Disidentom som nebol. Ale ani „práskačom“, ktorý by donášal na kolegov. No chtiac-nechtiac sme sa ako novinári pohybovali za socializmu neraz „na hrane“ a mohli skončiť bez práce. Niečo podobné ako ja, však zažili pred rokom 1989 mnohí. Ba aj oveľa horšie a nebezpečnejšie veci.
Ako mladý redaktor som o praktikách ŠtB veľa nevedel. Hoci Hlas Ameriky mi často robil večer doma spoločnosť. Signál stanice sa však komunisti snažili rušiť. A iné zdroje, priznávam, som príliš nevyhľadával. No o Václavovi Havlovi, Jánovi Čarnogurskom, chartistoch, disidentoch či o katolíckych duchovných združených v Pacem in terris a ich kolaborácii s režimom som vedel.
Utajený telefonát
V jeden jesenný deň roku 1977, keď som v redakcii končil službu, zazvonil telefón. Zdvihol som slúchadlo, predstavil sa a spýtal sa, kto volá a čo si želá. Neznámy povedal, že by sa rád so mnou stretol. Svoje meno však nechcel prezradiť a ani povedať odkiaľ je a čo chce. Dozvedieť som sa to mal až na stretnutí. Zvedavosť u mňa vyhrala nad obavami, tak som na „rande“ išiel. Stretli sme sa v kaviarni Štefánka.
Poznávacím znakom, ktorý ma navigoval k neznámemu človeku, boli dva poháre s džúsom na stole. Jeden pre neho, druhý objednal mne. Anonym hneď prešiel k veci. Vedel, že chodím na odborárske schôdze, stretávam sa s ľuďmi a teda rozprávam sa s nimi. Priznal, že je od polície a chcel, aby som donášal na kolegov. Snažil som sa získať čas na utriedenie myšlienok. Spochybnil som preto aj jeho preukaz, ktorý mi ukázal. Odrazu som nemal strach, skôr to vo mne vzbudilo vzdor. Chcel som od neho odísť, no nevedel som v rýchlosti ako to urobiť. Keďže videl, že mu neverím, urobil druhý pokus. Pozval ma na Februárku (dnes Račianska ulica, kde za socializmu sídlila ŠtB). Vraj tam sa môžeme porozprávať. Odmietol som. A tak som vstal od stola, povedal, že na kolegov (ani iných) nedonášam a odišiel som späť do práce a chvíľu čakal čo bude...
Ilustračná snímka: ABS
Lustrácie...
Až v redakcii som si uvedomil možné dôsledky. Ešte som k novinárčine ani poriadne neprivoňal a už asi skončím, myslel som si. A to som chcel ísť študovať...
Bol totiž hlboký socializmus. Komunisti sa po ruskej okupácii v roku 1968 a následnej tzv. normalizácii spoločnosti znova cítili na koni. Hoci z chartistov začínali byť nervózni. Na školu ma prijali. Svoje plány som meniť nemusel.
Možno som mal vtedy aj šťastie. Mohlo to byť však aj tým, že sme mali slušných šéfov, ktorí sa zastali svojich ľudí.
Na tento príbeh som si spomenul až po revolúcii. Vtedy nás totiž federálne ministerstvo vnútra pod vedením Jána Langoša a pražské ústredie agentúry za riaditeľa Petra Uhla lustrovalo, či sme spolupracovali s ŠtB. Kto mal takýto záznam, musel z práce odísť. Ja som nemusel, moje lustračné osvedčenie je čisté. Prekvapilo ma však, koľko kolegov z pražskej ČTK z agentúry odišlo.
Na „koberci“ u Lenárta
A ako sa nám za socíku pracovalo? Nikto nám vtedy neprikazoval, čo máme robiť. Cenzúra neexistovala, zato fungovala „v nás“. Autocenzúra. Keď sa stavala bratislavská Petržalka, prvý tajomník ÚV KSS Jozef Lenárt (+80) sa rozhodol, že si ju pozrie. Robotníkov nekritizoval, len na nich prísne zazeral a šomral, že aké sú tie paneláky šedivé. V článku sme napísali to, čo sme videli a počuli. No keď si komunistický vodca na druhý deň prečítal v Pravde správu ČSTK, zavolal ma na koberec. Priamo na Ústredný výbor KSS (dnes je tam ministerstvo zahraničných vecí). Tejto budove sa hovorilo aj Biely dom. Lebo bola biela.
Lenárt sedel na konci dlhej kancelárie za stolom, pod akýmsi stromom v črepníku. Tuším to bola palma. Takmer ho nebolo vidieť. Najprv sa ma spýtal, koľko mám rokov. Keď som mu povedal, že dvadsaťpäť, tak ma poučil, že on v tom veku už riadil ružomberskú celulózku... Potom mi vynadal. Pamätám si presne ako. „Keď si váš článok prečítajú súdruhovia v Prahe, budú si myslieť, že Lenárt si išiel do Petržalky váľať gule,“ povedal. Pritom, ako zdôraznil, išiel tam preto, aby stavbárov skritizoval za nekvalitnú a pomalú prácu. Nemusím hovoriť, ako ma tým prekvapil a ako som sa cítil.
Informácie len pre špičky
Koncom osemdesiatych rokov sme v redakcii TASR čítali aj dôverné správy, ktoré sa na verejnosť nedostali. Spravodajstvo sa vtedy delilo na tzv. biele, modré a ružové. Podľa miery utajenia bolo vytlačené na takýchto farebných papieroch. Biele nás nezaujímalo. Išlo o bežné správy, dostupné širokej verejnosti. Modré a ružové však bolo „citlivejšie,“ dôvernejšie. Pripravovali ho novinári vyslaní do cudziny a zahraničné agentúry. Tieto správy končili na stoloch vysokých komunistov. Súdruhovia totiž chceli vedieť, čo sa o nich, o strane a štáte, vonku hovorí a píše. Paradoxne, chceli vedieť pravdu. Nepomohlo im to...
Slovenčina bola na úrovni
Na prácu v agentúre napriek neľahkej dobe spomínam s úctou a rešpektom. Pre novinárov, hlavne začínajúcich, bola „vysokou školou“ gramatiky, štylistiky a presnosti vo vyjadrovaní sa. Editori a korektori (vydávajúci redaktori) boli prvotriedni slovenčinári. Spomínam si napríklad na Oľgu Slušnú, Antona Goldbacha, Miroslava Brunclíka a neskôr na Magdu Kšiňanovú či Rudolfa Čižmárika. Texty ktoré edivovali sa stali akoby učebnicou slovenčiny. Žiaľ, takýto prístup k jazyku už nie je pre súčasnú žurnalistiku prioritou.
P.S. Keď sa zamýšľam, čo všetko sa po 25 rokoch zmenilo, kladiem si aj tieto otázky. Sme dnes ako novinári (a ľudia) slobodnejší? Sme. Bojujeme s cenzúrou? Nie, no s autocenzúrou asi áno. Sme pravdivejší? Zrejme len odvážnejší. Sme ako novinári etickejší? Nechcem hovoriť za iných a hodnotiť ich. Ale ja mám v redakcii okolo seba mnoho skvelých kolegov – novinárov.