na lodiach sovietskej spoločnosti Morpasflot, s rôznymi cieľmi po Stredozemnom mori, začiatkom 80. rokov dokonca i do Japonska. Tesne pred rokom 1989 bol veľký záujem o krátkodobé zájazdy do Viedne s ubytovaním na lodi, ktoré však tiež vyžadovali získanie všetkých súhlasov a povolení.
Zdroj: Eleonóra Fedorová a Darina Kmeťová, CK SATUR