Martin Urbaník, brand manažér Skylink:
Občas od radosti ujúkam s rozpaženými rukami
Prvého živého ultra bežca som ako bežec štafety stretol na podujatí Ultrabalaton v Maďarsku v lete 2012. Ultramaratónci štartovali o osem hodín skôr ako naše štafety. Cez deň bolo v tieni 39 stupňov a títo „blázni“ zdolávali indiánskym behom trasu dlhú 212 kilometrov okolo Balatonu.
Ten zážitok mi neschádzal z mysle. Behával som hlavne v lese a zatúžil som po zorganizovaní vlastného horského ultra maratónu na Slovensku. Vedel som, že ak chcem pripraviť dobré preteky, musím porozumieť, prečo to tí ľudia robia a čo z toho vlastne majú. O rok neskôr som teda nabral odvahu skúsiť svoju prvú horskú stovku. V cieli som mal nohy opuchnuté ako kýble, ale zamiloval som sa. Beznádejne...
Podujatie, ktoré z lásky k ultramaratónu vzniklo, som nazval Stefanik Trail. To označenie nie je náhodné, odkazuje na silný príbeh, kedy zranený Milan Rastislav Štefánik za sedem dní prešiel vzdialenosť viac ako 120 kilometrov srbskými horami na úteku pred nepriateľskou armádou. Život mu zachránili francúzski vojaci. Ak by zahynul, nikdy by sa nestretol s Masarykom a Benešom a nikdy by týmto mužom neotvoril cestu do parížskych diplomatických kruhov veľmocí, ktoré už v roku 1916 začali definovať územie novej Európy...
Zachoval som princíp štafiet a ultrabežcov v jednych pretekoch. Na 140 km trase sa štafetoví bežci stretávajú s ultramaratóncami – Stefanik Trail teda spája dve celkom odlišné bežecké komunity. Zaujímavosťou je, že na rozdiel od iných európskych behov, umožňujeme ultrabežcom k sebe od polovice trasy povolať sprievodného bežca, takzvaného pacera. Ten ho morálne povzbudzuje – prípadne takto môže ultra trail spoznať sám na vlastnej koži.
A čo na ultra traili baví mňa? V podstate všetko. V prvom rade však ľudia. Ultra trailu sa venujú tí, ktorí sa neboja vlastného ja. Hlboké sebapoznávanie je nedeliteľnou súčasťou ultra trailu. Počas jedných pretekov si bežec prejde od stavov totálneho blaha a pocitov euforického opojenia až po fyzické aj mentálne dno. V každej z týchto situácií sa o sebe dozviete niečo nové. Ja sám hovorím, že nebehám, aby som bol lepší bežec, ale aby sa zo mňa stal lepší človek.
Stáva sa mi, že občas na trati doslova ujúkam radosťou s rozpaženými rukami – tak ma prevalcujú endorfíny. Neskôr sa myseľ vyberie do smutných spomienok a občas sa pri behu neubránim ani slzám. Počas pretekov sa napriek tomu snažím mať veci pod kontrolou – často ide do tuhého. Tento rok som si asi najviac vytrpel, keď som v talianskych Dolomitoch príliš dlho a súvisle stúpal 20 kilometrov do výšky nad 2400 metrov nad morom. Veľmi rýchlo mi došiel kyslík. Nebol som v tom sám. Ocitol som sa uprostred desiatky vlečúcich sa zombies doslova padajúcich na zem. Chcel som si oddýchnuť, ale došlo mi, že v tej výške silu nenaberiem. Keď som konečne na vrchole videl talianskych karabinierov, ako s úsmevom nalievajú pretekárom do bežeckých fliaš kolu, myslel som, že halucinujem. Napokon som to zvládol.
STEFANIK TRAIL
Dĺžka a prevýšenie trasy: 144 km / +4.883 m
Limit: 31,5 hodiny
Preteky sú povestné svojou vysokou úrovňou servisu. Bežci si môžu nechať rozniesť na občerstvovacie stanice veci na prezlečenie, prípadne špeciálne jedlo, ak im menu občerstvovačiek nevyhovuje. Jediný horský ultra beh na svete s najvyšším koeficientom obtiažnosti kvalifikácie na podujatie Ultra - Trail du Mont Blanc, ktorý má cieľ v hlavnom meste hosťujúcej krajiny. Na rozdiel od iných európskych behov, si tu ultrabežci môžu k sebe od polovice trasy povolať sprievodných bežcov, takzvaných pacerov. V praxi to vyzerá tak, že od občerstvovačky na Pezinskej Babe sa k ultra bežcovi môže pridať riadne zaregistrovaný kamarát, partner, rodinný príslušník, ktorý ho morálne podporuje bez toho, aby sa ho vôbec dotkol, alebo mu nosil vodu, jedlo, či iné technické pomôcky. Túto možnosť využívajú bežci, ktorí sú buď skúsení a plnia funkciu poradcu, alebo naopak ľudia, ktorí behajú kratšie trasy, ale hľadajú možnosť získať jedinečné praktické informácie a priblížiť sa k tomuto športu a životnému štýlu.
