Začnime aktuálnou témou, čo si myslíte o kupovaní médií finančnými žralokmi? Nedávno sa takéto nákupy odohrali aj na Slovensku.
Myslím si, že absolútne nezáleží na tom, kto médiá vlastní. Teda pokiaľ sa zachová nezávislosť novinárov ako takých. Prípady zo Slovenska veľmi nepoznám, bol som tu krátko. Ale všeobecne môžem povedať, že pokiaľ sú médiá slobodné a môžu písať, čo chcú, na majiteľovi naozaj nezáleží. V zahraničí je to úplne bežné a nikto sa nad tým nepozastavuje.
Prečo?
Pretože to, že máte peniaze, ešte neznamená, že nesmiete vlastniť médiá. Aj v USA, aj všade na svete sú mediálne domy jednoducho firmami, ktoré sa snažia o zisk. Záleží iba na hodnotách samotnej redakcie. Napríklad New York Times vlastní jedna rodina už celé desaťročia – je to však skôr rarita. Korporácie sú jednoducho súčasťou médií, či sa nám to páči, alebo nie. Ak sa novinárom nepáči, čo ich vlastník robí, jediné, čo môžu urobiť, je, že sa začnú obzerať po novej práci. A ak vlastník noviny degraduje a urobí si z nich svoj vlastný inzertný magazín, čitatelia mu to vrátia – prestanú si ich kupovať. Čitatelia totiž chcú nezávislé spravodajstvo, chcú platiť za to, že sa od niekoho dozvedia pravdu.
V spomínaných New York Times viem, že môžem písať bez hrozby nejakého postihu. Nerobím to preto, aby som niekomu poslúžil a chránil jeho záujmy. O tomto je žurnalistika. O písaní pravdy. Ak nám to vlastníci umožnia, je to dobré. Ak nie, je to zlé. Ale poradiť si s tým musíme my. Či už založením nového média, alebo inak.
To mi pripomína, že nedávno chcel New York Times kúpiť miliardár z Číny.
To bola iba klebeta. Smiali sme sa na tom. Rodina, ktorá noviny vlastní, ich nikdy nepredá.
Ale aj Forbesovci mali bohatú tradíciu a vydavateľstvo predali. Zhodou okolností práve Číňanom.
Ani by som nepovedal, že Forbes má veľkú tradíciu. Aspoň nie takú ako New York Times. Vezmite si iba ten názov – New York Times vystihuje víziu, ktorú má a čo chce robiť. Forbes je pomenovaný podľa jedného človeka, ktorý ho založil.
Lenže médiá sa v súčasnosti ocitajú v ťažkej situácii, pokiaľ ide o ich financovanie. Akvizícia je z finančného hľadiska pre médiá výhrou, no ako nedávno povedal majiteľ skupiny Mafra Andrej Babiš, bol to preňho investičný prešľap, pretože neustále čelí kritike za ovplyvňovanie.
Byť vlastníkom média je dnes naozaj ťažké, najmä z finančného hľadiska. Ale myslím si, že žurnalistika je taká dôležitá pre prežitie demokracie, že ak určité noviny nebudú môcť poskytovať objektívne spravodajstvo, bude to robiť niekto iný. Stále totiž existujú ľudia, ktorí chápu spoločenskú požiadavku slobodného prístupu k informáciám, ktorý nepotrebuje schválenie od mocných. Ľudia chcú veriť tomu, na čo sa pozerajú a čo čítajú. Ak tomu neveria a majú pocit, že ich noviny niekto ovplyvňuje, nebudú to čítať.
No práve. Ale na Slovensku i vo svete sú dnes populárne „alternatívne“ magazíny a weby. Čím to je, že čoraz viac ľudí verí konšpiračným teóriám a vlastne čomukoľvek, čo sa vymyká hlavnému prúdu?
Tieto tituly nemajú taký zmysel pre detail a kritické myslenie. Ony tu s nami boli vždy – ale nakoniec aj tak zvíťazia tie, ktoré hovoria pravdu. Kto doslova vyrába správy, v dlhodobom meradle nemá šancu. Kto chce čítať fikciu, kúpi si knihu. Vo svete spravodajstva podľa mňa fikcia nemá miesto. Konšpiračné teórie sú často postavené na faktickom základe a niekedy nie. Ale nikomu neprospieva šírenie klebiet.
Snažia sa najmä o „iný pohľad“ na témy ako napríklad konflikt na Ukrajine, islamistov alebo napríklad očkovanie. Viem o jednom, ktorý sa predáva lepšie ako naše noviny. Čitatelia majú pocit, že sa dozvedajú pravdu.
