Marek Brezovský (vľavo dolu) bol talent už od detstva. Snímka: archív Magicboxu
Kurta Cobaina prežil len o pár týždňov. Keď sa v roku 1994 predávkoval heroínom, mal rovných dvadsať. A na konte hudbu v rozsahu šestnástich cédečiek – a zároveň žiadnu oficiálnu nahrávku. Jeden z najtalentovanejších hudobníkov svojej generácie a pravdepodobne prvý Slovák, ktorý sa stal slávnym až po svojej smrti. Aj vďaka dokumentu Hrana, ktorý tento mesiac prichádza do našich kín. Skladateľ a klavirista Marek Brezovský.
Akademik v undergrounde
„Spoznal som sa s ním v pionierskom tábore. Ja som bol ôsmak a Marek šiestak. Už vtedy bol neprehliadnuteľný,“ spomína Patrik Lančarič, režisér dokumentu Hrana – 4 filmy o Marekovi Brezovskom. „Pôsobil ako frajer, išla z neho obrovská sebaistota. A keď začal spievať, dostal absolútne každého. Vkladal do toho obrovskú energiu, rockový ,fíling‘, ruky mal ledabolo vo vreckách... Naozaj nič bežné pre jedenásťročného chlapca.“
O nič zvyčajnejšie sa neprejavoval ani nasledujúcich deväť rokov. Syn skladateľa Aliho Brezovského ešte na konzervatóriu založil Súbor súčasnej hudby, pre ktorý komponoval klasické skladby, no zároveň sa nemenej intenzívne ponáral do vôd subkultúrnej, najmä punkrockovej scény. Aj vďaka schopnosti premostiť tieto dva (nielen hudobne) oddelené svety, akademický a undergroundový, znie jeho hudba natoľko originálne. A ešte pre čosi: komponoval totiž z nutnosti. Z pretlaku, ktorý neustále pociťoval. „Mal ambíciu zhudobniť všetko, čo zažil: cestu autom, pocity z milovania, politickú demonštráciu. Tam, kde my ostatní používame kopu slov, on používal noty,“ objasňuje Patrik Lančarič: „Stačilo mu vraj vidieť zaschnutý fľak na stole a už v ňom počul hudbu.“ Tento vzácny rozmer jeho talentu mi pritom umožnil zachytiť nielen vlastný život, ale aj dobu, v ktorej žil.
Éra zberačov duchovných zážitkov
V každom prípade „materiálu“ na zhudobnenie mal viac ako dosť: podľa slov jeho blízkych žil rýchlejšie a intenzívnejšie, ako sa zvyčajne žije. „Bol to živel, ktorého mottom bolo vyskúšať všetko,“ opisujú ho vo filme Hrana obe jeho frajerky. A v jeho prípade nešlo o klišé. Pre jednu z nich (okrem iného) zastaví na trati električku, druhú zas dokáže nahovoriť aj na čuchanie toluénu. Podobný smäd po živote človeka zvyčajne pomerne rýchlo doženie na nebezpečnú hranu – najmä ak dospievate v Bratislave prvej polovice 90. rokov. Ako spomínajú Whisky zo Slobodnej Európy či kameraman Braňo Špaček, boli to časy, keď mladí doslova prahli po rozličných „duchovných zážitkoch“, tvrdé drogy boli na dosah a o ich nebezpečenstve sa nevedelo takmer nič. Na heroíne v tom čase „fičali“ mnohí. Bez strachu.
Hudobník Oskar Rózsa, ktorý si tým peklom sám prešiel, počíta, že mu pre drogy odišlo aspoň dvadsať blízkych priateľov. Vrátane Mareka. Jeho prepad na dno bol rovnako rýchly ako celý jeho predošlý život. Hoci hudbu tvoril skoro do konca, heroín ho zlomil, obral o energiu aj príznačnú expresivitu a schopnosť vidieť v živote akýkoľvek zmysel. Ešte v apríli 1994 mu sestra Mirka Brezovská ako memento spomenula čerstvú smrť od heroínu závislého Kurta Cobaina. Napokon jeho posledné dni iróniou osudu do veľkej miery kopírovali práve lídra Nirvany. Dá sa doviezť na odvykaciu kúru, tú opustí, stihne sa stretnúť s rodičmi a 22. júna si na streche ich bytovky pichne poslednú dávku. O tom, či jej množstvo preženie nechtiac alebo zámerne, sa už môžeme iba dohadovať.
Posmrtná Hrana
„Neviem, čo (naša hudba – pozn. red.) vyjadruje, nikdy sme sa nad tým nezamýšľali, to je náš pocit, ktorý máme. Keď sa nám chce nadávať, tak nadávame, keď chceme milovať, tak milujeme. Či je to dobré, to nech posúdi niekto po mojej smrti.“
Marekove slová (predniesol ich pred kamerou na vrchole svojich síl) sa ukázali ako nečakane prorocké. Jeho hudba naozaj prekročila hranice bratislavskej umeleckej scény až pár rokov po jeho smrti. Vďaka otcovi Alimu a najmä – Oskarovi Rózsovi. Ten v roku 1998 vydal album Hrana s výberom Marekovej artrockovej tvorby a podnietil mnohé ďalšie projekty vrátane celoslovenského turné v roku 2011. Až tu sa ukázalo, ako mocne hudobný odkaz Mareka Brezovského u ľudí rezonuje. Dokonca čoraz mocnejšie.