Prečítajte si aj:
Slováci prepadajú novej vášni. Nachodia pri nej desiatky kilometrov
„Dodnes neverím, že som za deň prešiel sto kilometrov“
Dušan Jančovič, pracuje v médiách:
Neviem, na čo to bolo dobré. O rok však idem zas
Moju prvú stovku som zdolal až na druhý pokus. Po nevydarenom prvom pokuse na minuloročnej ponitrianskej stovke, kde ma na 72. kilometri vyradili nedostatok skúseností, veľká predštartová nervozita a mierne prechladnutie, sa mi tento rok podarilo konečne prekonať samého seba a aj nekonečných 105 kilometrov. Do cieľa ma dostalo najmä to, že som vedel, čo mám od takéhoto diaľkoplazu očakávať. Ako čistokrvný chodec som odignoroval všetky snahy mojich spolubojovníkov vyprovokovať ma na využitie každej rovinky a klesania na akýkoľvek náznak behu. Tým som si šetril kolená na posledných dvadsať kilometrov. Pred stovkou som toho nestihol veľa natrénovať, vyšlo mi však počasie. Veľmi mi vyhovovalo jemné mrholenie, zima a hmla. Som známy svojou spotrebou vody pri akomkoľvek športovom výkone a teplé počasie by ju len zvýšilo.
Na stovku sa mi nastupovalo vynikajúco, nálada o sto percent lepšia ako naposledy a po nachladnutí ani stopa. Hneď od začiatku som sa zaradil do zadného voja a prvé pozície som nechal nadupaným bežcom. Najdôležitejšie je neprepáliť to hneď na začiatku, avšak celý čas si držať svižné tempo. Po 50 kilometroch som si doprial prvú väčšiu prestávku – moje nohy ju naozaj potrebovali. Opäť ma na ne postavila káva a malé pivo a na druhú polovicu som vyštartoval plný síl a nadšenia. To mi vydržalo asi päť kilometrov a odvtedy sa mojím najlepším spoločníkom stal hroznový cukor a energetické gély. Na 70. kilometri ma chytila noc, ďalej som putoval za svetla čelovky a občas mi cestu osvetlili blesky blížiacej sa búrky. Pri výstupe na Tribeč ma dohnala. Prudký vietor ženúci mi dážď do tváre a hromobitie spoľahlivo vyriešili môj problém so zaspávaním za chôdze. Svoje urobila aj hmla, ktorá zvýšila moju ostražitosť, aby som nezišiel z cesty.
Premočený a s ubúdajúcimi silami som sa lopotil ďalej. Išiel som už len na zotrvačnosť a vpred ma hnali najmä esemesky od blízkych. Už iba sila vôle mohla presvedčiť moje opuchnuté kolená a chodidlá posiate otlakmi, aby pokračovali k vytúženému cieľu. Svitanie ma zastihlo na 87. kilometri, a to už som vedel, že do cieľa prídem, aj keby som sa mal plaziť. Chcel som dokázať sám sebe, že nie som padavka a nesklamať svojich blízkych, ktorí boli kvôli mne hore celú noc a na diaľku ma tlačili dopredu. Svoje, samozrejme, zohrala aj mužská márnomyseľnosť. Ak vás na 90. kilometri predbehne o polstoročie starší pretekár, ego vám už nedovolí zastaviť. Posledné kilometre boli nekonečné a odprisahal by som, že trasu niekto priamo predo mnou odklonil a naschvál predĺžil. Ale to už mi asi preskakovalo z deficitu spánku. Nespal som asi 30 hodín. Posledné metre som odbehol alebo skôr odkrivkal s vypätím posledných síl a s pocitom, ktorý sa nedá opísať. Ten zažijete až so sto kilometrami v nohách. Na čo to všetko bolo dobré? Neviem, avšak o rok idem opäť.