O tom nie som presvedčený. Myslím si, že to kupujú skôr pre zábavu. Aj pornografia sa predáva výborne, a to neznamená, že slúži celospoločenskému dobru. Poznám konšpiračné a alternatívne plátky aj z USA. Najmä na internete. Ten je pre šírenie klebiet ako stvorený, šíria sa ním ľahšie ako cez akýkoľvek iný kanál. Fámy majú jednu vec spoločnú. Točia sa okolo jednej myšlienky a sú o jednej jedinej pravde. Seriózna žurnalistika po pravde pátra a o veciach pochybuje dovtedy, kým sa nedozvie pravdu. A nepodloží ju faktami. A keď ľudia uvidia fakty, uveria.
Vy ste svoj život zasvätili hľadaniu pravdy a investigatíve. Keď si porovnáte svoju prácu pred 20 až 30 rokmi, je dnes jednoduchšie robiť investigatívnu žurnalistku?
Je to neporovnateľne jednoduchšie, vďaka internetu. K verejným záznamom sa dostanete hneď a nemusíte po nich zložito pátrať. V minulosti som musel kvôli práci oveľa viac cestovať a chodiť po úradoch. Dnes máte všetky informácie na dosah ruky, v počítači. Dôležité však je naučiť sa ich hľadať a vyhodnocovať. Prácu to veľmi urýchľuje. To však neznamená, že pri práci nemusíte opustiť kanceláriu. Ďalej sa musíte stretávať s ľuďmi, na sieti nie sú takí otvorení. Niektorí novinári si však myslia, že keď majú počítač, nemusia zdvihnúť zadok zo stoličky. Osobný kontakt nič nenahradí. Tie najlepšie rozhovory nikdy, nikdy nie sú cez e-mail. Iste, je to rýchle a pohodlné, ale dobré rozhovory by sa takto robiť nemali.
Pamätáte si vy svoj najťažší moment kariéry?
Samozrejme. Bolo to počas práce na článku o výrobe cigariet. Bolo to po prvý raz, čo sa vôbec niekto pozrel na to, ako sa skutočne cigarety vyrábajú. V tom čase sa už veľmi dobre vedelo o škodlivosti cigariet. Ale nikoho akosi nezaujímalo, ako sa vyrábajú a prečo sú vlastne také škodlivé. Začal som sa preto zaujímať o množstvo nikotínu a ako výrobcovia cigariet manipulujú fajčiarov, aby sa stali závislými. Samozrejme, že sa im to nepáčilo, čo som robil. A tak ma zažalovali. Viete, nikto si tým nechce prejsť. Bol to naozaj veľmi ťažký moment v mojom živote. Ale napokon som ten text napísal a verejnosť ho prijala. Keď poviete pravdu, ľudia vás podporia. A ak im navyše ukážete fakty podložené presnými údajmi a číslami, pravda sa ukáže. Takže v konečnom dôsledku to pre mňa dopadlo dobre, ale bolo to ťažké.
Čítala som o tomto procese, ale zaujíma ma váš pohľad.
No, zažalovali ma. O desať miliárd dolárov. To je kopa peňazí. Už na prvý pohľad bolo jasné, že to nemyslia vážne. Nikto vás len tak jednoducho nezažaluje o desať miliárd. Ibaže by vám chcel nahnať strach. A vystrašiť aj ostatných novinárov, ktorí by sa pokúsili o tejto téme niečo napísať. To bol ich jediný cieľ – odradiť novinárov od pátrania po škodlivých účinkoch cigariet. Nemal som desať miliárd dolárov a oni to dobre vedeli. Napokon som im nezaplatil ani dolár. Bola to bolestná skúsenosť, ale prežil som to. A uspel som.
Ako však prebiehal súdny proces?
Tabakovým spoločnostiam sa nepáčilo, ako som opísal manipuláciu s množstvom nikotínu v cigaretách. Cigarety sú zdravotné riziko, tak som chcel vedieť, prečo vlastne. Tabakové spoločnosti argumentovali, že je predsa každého slobodné rozhodnutie, či začne fajčiť, alebo nie. Ľudia fajčia, lebo chcú, je to ich voľba. Je to legálny produkt. Môj článok a články novinárov, ktorí ma nasledovali, však ukázali, že fajčenie nie je tak úplne slobodnou voľbou. Pretože ak vyrábate produkty tak, aby sa ľudia od nich stávali závislými, už nie je na vašich zákazníkoch, či fajčiť budú, alebo nie. A myslím, že to zmenilo smer diskusie o škodlivosti fajčenia. Výrobcovia vedeli, že fajčenie je návykové. Ja som len povedal, ako to je.
Podarilo sa vám ovplyvniť tento priemysel?
V krajinách mimo USA ľudia stále fajčia. A veľa. Ale fajčia menej, ako to bolo kedysi. Pred mojím článkom sa mohlo fajčiť v reštauráciách, dokonca nebol problém predať cigarety deťom. V Amerike sa to začalo meniť naozaj vo veľkom. A pokračovalo to na celom svete. A o tom to celé bolo.
Aj ja si pamätám, že ľudia mohli fajčiť v práci, bežne sa fajčilo doma či dokonca v lietadlách. Môžeme vám byť teda vďační za zákaz fajčenia na miestach, kde si to dnes ani nevieme predstaviť.
