Čo je Stasi
– celým názvom ministerstvo pre štátnu bezpečnosť bola tajná služba Nemeckej demokratickej republiky
– vznikla 8. februára 1950 s cieľom podporovať politiku komunistickej strany podľa vtedajšieho ministra vnútra Karla Steinhoffa
– tvorili ju agenti, z ktorých boli mnohí naverbovaní bývalí gestapáci a dôstojníci jednotiek SS. Tí potom školili ďalších agentov
– medzi inými tajnými službami vynikala, jeden dôstojník Stasi pripadal na 180 východných Nemcov, v KGB to bol jeden dôstojník na 595 Sovietov
– mali ohromnú sieť informátorov, podľa odhadov spolupracovalo 400-tisíc ľudí zo 16-miliónovej populácie
– Stasi viedla záznamy o vyše 6 miliónoch obyvateľov východného Nemecka, tretine celej populácie
– patrili k nim mediálne osobnosti, vysokoškolskí profesori aj politici
– Nemci ich nenávideli a hneď po páde Berlínskeho múru zaútočili na ich budovy na Normannenstrasse v Berlíne
– po páde režimu v roku 1989 slúžili ešte tisíce agentov
Názor historika
Národ zradcov?
Priepasti, ktoré sa roztvorili v roku 1990, keď boli odhalení prví špicli, zostali súčasťou debaty o Stasi dodnes. Služobná skratka IM sa stala symbolom všestrannej kolaborácie a otrasenej dôvery v medziľudských vzťahoch a znalosť ľudí. Zrazu to vyzeralo, akoby v NDR žil „národ zradcov“, ako vtedy písali časopisy. „Ten tiež?“ „Ako len môže?“ zneli vtedy znovu a znovu otázky kladené pri odhaleniach o Torstenovi a Donaldovi, Notárovi a Sekretárovi, Paulovi Bonkarzovi a Davidovi Menzerovi. IM ako predmet vedeckej debaty viedol k obnove záujmu o udavačstvo ako historický, sociálny a psychologický fenomén. Vďaka byrokratickému perfekcionizmu, s akým Štátna bezpečnosť svoju sieť informátorov a agentov budovala, a chladnej radosti z detailu, s akým v smerniciach na stovkách stránok reglementovala prácu s ňou a opisovala dennú činnosť riadiacich dôstojníkov a informátorov, ktorú tak nechtiac zdokumentovala pre potomstvo, sa otvorili zdroje poznatkov o svete, ktorý zvyčajne zostáva skrytý a ktorý nemá seberovného. V skutočnosti nie je udavačstvo historický jav, ktorý by sa vynoril až s reálnym socializmom. Dobrovoľné informovanie vrchnosti o domnelých alebo skutočných pochybeniach súčasníkov sprevádzalo a sprevádza celú históriu ľudského spolužitia. Či už prezrádzanie kacírov a čarodejníc stredovekej inkvizícii, informovanie mestskej vrchnosti o homosexuáloch v Benátkach, prvé najímanie za odplatu umelcov na voľnej nohe bez práce ako informátorov parížskou políciou v 18. storočí – a mohli by sme pokračovať donekonečna.
V Nemecku hralo špehovanie korešpondencie a pritom dodávanie tipov žandárstvu rastúcu úlohu s tým, ako si od konca 18. storočia štát osoboval monopol na použitie sily a vznikala tajná „vyššia polícia“ na prenasledovanie a sledovanie meštianskych revolucionárov. V predmarcovej dobe pátrali špehovia z Metternichovej mohučskej informačnej kancelárie po utečených liberáloch a republikánoch v Paríži, Ženeve a iných exilových mestách; od štyridsiatych rokov 19. storočia sa do hľadáčika dostali komunisti roztrúsení po celom kontinente. Nie náhodou vznikol často citovaný verš Hoffmana von Fallerslebena „Nad udavačov v krajine celej väčšieho niet nepriateľa“ práve v tejto dobe. Dokladal opovrhnutie, s akým na udavačov pozeralo liberálne meštianstvo. Bolo by však chybou chápať udavačstvo ako akúsi „antropologickú konštantu“ ľudského, ba všeľudského správania a bez rozboru odložiť ad acta. Kto, koho, kedy, ako a prečo udal za politicky chybné správanie vyššej inštancii, to záviselo a závisí od rôznych spoločenských a kultúrnych pomerov. Fenomén neoficiálnych spolupracovníkov (IM) sa tak na tomto pozadí vynára ako samostatný „kultúrny jav“, na ktorého špecifiká sa ďalej pozrieme podrobnejšie...
Neoficiálni spolupracovníci mali pre prácu ministerstva Štátnej bezpečnosti ústredný význam. Naposledy platná smernica 1/79 pre prácu s IM o nich hovorila ako o „hlavnej zbrani v boji proti nepriateľovi“. „Láska k práci s IM je najúčinnejšia čekistická zbraň,“ napísali traja vysokí dôstojníci ministerstva Štátnej bezpečnosti v roku 1973 v spoločnej doktorskej práci na vysokej škole ministerstva štátnej bezpečnosti v Postupime-Eiche. Bezmála s blúznivým nadšením vychvaľovali výhody „human intelligence“, ako sa práci s informátormi hovorí v žargóne profesionálov tajných služieb: „Schopnosť preniknúť do myšlienkových pochodov druhého majú výhradne ľudia sami. V epoche modernej techniky neexistuje napriek vysoko vyspelým strojom a zariadeniam, ktoré uľahčujú a sčasti nahrádzajú fyzickú a psychickú prácu človeka, nič, čo by sa vyrovnalo umeniu a schopnostiam človeka pri skúmaní myšlienkových pochodov druhého. [...] Plnohodnotná náhrada za neoficiálnych spolupracovníkov pôsobiacich v tomto zmysle neexistuje a existovať nebude.“
Úryvok z knihy Stasi. Tajná polícia v NDR v rokoch 1945 – 1990 nemeckého historika Jensa Gieseka, ktorá vyšla v českom preklade vo vydavateľstve Ikar CZ
Milióny spisov.
Názor mladého Nemca
Vo verejnosti nie je téma Stasi už taká živá ako pred dvadsiatimi rokmi. Napriek tomu sa sem-tam v televízii objaví reportáž na túto tému. Samozrejme, Stasi nemá dobrú povesť. Je známe, že vo veľkom sledovala a špehovala ľudí. Tí sa často báli povedať niečo negatívne (napríklad proti NDR a komunistickému systému, centrálnemu plánovaniu hospodárstva atď.), pretože by ich Stasi mohla odpočúvať a neskôr uväzniť. Človek si dokonca nemohol byť istý ani tým, či jeho manžel či manželka náhodou nepracuje a nedonáša pre tajnú službu. Aj preto sa dodnes používa slovné spojenie Stasimethoden (metódy Stasi), keď sa chcete nepekne vyjadriť o prehnanom sledovaní alebo pozorovaní. Keďže Stasi už nie je na očiach, žiadny bývalý spolupracovník sa dnes podľa mňa k tejto spolupráci neprizná. Neviem o tom, že by na vysokých štátnych postoch sedeli bývalí spolupracovníci Stasi, ale ak by sa to prevalilo, určite by z toho bol veľký škandál.
Steven Himmelsbach
Stasi vs. Štb
Rozdiely medzi československou Štátnou bezpečnosťou (1947 – 1990, pozn. red.) a nemeckým Ministerstvom pre štátnu bezpečnosť boli viditeľné už počas pôsobenia služieb i po ich zániku v 90. rokoch. Historik Matej Medvecký za veľký rozdiel pokladá najmä rozsah služieb – východonemecká Stasi bola väčšia, ich miera pokrytia v spoločnosti tiež. Dokonca pre ňu pracovalo aj 20- až 30-tisíc západných Nemcov.
Takisto zostalo po Stasi aj oveľa viac spisov, ako po „našich eštebákoch“. Hovorí sa, že po roku 1989 ich vlastnými rukami roztrhali zamestnanci východonemeckej štátnej bezpečnosti – útržky zo 45 miliónov stránok naplnilo 16-tisíc vriec. Minulý rok dokonca až 90-tisíc Nemcov požiadalo o to, aby mohlo do spisov nahliadnuť.
Proti disidentom využívala Stasi prepracovanejšie psychologické metódy, ako napr. demonštratívnu prehliadku bytu, v rámci ktorej príslušníci východonemeckej tajnej služby rôznymi spôsobmi dali osobe najavo, že boli v byte. Agenti ŠtB používali mučenie, vynucovanie priznania a používanie drog.
Stasi mala aj kvalitných šifrantov a kryptológov. V Československu navyše pôsobila skupina príslušníkov Špeciálnej rádioslužby Ministerstva pre štátnu bezpečnosť NDR, ktorí z oporných bodov v ČSSR organizovali odpočúvanie objektov na území NSR a Rakúska.
Nezvyčajnou však nebola ani spolupráca ŠtB a Stasi. Podľa historika Jerguša Sivoša prebiehala na základe bilaterálnej dohody medzi Ministerstvom vnútra ČSSR a Ministerstvom pre štátnu bezpečnosť NDR z marca 1977. Výmena informácií, skúseností, operatívnych materiálov, spravodajsko-technických prostriedkov a konzultácie o spoločnom postupe pri agentúrno-operatívnom rozpracovaní záujmových osôb sa uskutočňovali na stretnutiach zástupcov oboch tajných služieb. Pomerne intenzívna spolupráca vyplývala najmä zo spoločnej hranice s kapitalistickými štátmi a zo záujmov Sovietskeho zväzu.
Veľký rozdiel bol najmä po revolúcii v kultúrnej obci, pretože podľa nemeckého historika Huberta Knaba neexistovala v Nemecku vodcovská osobnosť typu Václava Havla.
Veľkým rozdielom po zániku je najmä to, že v Nemecku boli potrestaní aj tí, ktorí niesli politickú zodpovednosť, teda ktorí, o tom priamo rozhodovali. Najväčší záujem o odhaľovanie mien Nemci zaznamenali najmä v 90. rokoch. V súčasnosti majú bývalí spolupracovníci a agenti Stasi zablokovaný prístup k práci v berlínskej polícii.
Zatiaľ čo v Nemecku platí prísna ochrana osobných údajov a nemôžu sa len tak publikovať údaje zo spisov, u nás sa s tým operuje bežne a dokonca vyšli knihy či publikácie očami ŠtB.
Zo spomínaných udalostí vznikol v Nemecku film Životy tých druhých, ktorý v roku 2007 získal Oscara za najlepší film, u nás to bol napríklad film eŠteBák Juraja Nvotu.