Samozrejme (smiech). Nie, nebol som to iba ja. Ale pripúšťam, že som to možno odštartoval. Je to výsledok snahy mnohých, ktorí sa rozhodli hovoriť pravdu. Ja som bol iba súčasťou toho všetkého.
Čo máte na investigatívnej žurnalistike rád? Je to nebezpečné a drsné povolanie.
Myslím, že mám zmysel pre pravdu a schopnosť rozlíšiť dobré od zlého. A veľmi ma hnevá, keď vidím mocných ľudí zneužívať slabších. Verím vo férovosť. A keď vidím, že sa v spoločnosti deje niečo zlé, chcem s tým niečo urobiť. Je veľmi príjemné vedieť, že žijete život, počas ktorého robíte z tohto sveta lepšie miesto. Je to klišé, ale zároveň veľká pravda. Som hrdý na to, čo robím.
Pamätáte si na situáciu, keď ste sa naozaj ocitli v nebezpečenstve?
Iste. Robil som reportéra nielen v USA, ale aj v iných krajinách. Ako napríklad na Haiti, je to chudobná krajina, ktorá žije takpovediac v anarchii. Na zákony sa tu veľmi nepozerá. Bol som napríklad vyslaný napísať o masakre vo väznici. Pokus o útek tu vyústil do konfliktu, keď strážnici strieľali do neozbrojených ľudí. Vtedy som o tom písal. Za tieto jatky bola zodpovedná polícia. Policajti a strážnici boli zatknutí a obvinení. Súd sa odohrával v ich rodnom meste. Vtedy som sa naozaj bál.
Čo ste si pri tejto práci uvedomili?
Nesmiete sa dať príliš pohltiť udalosťami. Vaša povinnosť je priniesť objektívne spravodajstvo. Musíte si neustále pripomínať, prečo to všetko robíte. Všetkým tým rodinám, ľuďom, ktorí na Haiti veria v zákon, som dlhoval, aby sa svet o týchto udalostiach dozvedel pravdu. Aby vedeli, že v slušnej spoločnosti sa neozbrojení ľudia nestrieľajú.
Ako investigatívny novinár ste stále pod tlakom a v napätí. Keď som bol mladší, písal som o organizovanom zločine, mafii a vplyve veľkých korporácií. Nebezpečné to bolo vždy. Vždy sa nájde niekto, kto bude proti vám niečo mať. Ale ak budete svoju prácu robiť dôsledne a fakty napíšete korektným spôsobom, dopadne to dobre. Síce nie vždy, ale to ma iba posúva vpred. Nabáda ma to tlačiť ďalej. Pretože sú tu ľudia, ktorí sa na vašu prácu spoliehajú. Vy ich reprezentujete, keď idete robiť rozhovor alebo píšete reportáž. Nerobíte to pre seba či peniaze, ale pre vyšší princíp.
Čo bolo pre vás takou ozajstnou lekciou?
Neviem, či vám odpoviem podľa vašich predstáv, ale za tie roky som sa naučil najmä to, že je nesmierne dôležité, aby ste svoje správy písali tak, aby ich ľudia chceli čítať. Keď som bol ešte mladý reportér, nezáležalo na tom. Vyhľadal som si informácie, dal ich dokopy a napísal. Posledné roky sa však snažím písať najmä tak, aby som čitateľa aj zaujal. Žurnalistika má dve dôležité podmienky. Jedna je schopnosť informácie získať, druhá je schopnosť ich interpretovať. A ja som zistil, akú dôležitú úlohu zohráva práve interpretácia.
To je dôležité najmä na internete, kde máte hneď spätnú väzbu. Poznáme to aj my, najmä v podobe negatívnych komentárov, ktoré niekedy čitatelia nechávajú. Niekedy sa zdá, že snaha urobiť dobrý článok je zbytočná.
Tomu naozaj neverím. Ľudia majú tendenciu písať najmä negatívne názory. A píšu ich preto, lebo sa cítia nepohodlne. Na každého jedného negativistu sú tu však stovky takých, ktorí za vami stoja, čítajú vás a podporujú. Len ich nie je vidieť, tí takmer vôbec články nekomentujú. Odporcov nie je viac, iba ich viac vidieť.
Snímka: Tatra banka
Kto je Walt Bogdanich
Investigatívny reportér New York Times je držiteľom dvoch Pulitzerových cien za investigatívnu žurnalistiku. Za sériu článkov o škodlivosti a návykovosti tabaku ho tabakové spoločnosti zažalovali a požadovali desať miliárd dolárov. Walt Bogdanich však súd vyhral a aj vďaka nemu je dnes fajčenie zakázané na verejných miestach. Na Slovensko prišiel prednášať na univerzitách v Košiciach a Bratislave v rámci programu Nadácie Tatra banky.